Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, iba začiatok - 9. kapitola

30.07.2015 (08:45) • Lullu123 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1382×

9. kapitola

Dotyky.

A nielen tie. Sú ľadové, ľahké, ale napriek tomu aj surové. Cítim ich všade na tele, bez jedinej výnimky. A hlasy. Jemné a melodické, no stále medzi nimi nie je ten hlas, ktorý chcem počuť.

„Prehnal si to." Čisté konštatovanie.

„Iba som ju vystrašil."

„... a ona si sama zlomila rebrá, ľavú ruku a aj spôsobila podliatiny? Nebuď smiešny, Felix." Sú čoraz hlasnejšie... Naberám vedomie a rovnako ako to, aj bolesť na seba nenechá dlho čakať. No zároveň cítim, že je istým spôsobom tlmená, za čo som vďačná.

Felix. Pri tom mene sebou trhnem a hlasy zmĺknu.

„Isabella, vitaj späť. Spala si celý deň, čo je aj na človeka divné," povie uštipačne Felix. Jeho tón hlasu a tá veta - aj na človeka divné - mi hovoria, že on nie je ako ja. Rovnako ako aj jeho spoločník, ktorý však nič nepovedal od doby, ako som so sebou trhla. Zato ma však stihol obdarovať znechuteným pohľadom, ako by som mu ani nestála za zmienku.

„Čo ste mi... Čo ste mi dali?" zamrmlem.

„Niečo na povzbudenie," odpovie mi s úsmevom, akoby sa ani nechumelilo. Zvraštím obočie, ale ani sa k tomu nijako nevyjadrujem. Čo by sa aj dalo robiť... Pripadám si však zvláštne ľahká a krehká. Žeby mi dali drogy? Viac než pravdepodobné.

Nechcú mať problémy a ja ich stále vytváram.

„Je tichá," ozve sa odrazu potichu chlap vedľa Felixa.

„To tie... Lieky."

„Potrebuje priúčku," povie zlomyseľne.

Felix sa postaví a v priebehu sekundy je pri mne. Nadvihne ma, zhodí si ma do náručia a prebehne mnou niekoľko miestností naraz. Všetko je zaliate v šmuhe, ale ani to extra nevnímam. Cítim sa ľahká ako vtáčik. Malo by ma to vystrašiť, ale ja som bola akoby som nechápala, príliš pokojná.

„Dobrú noc, sladké sny," zaželá mi nado mnou a nechá ma tam samu. Lahnem si na studenú dlážku a zatvorím oči. Som príliš unavená na myslenie, ale zároveň až príliš živá...

Môj tok myšlienok preruší vrzgot dvier a výkrik. Doširoka vypleštím oči. Renée.

Aj ona na mňa zíza, z tváre jej zmizla všetka farba.

„Bella!" silno ma zovrie v náručí.

„Mami." To slovo zo mňa vybehne samovoľne. Zdravé vedomie sa ku mne ako-tak vráti a ja môžem pokojne rozmýšľať. Obe spadneme na dlážku, stále v objatí. Možno sú to len halucinácie z ,lieku', napadne mi. Možno. Ale nech je to čokoľvek, som rada za akúkoľvek chvíľu s ňou. V poslednom čase som až príliš vďačná.

„Chýbala si mi. Ach, Bella."

„Aj ty mne. Ani nevieš ako."

Po koľkých rokoch ju vidím? Ôsmych. Pripadá mi to však ako večnosť, čo som naposledy vyslovila slovo mama. Myslím tým tú skutočnú chvíľu, ktorá bola tak veľmi presladená emóciami, až sa nedalo inak.

„Charlie," obráti sa odrazu mama.

Všetok kyslík, čo mám v pľúcach, sa odrazu minie a som prinútená nadýchnuť sa odznova. Charlie, Charlie, Charlie. Ocko.

Mama odstúpi a ja sa naňho pozriem. Stále vyzerá rovnako, prebehne mi hlavou. Áno, dokonca aj teraz sa mi chtiac-nechtiac vrátia spomienky a do očí mi vyhŕknu slzy. Ani neviem ako, ale po líciach mi odrazu tečú horúce pramienky.

„Si nažive. Si skutočná," ústupi.

Nejaví žiadnu emóciu a to ma zraňuje. Lenže rovnako ako on, aj ja to nemienim nechať preplávať na povrch. Zotriem si slzy.

„Je milé, že si si všimol," precedím cez zuby. Mama mi stisne plece. Okamžite jej ruku strasiem.

„Pozerám, že rodinka sa už stihla zoznámiť," zaznie pobavený hlas odo dvier. Felix a za jeho chrbtom očividne jeho poskokovia sa presunú bližšie k nám.

„Ako reaguješ na starých známych?"

Vystrašene ustúpim. Mama však, naopak, bojovne vystrčí bradu nahor. Felix ohrnie hornú peru.

„Si monštrum. Láskavo nechaj moju dcéru napokoji, lebo inak -"

„Lebo inak čo, hm?" Začínam nenávidieť to večné hm...

„Lebo inak skončíš veľmi zle," dopovie Charlie a pristúpi k svojej manželke. „Videl som, čo si urobil tým ľuďom. Rovnako ako to, videl som aj ich krv na tvojich perách. Také monštrum by ani nemalo existovať."

Takéhoto Charlieho som ešte nevidela. Bol načisto zúrivý.

„Lenže, našťastie, existujem. A ty budeš moja večera."

Neveriacky vypleštím oči na Felixa. Na nič iné sa však nezmôžem.

„Bella? Ktoré číslo od jedna do deväť si vyberieš? A rýchlo." Felix vyberie veľkú mačetu. Z toho mála, čo vidím, jej povrch je lesklý a okraje ostré. Ako v zlom sne, schmatne mamu pod krk a priloží jej ju naň. Jeho pomocníci chytia môjho otca za obe ruky a znemožnia mu akýkoľvek pohyb.

Všetko mi však pripadá také nereálne, až je to abnormálne reálne. Všetko akoby išlo mimo mňa, akoby sa ma ani netýkali... Pripadám si ako divák, ktorý sleduje film. Veľmi zvrátený film, do ktorého môže zasiahnuť.

„Tak?" Ešte viac si ju k sebe pritiahne. Reneé zo seba vypustí vzlyk, no drží sa.

„Štyri," odpoviem potichu. Takmer nepočuteľne.

„Demetri? Je štvorka na zozname?" Chlap, čo zviera môjho otca z ľavej strany, poľaví zovretie a nakloní hlavu nabok.

„Nie."

Felix sa zvonivo zasmeje. „Ďalšie."

Prešlapujem z nohy na nohu. Čo to presne znamená? Čo ak vyberiem zle? Čo potom? „Osem."

V tej sekunde, ako to mizerné číslo poviem, to oľutujem. Vzápätí sa stane viac vecí naraz. Demetri prikývne. Felix sa na mňa významne pozrie a pustí moju mamu zo zovretia. Nie však nadlho. O pár sekúnd neskôr nato silno potiahne mačetou a všade naokolo vystriekne krv.

„Nie!" Charlie zdesene padne na kolená. Celé jeho oblečenie sa sfarbí do krvavočervenej tekutiny, ktorá pohlcuje dlážku. Tekutina pramení z napol odseknutého hrdla a tela... ktoré sa stále hýbe.

„Nie, nie, nie. Nie!" Vrhnem sa na Felixa. Tesne pred ním sa však zastavím - vo svojom tesnom objatí drží môjho otca. Začnem zrýchlene dýchať.

Adrenalín v žilách mi odrazu nestačí a telom mi prechádzajú ďalšie a novšie vlny hnevu. Vydesene sledujem, ako sebou otec hádže. Felix sa iba usmeje.

V mojom zornom poli sa objaví mama, ktorá stále žije. Leží na zemi v kaluži krvi, ale plazí sa ďalej. Všade naokolo je krv, z rany strieka ako z vodovodného kohútika. Hlavu má stále pri tele, ale je čudne naklonená nabok. Oči má desivo vyvrátené dozadu.

 Ten bastard na nič nečaká a kývne na svoju spoločnosť. Započujem jeden jediný výstrel, ktorý to ukončí. Dlážku poleje ďalšia vrstva novej krvi, tentoraz z jej mozgu.

Chcem plakať, zvracať a kričať zároveň. Nič z toho však nedokážem. Som naozaj taká bezcitná?

„Bella, chcem ďalšie číslo."

Roztrasene spadnem na zem. Schúlim sa do klbka a začnem vzlykať. Oči stále ostávajú suché.

„Máš poslednú šancu, Isabella Swan."

Privriem viečka. Môžem za to ja, zabila som ju! Sledujem vystrašené hnedé oči Charlieho. Až sem vidím, ako plače. Toto mi nikdy neodpustí, nikdy...

„Ako si chcela." Čepeľ sa zaleskne vo svetle.

„Miluje -" Jedno seknutie všetko ukončí. Tentoraz si Felix dá záležať a zabije ho on sám. Krv ma celú ostrieka. Všetci do jedného opustia miestnosť. Zabudnú tam mačetu, ktorá je celá od krvi.

Ja ich však nemienim upozorňovať na niečo, čo ma záchrani. Ďakujem im, že boli takí hlúpi a dali mi únikovú cestu. Pozriem sa na dvere a čakám, že sa obrátia. Že mi zoberú moju nádej. Ale nič sa nedeje.

Pomaly sa priplazím k zbrani, ktorá len potvrdila, že som bezcitná a nezaslúžim si žiť. A vôbec dýchať. Popritom všetkom sa namočím do krvi. Ja som ich zabila... Bola som to ja... Vďaka mne. Pobozkám Reneé do krvavých vlasov.

„Zbohom," zašepkám.

Doplazím sa aj k Charliemu a pohladím ho po tvári. Telo ma pokrútené v divnom uhle, pravdepodobne sa mu aj pri páde zlomili väzy. Potichu sa priplazím aj k tej zbrani. Chytím ju do rúk. Je ťažká... Ale to mi nevadí.

Zovriem si ju pod hrdlom. Naposledy prehltnem a zhlboka sa nadýchnem. Podľa správnosti by sa mi mal pred očami premietať celý život, ale to je hlúposť. Ja vidím len únik.

Na chodbe sa ozvú dunivé kroky a výkriky. Srdce mi splašene poskočí. Neváham ani chvíľu.

Odtiahnem ju a seknem naprázdno.

Krvavá zvrátená hra by mala ukončiť všetky protesty od Belly voči Felixovi. Mala by. Predposledná kapitolka v pekle, dej už začne naberať iný spád... Bella síce teraz trpí, no je to naozaj dôležité.

A teraz typické klišé. ĎAKUJEM SVOJIM ČITATEĽOM. :) 

A zároveň dúfam, že budete čítať ďalej a nestratíte so mnou trpezlivosť...

Vaša Lullu

Autor: Lullu123 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, iba začiatok - 9. kapitola: