Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keep Out - Sad end

29.08.2010 (14:45) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2393×

SAD END

Bella:

„Bells, pozor!“ zreval Emmett a ja som sa len tak-tak uhla upírovi, ktorý sa rútil priamo na mňa. Uskočila som nabok a vrhla som sa pre zmenu ja naňho. O chvíľu už jeho hlava nepatrila k jeho telu. Bola z neho už len kopa horiacich končatín.

Rozhliadla som sa okolo. Všade okolo zúril boj. Jasper bojoval s troma upírmi naraz, zahnali ho do kúta. Alice sa šikovne uhýbala vysokej blonďatej upírke, ktorá po nej vrhala ohnivé gule. Netušila som, že armáda Volturiovcov je naozaj taká mocná. Hluk boja však preťal omnoho silnejší výkrik.

Pozrela som vpravo. Na zemi sa v kŕčoch zvíjala Rosalie a nad ňou s úsmevom stálo drobné dievča. Podľa toho, čo som už počula, to bola Jane. Neváhala som ani sekundu a roztiahla som na všetkých svoj štít. Na celú moju rodinu a taktiež na rumunských priateľov. Áno, boli to moji priatelia, už to neboli len bezmenní vojaci.

Podala som Rose ruku a pomohla jej vstať. Ani ona už nezaváhala a vrhla sa ďalších upírov. Na okamih som si vydýchla, ale zrazu mi ktosi skočil po krku. Jane. Cítila som, ako sa mi jej zuby zaryli pod kožu, no na mňa to nemalo nijaké účinky. Ona len zúrivo vrčala a znova sa snažila na mňa skočiť.

„Čo si o sebe myslíš, ty malá mrcha?!“ vrčala ďalej.

Zrazu ale už na mňa neútočila sama. Pridal sa k nej chlapec približne v rovnakom veku ako ona. Alec. Hoci Rumuni predpokladali, že tieto dvojčatá ovládajú iba základy boja, keďže zrejme nikdy nebojovali bez použitia svojich schopností, opak bol pravdou.

Znova ma pohrýzla a začala ma páliť ruka. Hľadala som akési záchranné lano v podobe niekoho z mojich blízkych. Na zemi som zbadala pohodenú útlu ruku so snubným prsteňom. Zaplavila ma veľmi zlá predtucha. Ten prsteň... Pozrela som sa znova do kúta, kde ešte pred chvíľou bojovala celá Alice. Tentoraz tam stála prikrčená a snažila sa brániť jednou rukou. Jasperovi sa stále nepodarilo odraziť útok ďalších upírov a nemohol jej ísť pomôcť.

Moje chvíľkové rozptýlenie okamžite využil Alec a skočil na mňa. Zvalil ma zem ale podarilo sa mi ho odhodiť.

Po chvíli ale výkriky a zvuk trhania kovu prerušil ďalší výkrik. Zabíjal ma. Zabíjal, pretože som ho okamžite spoznala. Bol to hlas, ktorý som túžila počuť už dlhé týždne, ale teraz trpel. Príšerne trpel. No nikde som ho nevidela. Prestala som premýšľať a vrhla som sa dopredu. Už som sa len uhýbala.

„Edward!“ kričala som ako zmyslov zbavená a odsotila som nabok obrovského upíra, ktorý mi stál v ceste. Ten to ale nenechal iba tak a chcel bojovať.

„Na toto teraz naozaj nemám čas!“ zavrčala som a okamžite som bola pri ňom. Po pár minútach sa mi ho podarilo roztrhnúť aspoň na polovicu. To ale bol pri mne Stefan a posielal ma preč.

„Bež, Bella! Choď za ním, rýchlo!“ zasyčal mi pri uchu a trhal upíra na menšie kúsky, ktoré následne hádzal do plameňov.

A ja som zastala. Všetci zmrzli na mieste. Ale iba na sekundu. Pripojili sa k nim ďalší. Cez otvorené dvere vchádzali bratia a ďalší upíri. Na čele skupiny stála čiernovlasá upírka s nadradeným úsmevom. Za ňou kráčal Aro po boku s Caiom a Marcusom. A za nimi stál on. S prázdnym výrazom v tvári, oči čierne.

Toto poznanie ma schladilo snáď o sto stupňov. Čo mu to urobili? Ten pohľad ma bolel viac než čokoľvek iné. Tak dlho som ho túžila vidieť, dotknúť sa ho, pobozkať ho. No on tam teraz len stál a nenávistne ma prepaľoval pohľadom.

Okolo mňa sa znova strhla bitka, ale nevnímala som ich. Aro len kývol hlavou a odstúpil. Edward vyšiel spoza jeho chrbta a kráčal ku mne. Zrazu sa usmieval, ale nebol to jeho úsmev. Bol to iný úsmev, niečo na ňom nebolo v poriadku. Jeho oči neboli v poriadku. Panebože, čo mu to porobili? Prečo?

„Edward, láska, musíš s nami odísť, rýchlo,“ šepkala som, keď už bol konečne pri mne a vzal ma za ruku. Bol zvláštny, veľmi zvláštny. Pohľady niekoľkých upírov sa upierali na nás. Sledovali nás ostražito, iní so záujmom.

Zrazu ale cez Edwardove zuby začalo vychádzať hlboké zúrivé vrčanie. Pocítila som strach. Nie z neho, ale z toho, čo mu urobili. Tá upírka pri Arovi sa ešte viac potešene zaškerila. Došlo mi, že to má na svedomí ona. Neviem ako, neviem prečo, ale niečo mu urobila, niečo veľmi zlé. Rýchlo som začala cúvať. Uvedomovala som si nebezpečenstvo, hoci nebolo bezprostredné. On ma však stále zvieral za ruku. Až príliš pevne, nepríjemne.

Okolo mňa stále zúril boj. Emmett sa stále hrdinsky bránil, Carlisle trhal na kusy bezhlavé ženské telo a zvyšky hádzal za seba. Zmrzla som hrôzou. K nohám sa mi prikotúľalo čosi okrúhle s medenými vlasmi. Z úst mi unikol zhrozený výkrik. Dolu na zemi ležala Japerova hlava a kúsok od nej ležalo jeho nehybné telo. Alice sa v očiach zračila panika a náhle prestala byť ostražitá. Upír jej odtrhol aj druhú ruku.

Surovo do mňa strčilo čosi pevné a odletela som na druhý koniec miestnosti. Pár metrov odo mňa stál v bojovej pozícií Edward a chystal sa na skok. Snažila som sa pozbierať, ale márne.

Bol už pri mne. V jeho čiernych očiach bola len prázdnota, ani stopa po žiadnom cite.

Zmierila som sa so svojím osudom. Radšej umriem rukou svojej jedinej lásky, než by som mala zabiť jeho, alebo mu hocako ublížiť.

Zdvihla som hlavu a znova som sa mu pozrela hlboko do očí. Kdesi tam som videla môjho Edwarda, Edwarda, ktorého som milovala, ktorého milujem, a ktorého budem milovať nech sa stane čokoľvek. A práve tomuto Edwardovi som venovala svoje posledné slová. Vzal mi tvár do dlaní a trhol. Na nič iné nebol čas. Už len posledné dve slová.

„Milujem ťa,“ šepla som bezhlasne a už som nič viac nevnímala...

***

EDWARD:

„Milujem, ťa...“ Ten tichý hlások sa mi zabodával do duše. Prenikal mi do mysle. Zažmurkal som a potriasol hlavou. Znova som prišiel k sebe. Takmer sa mi uľavilo, no moje srdce v tom okamihu nadobro zamrelo.

Pozrel som sa na svoje ruky a vyvalil som oči. V rukách som držal Bellinu hlavu. Medzi prstami som mal poprepletané jej dlhé gaštanové vlasy a jej oči na mňa upierali zmierený odovzdaný pohľad. Moju dušu napĺňalo poznanie, myseľ zastrené spomienky na to, čo sa udialo pred chvíľou.

Čo som to urobil??? Čo som to urobil??? Ako som len mohol???

„Neviem, ako sa ti podarilo zlomiť moju moc, no aj tak si bol pod kontrolou dostatočne dlho, aby si splnil svoju úlohu.“ Smiala sa hystericky Erin a ja som si všimol, že práve do plameňov hádže čosi dlhé a štíhle, potom ďalšiu časť a ďalšiu.

Bez váhania som na ňu zaútočil. Necítil som nič iné iba nenávisť a bolesť. Ukrutnú bolesť. Zabil som ju... Zabil som svoju lásku... Spáchal som ten najohavnejší zločin, aký som len mohol.

„Ty si ju zabila!!! Zabila si ju!!!“ kričal som jej do tváre a trhal jej telo na kusy. Chcel som, aby trpela. Hoci nebude trpieť tak ako ja. Tak ako trpela Bella.

„No tak, Edward, aké to bolo? Aké to bolo zabiť ju? Môžeš zabiť aj mňa ale tým nič nezmeníš,“ zasmiala sa a to už  bola posledná vec v celej jej úbohej existencii, ktorú vykonala.

Jej telo aj hlava už horela v ohni. Mne to ale nestačilo. Nezmiernilo to ten bolestný pocit, tú prázdnotu, nenávisť a znova bolesť. Nenávidel som sa. Rozhliadol som sa okolo. Všade bol oheň, poriadne som nikoho nevidel. Telom mi prešla ostrá bolesť, keď som sa cez plamene vrhol hľadať svoju rodinu. Nikde som ich ale nevidel. Boj utíchol. Zbadal som na zemi kľačať Emmetta pri čomsi neforemnom a rozkúskovanom. Vzápätí som pocítil ešte väčšiu bolesť. Stále sa stupňovala. V hlave sa mi prehrávali posledné sekundy Bellinho života. Vrátili sa mi spomienky na to, čo som urobil, keď som bol pod vplyvom Erin. Prišiel som k Emmetovi a zbadal som tam dve telá bez života.

Jeho telo prestupovali vzlyky a tvár ma skrytú v dlaniach.

„To... To je Rose... a... a... Carlisle...“ zašepkal a poddával sa zúfalstvu. No ja som s ním nedokázal plne súcitiť. Nedokázal som cítiť nič okrem bolesti a nenávisti k sebe. Moja rodina je mŕtva. Sú mŕtvi, takmer všetci.

Za nami sa objavil akýsi mne neznámy upír. No na prvý pohľad to bol nejaký Rumun.

„Dáme ich do poriadku, nebojte sa. Sľubujem, že budú v poriadku.“ Svoje slová adresoval hlavne Emmettovi a na mňa hľadel s čudným rozporuplným výrazom a pokračoval.

„Padla väčšina našich priateľov, hľadáme tých, čo prežili. Marcus a Caius sú mŕtvi ale Arovi sa podarilo ujsť. Je len otázkou času kedy ho nájdeme.“

Otočil sa ku mne a zavolal ma kúsok bokom.

Bezvýrazne som naňho hľadel. Bolo mi jedno čo povie, nemohol povedať nič, čo by mi ju vrátilo. A o nič iné som záujem nemal.

Zrazu ale už jeho pohľad nebol bez štipky citu, zrazu bol nahnevaný. Ostro zavrčal a sotil do mňa. Na rukách som cítil studenú dlažbu, no bolo mi to jedno, nebránil som sa.

„Milovala ťa! Milovala ťa a ty si ju zabil! Prečo si to robil, Edward, prečo???“ rozhadzoval rukami a chodil dokola.

Akoby mi do rán ešte prisypal soľ. Poriadne veľkú dávku soli a pokvapkal ich kyselinou. No ani tá bolesť nedokázala vypáliť tie rany. Iba čo mi uštedrila ďalšie.

„Ja viem! Viem... Viem, viem!!! “ zúfalo som zvrieskol na nahnevaného upíra a rozbehol som sa preč. Cestou som zbadal Alice vzlykajúcu nad kôpkou popola. Na chvíľu som zastal. Chcel som jej čosi povedať. No moje slová už boli zbytočné. Alice už akoby nevnímala realitu. S úsmevom kráčala k ohňu a mrmlala si pre seba:

„Láska, idem za tebou... Už o chvíľu budeme spolu...“ Pri tom sa stále spokojne usmievala.

Priskočil som k nej, aby som ju zastavil. Zmrkala a vycerila zuby.

„Nechaj ma! Nemáš právo mi v tom brániť. Moje sestry sú mŕtve, Jasper je...“ zlomil sa jej hlas a podlomili sa jej aj kolená. „A ty...“ odmlčala sa a pokrútila hlavou.

„Tiež by si urobil to isté... Ja viem, čo sa stalo. Viem ako to bolo. Nebola to tvoja chyba hoci sa za to obviňuješ a chceš urobiť to čo ja. Ale ty to neurobíš. Nie teraz. Neurobíš to, pretože chceš trpieť, chceš cítiť tú bolesť... Ale ja nie, ja nemôžem, nedokážem to...“ Už vzlykala a zviezla sa na kolená.

„Rosalie bude v poriadku...“ zamrmlal som posledné a znova som bežal preč.

Chcel som utiecť pred svojou bolesťou, no zároveň som si želal cítiť ju ešte viac. Alice mala pravdu. Za to, čo som urobil, si zaslúžim trpieť. Hoci to presne tak nepovedala, ja som to videl takto. Vedel som, že ona sa teraz svojho života nevzdá, nie teraz, keď vie, že jedna jej sestra žije.

***

Na chvíľu som zastal. Ktosi mi položil ruku na plece. Inštinktívne som zavrčal, hoci som spoznal svoju matku.

„Synček, je mi to tak ľúto. Alice nám to už vysvetlila. Tak ma to mrzí. Mrzí ma, že si nič nepovedal, že sa to skončilo takto,“ hovorila s ľútosťou, ktorú som opäť nedokázal oceniť. Mala pravdu - skončilo sa to, všetko sa skončilo.

„Neurob nič neuvážené, prosím,“ zaprosila ale ja som už odchádzal. Nedokázal som so sebou žiť. Nevydržím na tomto mieste už ani sekundu.

Bežal som a nezastavoval som. Cítil som, že niekto za mnou uteká. No ja som ani nevnímal jeho myšlienky a nehodlal som zastaviť. Bolo mi jedno, kto je to. Bežal som, až kým ma trhnutím nezastavil.

„Edward, vráť sa!“ začal Demetri. Kdesi v kútiku duše som bol rád, že prežil, ale v podstate mi to bolo úplne jedno. Už na ničom nezáležalo. Ona odišla, je mŕtva. A môžem za to ja. Zabil som ju. Ja som ju zabil. Zabil... Už sa viac nevráti. Už nikdy. Už nikdy sa na mňa nepozrie, už nikdy sa jej plné pery neroztiahnu do šťastného úsmevu, už nikdy ma nepohladí, nikdy mi nevenuje horúci bozk plný lásky a vášne... Už nikdy viac...

„Už nikdy!“ zvrčal som a Demetri odstúpil. Nebola to reakcia na to, čo mi hovoril, ale na moje myšlienky. Zdvihol som nad hlavu obrovský balvan a zreval z plného hrdla.

„Už sa nikdy viac nevráti! Nevráti sa! Je mŕtva! Už navždy! Zabil som ju! Ja som  ju zabil...“ s krikom ma opúšťali sily a zvíjal som sa na zemi. Poddával som sa zaslúženej bolesti a utrpeniu.

On len čosi súcitne zamrmlal a zmizol. Bol som mu za to vďačný. Vedel som, že ho poslala moja rodina, aby sa uistili, že som nespravil nič hlúpe. Ako keby som ešte mohol spraviť čosi hlúpejšie, než som spravil! Akoby sa to vôbec dalo odčiniť, vziať späť...

***

Epilóg:

(Po zhruba tridsiatich rokoch)

Nedokázal som určiť, koľko prešlo odvtedy času. Nezáležalo na tom. Hrdlo ma bolestivo pálilo a ja som si to vychutnával. Bol som zoslabnutý, no pohol som sa dopredu. Zaslúžil by som si trpieť ešte omnoho viac. V diaľke som zbadal akúsi horiacu osadu pri pobreží. Usmial som sa. Nedokážem už bez nej žiť. Nič mi ju nevráti. Zaslúžim si ešte viac bolesti no už to dlhšie neznesiem. Bez nej nie.

Kráčal som pomaly, neponáhľal som sa. Už som vedel, že sa blíži môj koniec. Chcem umrieť.

Edward, Edward to nesmieš. Ty musíš žiť. Kvôli mne.

Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil svojich halucinácii. Jej sladký hlas mi navrával, že to nemám robiť. Ale nemôžem ju poslúchnuť.

„Vari nevidíš, že bez teba už nedokážem žiť?“ potichu som zaskučal a pridal do kroku. Jej hlas sa ozval znova.

Prosím, nerob to. Mysli na našu rodinu.

„Mne už na nich nezáleží... Chcem byť s tebou, aj keď si to nezaslúžim...“

Nie... Ty musíš byť šťastný. Potrebujú ťa. Nedovoľ, aby stratili ďalšieho syna.

„Už idem za tebou, láska,“ šepkal som si pre seba a hnal sa vpred k horiacemu pobrežiu. V srdci som už nemal priestor na výčitky svedomia. Nezáležalo mi na tom, čo to spraví s rodinou. Oni budú šťastní. Aspoň časť z nich. A ja potom tiež. Keď tu už nebudem.

Zastal som pár metrov od stromov, ktoré oblizovali oranžové plamene. Tu sa moja cesta skončila. Jej hlas, hlas mojej lásky, mojej Belly, sa ozval naposledy no už neprotestoval. V ohni som dokonca zbadal jej bledú tvár. Už ma čakala. S úsmevom na perách. S otvorenou náručou. Vari ju ešte môžem nechať čakať?

Milujem ťa.

„Milujem ťa,“ pošepkal som môjmu preludu a vkročil do plameňov.

________________________________________________________________________________________

HAPPY END

Ďakujem všetkým, ktorí si túto poviedku prečítali až do tohoto smutného konca, na ktorý som patrične hrdá.:D Tento sad end bol vytvorený počas jedného z najhorších období v mojom živote, tak snáď som to neprehnala.;)

Špeciálne by som to chcela venovať Twigirl a Emuške. Vďaka za podporu.:)

Prosím, aby ste tí, ktorí ste si to prečítali vložili aspoň smajlíka, aby som vedela, že ste si to prečítali.

Ďakujem.

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keep Out - Sad end: