Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, to je začiatok 2. Nehoda

27.11.2009 (10:30) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1314×

Po obede som zamierila na biológiu. Konečne posledná hodina! Zvesela som si vykračovala k svojej lavici, keď vtom akoby som vrazila do steny. Poriadne otvorím oči a tam stojí ten nový krásavec a rozhliada sa po triede.

„Prepáč, nedávala som pozor.” vykoktala som zo seba.

„To je moja chyba, nemal by som stáť uprostred uličky.” povedal a usmial sa na mňa okúzľujúcim úsmevom. Takmer som išla do kolien.

„Len sa pozerám, kde je voľné miesto.” no zbohom! Jediné voľné miesto je vedľa mňa.

„Ja mám voľnú stoličku, ak chceš môžeš ísť ku mne.” a aj keď nechceš, budeš musieť...

„Vďaka.” usmial sa znovu a čakal, kam sa posadím. Usadila som sa a on sa zložil vedľa mňa.

„Som Edward Cullen.” pozerala som sa naňho v nemom úžase a on sa iba usmial.

„Ty si?”

„Bella. Bella Swanová.” bože ja som krava...

Našťastie pre mňa do triedy práve vstúpil náš učiteľ biológie - pán Banner, takže ma ušetril ďalších trapasov. Edward sa mu šiel prestaviť a potom sa vrátil na miesto. Žiarivo sa na mňa usmial, ale v očiach som mu videla mierne sklamanie? Myslím, že to bolo sklamanie, alebo frustrácia.

Sústredila som sa radšej na výklad pána Bannera a poctivo si písala poznámky. Edward sa na mňa celý čas pozeral so sústredeným výrazom - vyzeral, akoby na mne skúša telepatiu, alebo čo - no pritom stihol aj písať. Mal úplne úžasné písmo. Čo na ňom nie je úžasné? Začínam z neho mať komplexy.

Nejako som tú biológiu vedľa Cullena vydržala. Keď skončila, vyskočila som zo svojho miesta ako strela, pretože som sa tešila na večer s Jakom. Dnes si ide po nové auto a mňa príde zobrať na skúšobnú jazdu. Hrozne sa teším...

Nasadla som do svojho Chevyho a prudko šliapla na plyn. Auto hlučne zaprotestovalo, ale rozbehlo sa mnou požadovaným smerom.

„Za toto by ma Jake nepochválil... Skoro som ťa rozbila.” rukami som hladkala prístrojovú dosku. Snažila som sa ísť čo najrýchlejšie, ale v mojom autíčku to bol trochu problém.

Pustila som si rádio a nahlas si spievala...

Div som neposkakovala od radosti, keď som išla od auta k domu. Charlie je v práci a keďže sa vrátim neskôr, urobím mu večeru. Zohriať si ju dúfam dokáže. Večeru som mala hotovú veľmi rýchlo a nevedela som, čo s časom. Vybehla som do izby, zatvorila dvere, zapla si CD prehrávač a začala poskakovať. Otec by to nazval štýlom postrelená srna...

Aj napriek hluku v mojej izbe som asi o piatej počula búchanie na dvere.

„Hneď som tam Jackie!” neznáša, keď ho tak volám a mne sa jeho pomsta väčšinou páči.

Hnala som sa k dverám a to by som nebola ja, keby sa na poslednom schode nepotknem. Letela som a videla nebezpečne sa približujúcu podlahu. Nasledoval tvrdý dopad. Počula som ako sa Jake za dverami chichoce.

„Si celá?” ozvalo sa spoza dverí.

„Nie som si istá...” po tejto vete vtrhol dnu a ja som sa rozosmiala, „myslím, že som cestou stratila papučku.” pozrel sa na mňa vražedným pohľadom. Vybuchla som do ešte väčšieho smiechu a on ma pomaly postavil. Poobzeral sa a podal mi moju zatúlanú papučku.

„Ďakujem. Zachránil si mi život. Môžem ti za to niečo ponúknuť?” preniesla som básnicky.

„Čo tak pohár vody. A ešte by si mi mohla ten tvoj život venovať... Iste by sa dal nejako využiť.”

„Tú vodu prinesiem a s tým životom si ešte rozmyslím...” z kuchyne som mu priniesla vodu a pobozkala ho na obe líca a potom ma pusu.

„Bella ty si si šľahla? Prala si Charlieho staré ponožky a fetla si si pri tom? Alebo si sa pri tom páde udrela do hlavy?”

„Ja som len neskonale šťastná!” skoro som od šťastia skákala. Sama som netušila, čo to do mňa vošlo, len som si uvedomovala, že mám všetko, čo som si kedy priala...

„Vyrazíme?”

„Radšej áno, ešte si od samého šťastia cvrkneš a ja to budem musieť upratovať...” zasmial sa jeho hrdelným smiechom a ja som naňho vyplazila jazyk.

Vyšli sme pred dom a on ukázal na svoje nové auto. Čumela som ako teľa na nové vráta - takéto auto si môže dovoliť?

„To je Chevrolet Camaro. Nie je úplne nové, ale ja z neho spravím konkurenciu pre hocktoré závodné auto.”

„Tak tomu verím. Nevyzerá veľmi staro. Kde si na to zobral?”

„Nemáš tušenia koľko taký mechanik zarobí.” v jeho úsmeve som mu mohla vidieť dokonca stoličky... A ja som sfetovaná? To iste... Keď hovorí o autách je ako v tranze.

Po svojej prednáške, ktorej som nevenovala veľkú pozornosť, mi galantne otvoril dvere. Nastúpila som a on v okamihu sedel vedľa mňa. Keď sme odchádzali z našej príjazdovej cesty, práve na Forks padal súmrak. Bol to úžasný pocit, voľne si jazdiť. Položila som Jakovi ruku na stehno a on sa zasmial. Žeby sme ho skutočne zabehali aj týmto spôsobom? Uchechtla som sa a Jake sa zvedavo otočil. Nereagovala som na otázku v jeho očiach, iba som sa pohodlne oprela o jeho plece.

Hneď za mestom začal pridávať plyn. Na rýchlosť som si už zvykla, aj keď ju nejako zvlášť nevyhľadávam. Začalo pršať, skrátka normálny deň vo Forks. Jake však začal pridávať ešte viac. Dážď prerástol do búrky. Jaka akoby to ešte viac vyhecovalo, stále pridával.

„Jake spomaľ!” v očiach mi iste bolo vidieť zdesenie, ale on sa na mňa s úsmevom pozerá.

„Bella nestresuj, keď si so mnou, nemôže sa ti nič stať.” on sa pozeral na mňa, ale ja som nedokázala odtrhnúť oči od cesty a zákruty, ku ktorej sme sa rýchlo blížili...

„Jake pozor!” skríkla som, ale bolo neskoro... Auto dostalo na zákrute šmyk a zamierilo si to priamo do lesa. Zastavil nás až mohutný smrek.

Posledné čo si pamätám je škripot bŕzd a praskanie čelného skla náporom mojej váhy...

« Zhrnutie »

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, to je začiatok 2. Nehoda: