Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Knižnica mŕtvych - 8. kapitola

07.02.2011 (17:30) • LoveRose • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1421×

Bella:

Tma sa zrazu zosvetlila a ja som začula hlasy.

„Nebojte sa, bude v poriadku... Vlastne je už hore, ale oči otvorí asi tak za minútu..." hovoril niekto tenkým hláskom.

„Bella? Bella, si v poriadku?" ozval sa mužský hlas.

„Hmm..." vydala som zo seba ospanlivo. Bola mi zima. Zdvihla som ruky a pritisla si ich k telu. Na ruke som pocítila niečo ako chrastu... Otvorila som oči a pozrela sa na seba. Bola som celá pokrytá krvou. Bála som sa toho. Rozplakala som sa ako malé decko. Plač sa z môjho hrdla dral tak rýchlo, že som sa ani nestihla nadychovať.

„Čo jej je?" Znova ten mužský hlas, no konečne som videla aj jeho majiteľa. Bol to celkom pekný mladý muž. Usmiala som sa na neho a pripadala som si v jeho náručí tak bezpečne!

„Neviem, nevidím jej budúcnosť. A to len odvtedy, odkedy otvorila oči." Nerozumela som slovám čo hovorili, ale pozerala som sa na ich pery, ako sa pekne ohýbajú, otvárajú, zatvárajú. Ako z nich linie ten pekný zvuk. Od nadšenia som zvýskla a zatlieskala rukami, čo ma ukrutne zabolelo. Znova som sa rozplakala a plakala som dovtedy, kým sa mi slzy neminuli. Plakala som a plieskala okolo seba rukami, nohami. Chcela som im na to dačo povedať, no z môjho hrdla sa vydralo niečo podobné.

„Hmpf, bmf, bumpf, linf..." Tak ma to prekvapilo, že som si rukou radšej prikryla ústa.

„To nič, Bells, to nič..." hovoril utišujúco ten chlap a hladkal ma po vlasoch. Potom ma zobral do náručia a prihovoril sa tej malej, ktorú akoby pred chvíľou potriaslo elektrické vedenie. „Zavolaj Carlisleovi, nech v nemocnici všetko pripraví, prídeme tam nech ju vyšetrí..."

Potom ma hodil na niečo mäkké, čo podo mnou len troška bzučalo a ja som sa na tom nespútane rozosmiala. Ten chlap sa na mňa začudovane a ustráchane pozrel a znova sa venoval tomu veľkému betónovému hadovi, čo som videla z okna.

Za chvíľu to natriasanie prestalo a prišli sme k nejakej veľkej bielej budove s kopou okien. V ústrety nám vybehol ďalší chlap s nejakým vozíkom, na ktorý ma položili. Bola som dosť v strese, a tak som si dala do úst palec a cmúľala si ho, aby som sa na chvíľu odreagovala. Pomohlo to. Obaja na mna divne pozreli a ten blonďák povedal:

„Asi je to vážne, Edward. V dôsledku straty krvi môže ísť aj o nejakú mozgovú poruchu..."

Doviezli ma až do nejakej kovovej miestnosti, a tam ma položili na kovový stôl, ktorý ma chladil. Neovládateľne som sa rozklepala a ten, komu hovorili Edward povedal: „Carlisle, nespoznala ma a, ako vidím, ani teba. Myslím, že by sme jej mali dať nejaké sedatíva, aby sa z toho spamätala." Blonďák Carlisle so smútkom v očiach prikývol a do žili mi pustil nejakú bledú tekutinu. Svet mi pred očami opäť začal plávať a ja som ich radšej zavrela a prijala tú temnotu s radosťou.

Edward:

Bolel ma pohľad na Bellu, ktorá očividne nevedela, kto je ona a kto sú ľudia okolo nej. Bolel ma pohľad na otca, lebo pohľad, čo na ňu upieral bol, akoby trpel, trpel nevysloviteľnou bolesťou. A evidentne nikto nevnímal mňa, ktorý som trpel trikrát viac ako oni. Trpel som z lásky, ktorá vie rovnako liečiť ako aj vytvárať rany. Trpel som z lásky k dievčaťu, ktorú nikdy nemôžem mať. Trpel som zo strachu, že o ňu môžem do dvadsiatich štyroch hodín prísť, kvôli jednej ženskej, ktorá mi ani po sto rokoch nechce dať pokoj, kvôli nejakému po... diadému. Zarazil som sa. Chuť nadávať som už nemal pekne dlho.

Carlisle jej za posledné hodiny spravil kopu vyšetrení od CT-čka po röntgen.

Nič sa nenašlo. Dlhé minúty skúmal jej mozog, ale nič. Nakoniec ju dal na intenzívku a išiel ošetrovať ďalších, ktorí potrebovali jeho dokonalý zrak a presný hmat. Ja som ostal pri nej a hladkal ju po vlasoch. Občas som jej jeden neposlušný prameň zastrčil za uši a prstami prechádzal po jej tvári. Po zavretých viečkach, po spotenom čele, po nose, po plných, bozku dychtiacich perách. Volali ma. Ja som ich prosbu vypočul. Pomaly som sa k nej skláňal, pomaličky a nakoniec som sa svojimi perami nežne dotkol tých jej. V tej chvíli mnou niečo prešlo. Nejaký elektrický prúd. Zrazu som cítil, akoby som dýchal za ňu, akoby som ja nútil jej srdce tĺcť. Odtiahol som sa od nej a začudovane na ňu pozrel. Aj tak to nepomohlo. Stále som to cítil. Bolo to... bolo to... akoby... som bol živý. V tej chvíli odbila polnoc. Myklo mnou, keď ma tikanie nástenných hodín a vzdielené dunenie kostolného zvona prebralo. Zrazu sa zjavila žiara. Svetlo ma oslepovalo. Všetkým na okolo sa zrazu zvýšil tep a stroje, na ktoré boli napojené, to jasne dokazovali. Dokonca sa mi zdalo, že aj moje mŕtve srdce ožilo.

Zrazu, tak náhle ako tá žiara prišla, tak aj odišla a na Bellinu posteľ spadol stratený diadém. Leskol sa, akoby ho práve vyleštilli, každý kamienok sa na ňom ligotal. Ležal na Belle, ktorá sa zrazu prudko nadýchla a otvorila oči.

Autor: LoveRose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Knižnica mŕtvych - 8. kapitola: