Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, to je začiatok 4. Nový život

12.12.2009 (19:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1480×

Bella

Po tej hroznej rane do čelného skla som o sebe dosť dlho nevedela. V podstate neviem, či to bolo dlho, ale mne to pripadalo ako večnosť. Niekedy som niečo počula, alebo cítila, ale nedávalo to veľký zmysel. Boli to len nesúvislé vety. O to bolo ťažšie, uvedomovať si situáciu. Nemala som najmenšiu predstavu, čo sa so mnou deje.

Cítila som na celom tele bodanie tisícok malých ihličiek - domyslela som si, že som vonku a prší. To však nebolo nič oproti bolesti čo mi vystreľovala z nôh a hlavy. Mala som pocit, že mi hlava každú chvíľu exploduje. Len vďaka bolesti som vedela, že ešte žijem, aj keď by som v tejto chvíli bola radšej mŕtva. Nič nestojí za takúto bolesť...

V tej nekončiacej bolesti som ucítila niečo teplé. Boli to Jacobove ruky. Niesol ma niekam a prosil ma, aby som vydržala. Chcela som mu povedať, že to nie je také ľahké, ako sa zdá, ale nemohla som robiť v podstate nič. Bola som uväznená v svojom bezvládnom tele.

Pomaly som si na bolesť začala zvykať, keď teplý dotyk vystriedal dotyk ľadový. Tá temnota, čo ma obklopovala ma ničila. Nemohla som otvoriť oči, ale nemohla som ani zomrieť. Na čo je toto dobré? Nevedela som si odpovedať na túto otázku. Nevedela som si odpovedať na žiadnu otázku. Nebola som si istá, či teda ešte žijem. Ak nie, tak toto musí byť peklo.

Začula som však neznáme hlasy ako sa o niečom dohadujú. Jeden z nich mi bol povedomý, ale nevedela som ho zaradiť. Bol upokojujúci, ale to čo hovoril sa mi nepáčilo.

„Si si istý, že by sme to mali urobiť? Nechcem ju odsúdiť na náš život.” slovo život vyslovil ten krásny hlas so sarkazmom.

„Ona to inak neprežije! Nechceš predsa aby zomrela, nie? Okrem toho už nikoho nemá.” ozval sa druhý, mne neznámy hlas.

„Veď práve! Nikoho nemá, nikomu nebude chýbať. Ja si niekedy želám, aby som vtedy radšej zomrel, než žiť takýto život.” ten hlas bol nahnevaný.

„Tak odpusť, že som ťa nenechal zomrieť!” povedal druhý hlas sklamane a smutne. Akoby ma to samu zraňovalo - v tej vete bolo toľko bolesti. Toľko, čo som ešte nikdy nezažila. Aj táto bolesť bola pritom prechádzkou ružovým sadom.

Chvíľu bolo ticho a potom mi ten mne neznámy, ale predsa krásny hlas zašepkal do ucha, aby som mu odpustila. Potom som zacítila niečo ostré ako nôž na svojom krku. Z tej rany sa mi začalo do celého tela šíriť teplo. Spočiatku to bolo príjemné, ale oheň pálil čím ďalej, tým viac. Začínala som chápať, čo je skutočne peklo. Ak tamto bolo hrozné, toto bolo ďaleko za hranicou znesiteľnosti. Chcela som kričať, chcela som prosiť, aby ma zabili, aby ma od tohto ušetrili.

Život predsa nestojí za toľko bolesti. Možno áno, ale teraz mi to tak určite nepripadalo. Oheň ma spaľoval ako zvonku, tak aj zvnútra a tie časti tela, čo som si predtým necítila, som teraz cítila až priveľmi dobre. Prečo ma nezabijú? Vari im robí dobre vidieť ako trpím? Je vlastne vidieť, že trpím? V hlave sa mi vynáralo množstvo otázok a mala som veľa priestoru na ich rozoberanie, ale odpovede som nenachádzala. Tiež mi prebehlo mysľou prečo hovorili, že nikoho nemám. Veď mám otca! Tomu budem určite chýbať. A čo chcú so mnou vlastne robiť, keď by som mu mala chýbať? Ako som z rozhovoru pochopila, zomrieť ma nenechajú. Čo teda? Bola som bezradná.

Oheň sa stále stupňoval a mne sa konečne podarilo vykríknuť. Nebolo to síce nič zmysluplné, ale potrebovala som si uľaviť od bolesti. Krik však nijak nepomáhal. Nijaká úľava...

Dohodla som sa teda sama so sebou, že už kričať nebudem. Veď to aj tak nemá význam.

Po nekonečných minútach, či možno hodinách, sa začal oheň vytrácať zo špičiek prstov na nohách aj rukách. Ale nebolo to, akoby sa strácal, ale akoby sa iba sťahoval. Sťahoval sa z rúk a nôh priamo do srdca. Dúfala som, že už konečne zomriem.

Nestalo sa. Tá páľava sa sústredila do môjho srdca a poháňala ho na neskutočné obrátky. Srdce mi bilo ako splašené a ja som cítila, že sa už môžem hýbať. To som však radšej neriskovala. Iste by som skočila na zemi v kŕčoch...

Odrazu srdce duto zadunelo a ja som pochopila, že to bol jeho posledný úder. Prečo mám potom pocit, že ešte stále žijem? Nedýcham a to by malo znamenať, že nežijem, ale mne sa to tak nezdalo. Otvorila som oči a neskutočne ma prekvapilo, čo som uvidela. Uvidela som skrátka všetko a to sa nedá dobre popísať...

Posadila som sa a skúmala svoju kožu. Bola svetlejšia a tvrdšia. Zrazu som začula nejaký pohyb. Prudko som sa otočila. Predo mnou stál blonďák, ktorý vyzeral tak na dvadsaťpäť a asi rovnako stará žena s medovými vlasmi. Boli neuveriteľne krásni. Za nimi stáli osoby, ktoré som už poznala. Cullenovci. Toto sú asi ich rodičia.

Ten blonďák, ktorého som považovala za ich otca na mňa prehovoril.

„Ja som Carlisle Cullen. Toto je moja rodina.” pokynul smerom k ostatným a začal mi ich predstavovať.

„Moja žena Esme.” tá malá žena s medovými vlasmi.

„Dcéry Alice” pokynul smerom k malej osobe s tmavými vlasmi a žiarivým úsmevom.

„a Rosalie.” vysoká blondína so súcitným pohľadom.

„Synovia Emmett,” zakýval mi taký veľký chalan s tmavo hnedými kratšími vlasmi.

„Jasper,” blonďák s dosť výraznými jazvami akoby od zubov mi kývol hlavou na pozdrav.

„a Edward.” tak tohto poznám.

„Hej, my sa poznáme zo školy.” usmiala som sa naňho a on doslova zdrhol. Otočil sa a odišiel. Niečo mi ušlo?

„Čo sa stalo? Na nič si nepamätám.” síce to nebola celkom pravda, ale mala som dosť veľké okno...

„Bella my nie sme ľudia.” doktor na seba upútal moju pozornosť. Nie sú ľudia?

„Sme upíri. Teda teraz aj ty. Jacob ťa chcel zachrániť a dovolil mi premeniť ťa. Mala si smrteľné zranenie a on nechcel aby si zomrela.” civela som naňho isto ako duševne chorá a on ma otočil k veľkému zrkadlu. Zatajila som dych.

Vlastne som úplne prestala dýchať.

« Zhrnutie »

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, to je začiatok 4. Nový život: