Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 33. kapitola

09.01.2014 (21:30) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1417×

33. kapitola: Posledné želanie?

Esme:

Pomaly som sa otočila a bol tam on. Môj bývalý manžel sa na mňa pomstychtivo usmieval zo zadného sedadla môjho auta.

„Ty sa netešíš, že ma vidíš, láska?“ zasmial sa a ja som od strachu ani nedýchala.

„Ako si ma našiel?!“ dostala som zo seba.

„Dalo mi to trochu námahy, ale hlavne že ťa mám!“

Skamenená som sedela za volantom a dúfala, že toto je len zlý sen.

„Máš zelenú,“ povedal pobavene a ja som prudko šliapla na plyn.

„Vypadni z môjho auta! Zavolám políciu!“ vyhrážala som sa mu, no od strachu sa mi triasol hlas. Sledovala som ho v spätnom zrkadle, kde som videla jeho hrozivú tvár.

„To by si skúsila!“ smial sa. „Na ďalšej križovatke choď rovno!“ prikázal mi. Bola to križovatka, na ktorej som odbáčala k svojmu bytu.

„Nie,“ hlesla som.

„Nie?“ Nadvihol obočie a priložil mi ku krku nôž.

„Chceš peniaze? Vezmi si všetky! Len mi prosím neubližuj...“ vzlykala som.

„Chcem teba, zlatko,“ povedal slizko, naklonil sa ku mne a pobozkal ma na ušný lalôčik. Naplo ma na zvracanie, bolo to odporné. Tak veľmi sa mi hnusil.

„Ja už patrím niekomu inému!“ povedala som a preradila na vyššiu rýchlosť. V hlave sa mi premietali spomienky na to, ako mi celé roky ubližoval. Fyzicky aj psychicky ma týral a mňa to takmer dohnalo k tomu, aby som si siahla na život. Nedokázala som s ním ďalej žiť a už som nechcela viac trpieť. Naše manželstvo ma ničilo.

„Myslíš, že ma to trápi?“ odsekol.

„Čakám s ním dieťa!“ zvýšila som hlas.

„Ja viem, počul som ťa... Aj tak si ťa vezmem naspäť!“ mykol plecom a ja som sa bála ako ešte nikdy predtým. Dúfala som, že ma zastavia policajti, alebo sa stane niečo iné, kde budem mať šancu zachrániť sa.

„Myslím to vážne, zavolám políciu, Michail! Si psychicky chorý! Choď sa liečiť!“ kričala som na neho.

„Tak už dosť!“ zvreskol.

„Mali by ťa zavrieť naspäť! No nie len do väzenia, ale aj do blázninca!“

„Buď ticho!“ skríkol a zahnal sa po mne.

„Odboč doľava!“ prikázal. Snažila som sa pamätať si cestu. Od poslednej križovatky to bolo len pár sto metrov. Toto môže byť smer k novostavbám neďaleko môjho bytu, v ktorých ešte nikto nebýva, lebo nie sú dokončené. Ten hajzel to mal dobre naplánované!

„My dvaja sme sa rozviedli a tým to skončilo. Michail, ja ťa nechcem! Milujem otca môjho dieťaťa, tak to pochop a nechaj ma ísť! Nikdy nebudem tvoja! Po tom všetkom, čo si mi urobil!“ Stratila som nervy a vyletela som naňho. Na jednej strane som sa šialene bála, lebo som vedela, že je schopný ma zabiť, no na druhej strane som stále dúfala, že sa mi nejak podarí zachrániť sa.

„Ja ťa stále milujem, Esme. Budeš moja!“

„Si mnou posadnutý! Ak ma miluješ, nechceš mi predsa ublížiť,“ snažila som sa mu to nahovoriť.

„Ak nebudeš moja, nebudeš patriť nikomu! Zastav!“

„Tu?!“

„Áno! Vystúp!“ rozkázal panovačne a vystúpil z auta zadnými dverami. Rýchlo som siahla pod sedadlo, kde som mala ukrytý slzný plyn pre prípad núdze. Vzala som ho a vložila do vrecka na kabáte. Pomaly som otvorila dvere, ale on ma silno chytil za ruku a vytiahol von. Chrbtom som sa oprela o auto a srdce mi bilo ako o život.

„Prečo to nemôže byť ako za starých čias? Es, zlatko, no tak...“ Vzal si moju tvár do dlaní a ja som sa mu chcela vytrhnúť. Hnusil sa mi a bolo mi z neho na zvracanie. Priblížil sa ku mne a začal ma naliehavo bozkávať na pery. Rukou mi zašiel do výstrihu a rovno aj do podprsenky. Od znechutenia sa mi dvíhal žalúdok a stále som sa od neho odťahovala.

„Prestaň!“ odsotila som ho od seba a dala som mu facku. Slizko sa usmial a prešiel si rukou po červenom líci.

Chcela som si vybrať mobil, ale vyrazil mi ho z ruky. Dopadol na betón a rozbil sa na kúsky.

„Poď sem,“ povedal a pritiahol si ma za lakte k sebe. Oprel ma o auto a znovu ma začal bozkávať na krk.

„Daj mi pokoj! Michail, pusť ma! Ja ťa nechcem!“ Snažila som sa mu uhýbať, ale držal ma pevne. Z očí mi tiekli slzy, ale nemohla som sa vzdať.

„Prosím, nerob to...“

„Ale áno, chceš ma!“ sykol a priložil si moju ruku do svojho rozkroku.

„Nie, prestaň!“ vykríkla som znovu som mu vrazila. Tentokrát rovno päsťou a silnejšiu. Odvrátil sa odo mňa a tlačil si ruku k perám. Potom sa na mňa pozrel vražedným pohľadom a uvidela som, že mu krváca spodná pera.

„Ty štetka, toto si odskáčeš!“ povedal a z bundy vytiahol nožík. Zdesila som sa a moja prvá reakcia bola, že som začala kričať.

Volala som o pomoc, ale na tomto mieste nebola šanca, že by ma niekto počul. Boli sme preč od ľudí, medzi rozostavanými budovami, ale počula som zvuky áut z blízkej cesty. Vedela som, že nie som až tak ďaleko od centra, ani od svojho bytu. No tak, niekto tu predsa musí byť!

„Buď ticho!“ skríkol a rukou mi zakryl ústa.

Dupla som mu hrubým opätkom čižmy na nohu a on vykríkol od bolesti. Pustil ma a ja som rýchlo vytiahla z vrecka slzný plyn. Striekla som mu to do očí, ktoré ho okamžite začali štípať a využila som to ako vhodnú chvíľu na útek.

Rozbehla som sa od neho smerom k hlavnej ceste, odkiaľ som počula zvuk áut, ale v tomto stave som bola naozaj pomalá. Znovu som začula jeho smiech. Michail ma hneď dobehol a stiahol ma k sebe. Obaja sme spadli na zem a on proti mne namieril nôž. Bola som na smrť vydesená, ale musela som mu ujsť. Musela som zachrániť Carlisleovo a moje dieťa.

Zrazu som ho pohrýzla do ruky, v ktorej držal nožík a ten mu vypadol. Rýchlo som ho zdvihla a vrazila mu ho do žíl na predlaktí. Zvreskol a silno ma potiahol za vlasy. Pozrela som sa mu do očí, ktoré mal červené a vyštípané. Stále ma držal a skláňal sa obkročmo nadomnou, tak som ho kopla do rozkroku a vtedy ma pustil. Od bolesti sa zvalil na zem vedľa mňa a ja som vedela, že toto je moja chvíľa. Mala som taký adrenalín, že som sa v momente postavila a rozbehla naspäť k autu.

Nahlas zanadával a potom som začula výstrel. Oh nie! Nemohla som sa zastaviť, musela som bežať. Začula som ďalšie dva výstrely a jeden z nich ma trafil do ramena. Vykríkla som od bolesti a nedokázala som sa udržať na nohách. Klesla som na kolená a mala som pocit, že na mňa všetko padá. Bokom som dopadla na tvrdý betón a moje rameno silno krvácalo.

Ako som padala k zemi, vystrelil ešte dvakrát a jeden z nábojov sa zaryl do môjho tela. Nahlas som zavzlykala a snažila som sa pritlačiť si ruku na krvácajúce rameno.

Ležala som na zemi a okolo môjho tela bola veľká kaluž krvi. Všetko ma strašne bolelo a prestávala som vnímať okolie. Vtom začalo pršať a studené kvapky vody dopadali na moju tvár a zranené telo. Nahrádzali moje slzy. Nemala som síl ani plakať, bola som zničená. Moje srdce bilo pomaly a dýchala som veľmi plytko.

Cítila som, ako zo mňa vyteká krv a odchádza život. Prepáč mi to, Carlisle. Odpusť mi, že som ti nedala dieťa. Odpusť mi, že umieram a naše dieťa umiera so mnou. Odpusť mi, prosím...

Carlisle:

Kráčal som po nemocničnej chodbe do Esminej kancelárie, lebo som chcel zistiť, či je ešte tu. Pracovná doba jej síce skončila pred pol hodinou, ale moja láska svoju prácu miluje a neopúšťa kanceláriu úderom piatej. Vtom som začul klopkanie topánok a jej hlas, ako sa lúčila so sestričkami pri informačnom pulte na našom poschodí a priala im príjemnú službu.

Čím ďalej, tým boli jej kroky hlasnejšie a ja som jej šiel naproti. Vyšiel som spoza rohu a zastihol som ju na dlhej chodbe k výťahom.

„Dobrú noc, Carlisle,“ usmiala sa na mňa, ale vôbec sa pri mne nezastavila. Najprv som tomu nerozumel, no potom som začul šepot sestričiek ako nás zase rozoberali. Okrem toho sme stáli v ich zornom poli, takže to asi nebolo najlepšie miesto na nežné lúčenie.

„Dobrú noc, Esme,“ povedal som láskavo. Naznačila, že mi neskôr zavolá a nenápadne mi poslala vzdušný bozk. Ach, ako ju len milujem. Najradšej by som si ju hneď teraz pritiahol k sebe a celú vybozkával, ale musím sa ovládať. Dnes mám ešte poslednú nočnú a potom budeme už len spolu. Radšej Esme už nebudem nechávať po nociach samú, kvôli vysokému štádiu tehotenstva. Pôrod sa môže začať hocikedy.

Výťahové dvere sa za ňou zavreli a ja som sa nevedel dočkať, až ju znovu uvidím. Kráčal som ďalej a v tom sa oproti mne zjavil Andrew, ktorý bol už na odchode.

„Už si to počul?!“ pýtal sa ma šeptom, keď okolo nás prechádzali dve sestričky.

Nie.

„Ehm... čo som mal počuť?“

„Carlisle, to nemyslíš vážne, že si nevidel tú skvelú správu!“ podpichoval ma.

„A povieš mi, o čo ide?“

„Podľa rebríčka na stránkach Asociácie amerických lekárov a zdravotných zariadení, sme predbehli nemocnicu Sv. Emily v Bostone!“ hovoril nadšene. „Vo všetkých štatistikách máme vyššie čísla! Aj lepšie hodnotenie od pacientov a inšpekcii!“

„Myslíš tú nemocnicu v Bostone?“ Musel som sa pousmiať.

„Áno! A všetkých tých ľavých a neschopných lekárov, ha!“ smial sa. Škodoradosť, najväčšia radosť. Táto nemocnica s tou našou nikdy nemali dobré vzťahy. Oni nám kradli lekárov, my im zas pacientov. A okrem toho, pracuje tam Andrewova bývalá priateľka, ktorá ho podvádzala, takže jeho radosť z ich neúspechu celkom chápem.

„Nuž, čo ti poviem. Sme jednoducho najlepší,“ povedal som pobavene.

„A máme skvelú riaditeľku!“ vypískol.

„Rozhodne,“ prikývol som. Ale ty sa od nej drž ďalej, dodal som v myšlienkach.

„Kde vlastne nájdem štatistiky za minulý rok?“ pýtal som sa.

„V kancelárii tvojej vyvolenej,“ povedal s hranou tajnosťou v hlase. Neviem, či ho tak dostalo toto malé víťazstvo, alebo si pred odchodom z ambulancie niečo nalial.

„To aby som tam zašiel...“ skonštatoval som.

„Je ešte tu?“ pýtal sa ma.

„Práve odišla,“ pokrčil som ramenami. „Chcel si s ňou o niečom hovoriť?“

„Noo, isto by nám mohla dať nejaké prémie za tento úspech!“ zažartoval.

„Môžeš jej to navrhnúť, ale pozor, teraz je dosť náladová,“ varoval som ho.

„Ani mi nevrav, nie je to tak dávno, čo bola Suzan tehotná,“ povedal.

„Aj dnes máš nočnú?“ opýtal sa ma zarazene, keď si po chvíli všimol, že ešte stále mám na sebe biely plášť.

„Áno,“ prikývol som. „A potom dva dni voľna.“

„Ty sa máš. Tak sa uvidíme koncom týždňa,“ rozlúčil sa so mnou.

„Maj sa pekne.“

Andrew kráčal k výťahom a ja som sa rozhodol, že si skutočne pôjdem prezrieť štatistiky. Vošiel som do Esminej kancelárie a prešiel k poličke plnej papierov a spisov. Našiel som štatistiky, položil som ich na stôl a sadol som si do kresla. Začal som čítať a všetko bolo presne ako povedal Andrew.

Po pár stránkach ma to prestalo baviť, tak som sa oprel do kresla a rozhliadol som sa po kancelárii. Zrazu moju pozornosť upútalo niečo lesklé, na zemi pri boku pracovného stola. Zohol  som sa pre to a boli to Esmine kľúče. Kľúče od jej bytu a kancelárie. Preboha, ako sa  teraz dostane domov?! Musím jej ich odniesť!

Vzal som kľúče a vyletel som z kanclu. Pozrel som sa von oknom, ale jej auto na parkovisku už nestálo. Mal by som sa poponáhľať.

Vo svojej ambulancii som sa rýchlo prezliekol do civilu a sestričke som oznámil, že sa o chvíľu vrátim. Zbehol som po schodoch na prízemie a vyšiel z nemocnice. Nasadol som do svojho čierneho mercedesu a ponáhľal sa za svojou princeznou.

Mal som šťastie, že na cestách bolo pomerne málo áut. Šiel som skratkou, aby som tam bol rýchlejšie.

Ach, to je celá Esme. Nechať si v kancelárii kľúče od bytu môže len ona. Musí byť do mňa poriadne zamilovaná, keď zabúda na takéto základné veci, pomyslel som si pobavene. Odbočil som na poslednej križovatke pred jej bytom a vošiel som do ulice. Jej auto tam nestálo... Ach, asi je už na ceste späť do nemocnice.

Skúsil som jej zavolať, ale jej mobil bol vypnutý. Ani odkazovač, ani zvonenie... Hmm, to je zvláštne. Zaparkoval som pred jej bytom a vyšiel som hore. Možno mala so sebou náhradné kľúče a teraz je už doma v bezpečí. Vyšiel som sa pozrieť na štvrté poschodie a odomkol som dvere na jej byte. Bolo tam ticho a tma, tak som zapálil svetlo v predsieni.

„Esme?“ zvolal som do priestranného bytu.

„Esme, láska, si tu?“

Nič. Žiadna odozva. Začínal som mať o moju lásku veľké starosti. Čo ak sa jej stalo niečo zlé? Prečo mi nedvíha mobil? Toto vôbec nevyzerá dobre. Zamkol som byt a zbehol som dole po schodoch.

Napadlo mi, že možno išla k nám, tak som zavolal Edwardovi a pýtal sa ho, či je Esme u nás. Nanešťastie mi dával samé záporné odpovede a ja som začínal byť zúfalý.

Vybehol som pred bytovku a snažil som sa chytiť jej stopu. Dnes večer tu podľa všetkého ešte nebola, lebo som necítil žiadnu čerstvú stopu. Snažil som sa počúvať zvuky okolia a zachytiť jej vôňu. Prešiel som sa smerom do centra, no stále nič. Zmenil som smer a rýchlym krokom som kráčal na sever k stavenisku nových budov.

V tom som začul výkrik a úplne ma striaslo. Prichádzalo to zo severu. Zacítil som slabú vôňu, ktorá ma veľmi lákala, no v tom začalo pršať. Musel som si pohnúť, kým dážď nezmyje všetky stopy.

Rozbehol som sa a vôňa bola čoraz silnejšia. Až po chvíli som si uvedomil, že je to vôňa krvi. Nepočul som žiadne ďalšie výkriky a mal som veľké obavy. Stále som dúfal, že tá žena, ktorú som počul kričať, nebola Esme. Nech je to hocikto, potrebuje pomoc! Išiel som po stope, ktorá bola čím ďalej, tým silnejšia. Zabočil som za roh medzi dva nové vysoké domy a v tom ma čakal šok.

Uvidel som Esme ležať na zemi a vôbec sa nehýbala. Okolo nej bola kaluž krvi a počul som pomalý tlkot jej srdca. Jej hrudník sa dvíhal len nepatrne, iba tak plytko dýchala. Hľadel som na jej telo a stál na mieste ako prikovaný. Musel som niečo urobiť. Musel som jej pomôcť! Rozbehol som sa k nej a kľakol som si na zem.

„Esme,“ šepol som zúfalo a vzal som si jej tvár do dlaní. Pohladil som ju po vlasoch, ktoré mala zlepené od krvi.

„Preboha, kto ti to mohol urobiť?!“ vzlykal som nešťastne a prezeral si jej telo.

Niekto ju postrelil do ramena, ktoré veľmi silno krvácalo. Rýchlo som vzal svoj opasok a stiahol jej rameno, aby som zastavil krvácanie.

„Esme, láska, preber sa, prosím,“ hovoril som vystrašene a prešiel jej prstami po líci.

Vôbec nijak nereagovala. Musel som ju odtiaľto dostať. Všimol som si, že mala celý krvavý ľavý bok, kde ju taktiež neminul náboj, no našťastie ju len poškrabal. Oh bože, čo sa tu len mohlo stať?!

Jej auto bolo pár metrov od nás a ja som vedel, že musím konať rýchlo. Naložil som ju do auta a leteli sme domov. Rútil som sa cez mesto dvestovkou a spomaľovať som začal až pred vilou. Vystúpil som z auta, vzal Esme do náručia a ponáhľal sa do svojej ambulancie.

„Edward!“ zavolal som svojho syna, keď som položil Esme na operačný stôl a pokúšal som sa ju prebrať.

„Otec, preboha, čo sa stalo?!“ pýtal sa Edward šokovane, keď uvidel Esme celú od krvi ležať na stole. Bola v hroznom stave a ja som začínal báť, že jej nebudem schopný pomôcť.

Pichol som jej injekciu proti bolesti a snažil som sa prinavrátiť jej vedomie.

„Ja neviem, Edward. Našiel som ju takto pár ulíc od jej bytu,“ povedal som zúfalo.

Nevzdával som to a pokúšal som sa ju prebrať, aj keď šanca na úspech bola minimálna. Nijak nereagovala, no jej srdce bilo pravidelne. Zahľadel som sa na jej brucho a pod obtiahnutou bielou halenkou som uvidel pohyb. To dieťa žilo a vyzeralo to tak, že sa práve začína chystať na svet.

„Edward, musíme to z nej dostať!“ povedal som rozhodne a môj syn prikývol.

„Morfium,“ nakázal som a Edward mi podal striekačku. Aspoň trochu to pomôže, no bolieť to bude aj tak. Možno sa pri tej bolesti preberie. Dieťa by malo byť v poriadku, žiaden náboj ho nezasiahol.

„Ach bože, prečo,...“ povzdychol som si a Edward mi položil ruku na rameno. Vedel, aké to bolo pre mňa ťažké. Esme ležala predomnou, v ohrození života a ja som jej išiel spôsobiť ešte väčšie utrpenie.

Zhlboka som sa nadýchol a pichol som jej dávku morfia. Neviem, či som niekedy zažil niečo horšie. Vidieť svoju lásku v tomto stave bolo pre mňa peklom. Dieťa sme museli dostať von cisárskym rezom. Edward to pochopil z mojich myšlienok a podal mi skalpel.

„Neviem, či to pôjde, obal je príliš hrubý!“ zaváhal som úzkostlivo.

„Rýchlo, Carlisle, nemáme čas!“ zvýšil hlas Edward.

Rozstrihol som Esme halenku a na stotinu sekundy zavrel oči. Odpusť mi to, láska, prebehlo mi hlavou. Chytil som skalpel pevne do ruky a priložil ho na jej tenkú pokožku. Prerezal som brucho po šírke a pri tých mukoch sa Esme vrátilo vedomie.

Nahlas vykríkla od bolesti a prehla sa v páse. Z rany sa jej valila krv a zrýchlene dýchala. Edward ju chytil za ruku a snažil sa ju upokojiť. Ona trpela a ja som bol v koncoch. Ranilo ma vidieť ju takto.

„Zachráňte moje dieťa!“ zvrieskla Esme a ja som sa snažil prerezať obal.

„Nejde to! Musíš to urobiť zubami!“ povedal Edward a Esme znovu vykríkla. Dieťa v nej sa hýbalo a vtom sme počuli prasknúť kosť. Preboha, začalo jej lámať rebrá! S Edwardom sme sa na seba zhrozene pozreli a bolo nám jasné, že veľa času neostáva.

„Auu!“ kričala a mykla sebou, keď jej dieťa zlomilo ďalšie rebro.

„Vydrž, láska.“

„Dostaň ho zo mňa!“ skríkla a ja som obal plodu pretrhol zubami. Diera bola dostatočne veľka a mohli sme bábätko pomaly vybrať. Rukami som ho opatrne vybral z tela matky a vtom sme začuli hlasný detský plač.

Dievčatko. Bolo to dievčatko.

Pri pohľade na ňu som sa pousmial. Jediné, čo sa teraz ozývalo miestnosťou bol jej plač. My ostatní sme boli unesení. Držal som v náručí svoju vlastnú dcéru a bol to neopísateľný pocit. Po stovkách rokov ako upír som otec niekoho, kto je stále napoly človek. Natiahla ku mne malé ručičky a ja som sa na ňu celý čas šťastne usmieval. Zaplavil ma neskutočný pocit šťastia, bol som v eufórii. Láskavo som ju pohladil po jemných vláskoch. Edward mi podal bielu perinku, do ktorej sme ju zabalili.

„Je to dievčatko,“ oznámil som svojej láske a ona sa vysilene pousmiala.

„Isabella,“ šepla tak potichu, že ľudské ucho by to nezachytilo.

Malinká na nás hľadela veľkými očami. Bola neskutočne krásna, presne ako Esme.

Chcel som jej podať bábätko v perinke, ale Esme sa prestala hýbať a hľadela na malú v mojom náručí. Po líci sa jej kotúľala slza. Na perách mala náznak úsmevu, no v očiach mala prázdny pohľad. Jej telo nehybne ležalo na stole a viečka jej pomaly klesali. Prestávala dýchať a činnosť jej srdca bola veľmi slabá. Šťastie v mojich očiach vystriedal strach. Dieťa bolo nažive, ale Esme umierala. Nemohol som dopustiť, aby nám odišla. Stratila veľa krvi, mala zlomené rebrá, bola zranená a veľmi vyčerpaná.

Svoju dcéru som podal Edwardovi a rýchlo som sa sklonil k Esme. Priblížil som sa perami k jej krku, no v tom som sa stiahol. Nedokázal som ju zachrániť. Ona umiera. Takto ju odsúdim na život večný v tele netvora...

„Bude to večnosť s tebou, plná lásky a pokoja,“ povedal Edward, počúvajúc moje myšlienky.

„Esme by si to priala,“ šepol presvedčivo.

Viac mi nebolo treba. Milujem ju a chcem s ňou byť navždy.

Sklonil som sa k jej krku a pohrýzol som ju. Musel som. Musel som ju zachrániť. Nikdy by mi neodpustila, keby nemohla znovu vidieť svoje dieťa. Svoju dcérku. Isabellu.

Moje ostré zuby preťali jej tenkú pokožku aj na ramenách, lakťoch, zápästiach a členkoch, aby sa jed šíril rýchlejšie.

„To by malo stačiť,“ povedal pokojne Edward a ja som sa na neho pozrel.

„Ďakujem, synu! Za všetko.“

Prikývol.

Pohľadom som skĺzol na Isabellu, ktorá medzitým stíchla. Edward ju držal v náručí a videl som na ňom, že bol skutočne šťastný. Malá na nás skúmavo hľadela čokoládovými očami a ja som sa znovu usmial. Farbu očí mala rovnakú ako Esme a jej vlásky boli svetlé. To, čo som teraz prežíval, sa nedalo opísať. Narodila sa mi nádherná dcéra, ale jej matke sa dalo pomôcť len jedným spôsobom. Upírí jed sa pomaly začínal šíriť do jej tela a Esme bola stále nehybná. Bolo to spôsobené veľkou dávkou morfia. Rozhodol som sa, že musím jej telo očistiť a postarať sa o ňu po tak ťažkom pôrode.

Edward ma počul. Vzal bábätko a ja som ostal s Esme sám. Jemne som utieral všetku krv z jej tela. Najprv z rúk, ktoré mala zranené hlavne kvôli útoku. Ak sa mi ten chlap raz dostane do rúk, asi sa nezdržím! Stále som nevedel, kto to bol, ale pochybujem, že by jej takto ublížila nejaká žena. Napadlo mi, že to mohol urobiť jej bývalý, ale ako sa to mohlo stať? Určite ju nestretol len tak náhodou... Porozmýšľam nad tým neskôr.

Vybral som náboj zaseknutý v jej ramene a vyčistil ranu. Škrabance na boku som tiež ošetril, ako sa dalo. Tvár som jej utrel vlhkým obrúskom. Vyzliekol som jej zakrvavenú halenku aj roztrhnutú sukňu a očistil som posledné časti jej tela od krvi. Bez pohybu ležala na stole a teraz som videl, ako ju celé tehotenstvo zničilo. Bedrové kosti jej výrazne vystupovali, nohy boli tenké ako paličky a nemala na tele skoro žiadnu vrstvu tuku. Ako som toto mohol dopustiť?! Neveriacky som pokrútil hlavou a najradšej by som sa za to prefackal. Vyhodil som zakrvavený obrúsok do koša a prikryl som Esme bielou plachtou.

„O ostatné sa postará upírí jed,“ povedal som si a nechal Esme v miestnosti samú.

***

„Edward? Priniesla som všetko, čo si chcel, môžeš mi s tým pomôcť?“ Začul som Rosaliin hlas keď náhle dorazila domov a vbehla do haly.

„Ďakujem, sestrička,“ povedal Edward a kráčal jej naproti.

Pozrel som sa von z okna mojej pracovne a videl som pred vilou zaparkovaný nejaký Jeep. Niečo mi uniklo? Kedy si Rose stihla kúpiť nové auto?

Otvorila kufor a na Edwardovej tvári sa zjavil prekvapený výraz. Netušil som, čo tam videl, ale pobavilo ma to. Isabella v mojom náručí pokojne spala a vyzerala ako anjelik. Jemne som ju pohladil po líci a sadol som si späť do kresla.

Počul som Rosalie a Edwarda, ako vyšli hore po schodoch a zložili na zem nejaké veci.

„Mimochodom, kde je bábo?“ opýtala sa zrazu Rose veselým tónom.

„Carlisle ju má u seba v pracovni,“ odpovedal jej Edward.

„Oh, chcem ju vidieť!“ povedala nadšene.

„Dobre, len odnesme tie veci do izby, nech to nezavadzia tu na chodbe.“

O pár sekúnd sa ozvalo klopanie na dvere pracovne.

„Ďalej,“ povedal som tichšie.

Rose otvorila dvere a nakukla dnu. Keď uvidela malinkú spinkať v mojom náručí, sladko sa usmiala. Podišla ku mne a nedokázala od nej odtrhnúť zrak.

„Môžem?“ natiahla ku mne ruky a ja som jej ju opatrne podal. Bola taká krehká a ja som dával pozor, aby sa jej nič nestalo.

„Ahoj, sestrička,“ povedala jej Rose s úsmevom. „Ja som Rosalie, ale budeš ma môcť volať Rose,“ zachichotala sa.

„Gratulujem, Carlisle,“ povedala mi. „Je nádherná!“ Rose sa úplne rozplývala. Vôbec som to nečakal. Myslel som si, že si ju nebude všímať, alebo sa bude sťažovať na jej plač. Ale možno to ešte len príde.

„Edward mi volal a povedal, čo sa stalo. Chúďa Esme, ako je na tom?“

„Musel som ju premeniť,“ sklonil som hlavu, ale Rose mi povzbudivo stisla rameno. Nechápal som, čo sa s ňou stalo. To má na ňu taký vplyv ten jej nový priateľ? Ale... Rosalie by sa nikdy len tak nezmenila kvôli mužovi.

„Priniesla som jej toto,“ povedala a podala mi lesklú tašku Karen Millen. „Na prebudenie,“ mrkla na mňa a ja som to pochopil.

„Ed ma poprosil, aby som zbehla kúpiť pár vecí pre malú. Mal si vidieť tváre ochrankárov a predavačov, keď som nabehla do obchodov pár minút pred záverečnou a k pokladni prišla s plným košíkom,“ hovorila.

„Ideme malej práve zariaďovať izbu, pomôžeš nám?“

„Samozrejme,“ prikývol som.

Rosalie vyšla z pracovne s Isabellou na rukách a ja som kráčal za ňou. Edward už bol v hosťovskej izbe a odpratával odtiaľ veci. Na zemi som uvidel kýble maliarskej farby a pár veľkých krabíc.

„Rosalie?“ oslovil som svoju staršiu dcéru. „Čo to má znamenať? A odkiaľ si vzala ten Jeep, ktorým si prišla?“

„Však som ti vravela, že Edward ma poprosil, aby som zbehla pre pár vecí. Ale sú to len základné potreby. Postieľka, plastová vaňa, prebalovací stolík, nejaké hračky, plienky a oblečenie,“ povedala ľahkovážne a pokrčila ramenami. „No a ten jeep je Emmettov. Boli sme akurát spolu, keď mi volal Edward. Do môjho auta by sa toľko vecí nezmestilo, tak mi požičal svoje auto a ja som mu nechala BMW.“

„Najprv by sme mali postaviť postieľku, aby sme ju mali kam uložiť,“ povedal Edward – aby odbočil od témy Emmett - a hneď sa do toho pustil.

O pár minút to bolo hotové a Rose položila malú do postieľky s baldachýnom.

„Princezná,“ pousmiala sa.

Odišiel som na chvíľu za Esme, ktorá sa zmietala v bolestiach spôsobených upírskym jedom. Ach, láska, ty to zvládneš, pomyslel som si a pohladil ju po ruke. Potom budeme navždy spolu. Chcel som zmierniť bolesť, ktorou si práve prechádzala, ale nebolo to možné. Sadol som si vedľa nej a celý čas som ju držal za ruku.

Edward a Rosalie sa zatiaľ pustili do zariaďovania izby pre malú Isabellu. Podľa zvukov, ktoré som počul z poschodia, vyhodili z izby všetok nábytok a začali nanovo malovať steny.

Som veľmi rád, že ju takto prijali. Dúfam, že si ju obľúbia aj Alice a Jasper, keď sa vrátia z Aljašky. Už aby sa skončila premena Esme a budeme ako normálna rodina. Počkať, normálna rodina? Tak to mi teda nevyšlo, pomyslel som si pobavene. My máme k normálnej rodine na míle ďaleko. A čo na tom? Milujeme sa navzájom takí, akí sme. Prijali sme svoj nový život ako výzvu a urobíme ho najlepší, ako sa dá.

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 33. kapitola: