Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Jedinečná Bella - 2. kapitola

18.12.2013 (17:15) • zuzika • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2291×

2. kapitola
 
Edward stál v rade na obed a okolo neho asi polovica báb na škole s Jessicou a Lauren na čele, pričom mal Edward útrpný výraz. Hádzal zúfalé pohľady po svojej rodine, ale tí sa na ňom dobre zabávali a nemienili mu pomáhať. Keď si ma všimol, stočil zúfalý pohľad na mňa a ja som sa mu rozhodla pomôcť. Prepchala som sa cez ten húf k Edwardovi, skočila som mu do náruče a dala som mu malú pusu na pery. Všetci zrazu skameneli, jeho rodina mala otvorené ústa dokorán a ja som ich obdarovala žiariacim úsmevom.

„Miláčik, na zoznamovanie s novými spolužiačkami budeš mať kopec času neskôr. Teraz musíme prebrať, či po škole ideme najprv do kina a potom k vám alebo naopak,“ pošepkala som mu laškovne, ale dosť hlasno na to, aby to všetky baby počuli. „Nič v zlom, ale zavádzate nám, neprejdeme popri vás,“ usmiala som sa na ne nevinne a všetci Cullenovci sa začali strašne rehotať a ostatní nám ustúpili z cesty.

„Ďakujem za záchranu,“ vyýchol si Edward. „Sadneš si k nám?“ spýtal sa s prosbou v očiach.

„Pokiaľ to nebude nikomu vadiť,“ súhlasila som a už sme sa brali k ich stolu.

„Bella, toto sú moji súrodenci: Alice a Jasper a Emmett a Rose. Toto je Bella, moja záchrana,“ predstavil ma a všetci sa na mňa usmiali a ja som im úsmev vrátila.

„Dúfam, že budeme dobré kamarátky,“ ozvala sa Alice a ja som sa uškrnula.

„Nechcela si povedať: Videla som, že budeme dobré kamarátky,“ usmiala som sa na ňu a všetci zmeraveli, len Edward nechápavo pokrútil hlavou.

„Ako vieš, aký má dar?“ spýtal sa ma zaujato.

„Mám veľa darov a dary viem aj zistiť, aj skopírovať.“ Usmiala som sa naňho, keď som videla, že ostatným to nedochádza, oznámila som im: „Viem, že ste upíri a ja nie som ani upír, a už vôbec nie človek.“ 

„Čo si?“ štekla po mne tá Barbie menom Rose.

„To vám nepoviem, ale rozhodne som silnejšia, ako vy všetci dokopy a nechcem vám ublížiť. To by som im nechala Edwarda napospas,“ povedala som pokojne.

„Čo si?“ spýtal sa Jasper a pocítila som, ako sa od neho do môjho štítu zabodáva jeho schopnosť. Chcel ma donútiť, aby som mu všetko vyklopila.

„To ti nepoviem, ty ovplyvňovač emócií, a nijako ma k tomu nedonútiš“, škodoradostne som sa na neho usmiala.

„Ako?“ spýtal sa prekvapene.

„Mám kopec darov,“ usmiala som sa.

„A tie mi povieš?“ opýtal sa ma Edward.

„Môžeš znova skúsiť hádať, ale ani to neuhádneš.“ Vyplazila som na neho jazyk.

„Čo mal hádať?“ spýtal sa Emmett.

„Mal hádať, čo som, a teraz, aké mám dary, ale nepodarí sa mu to. Všetky moje schopnosti neuhádne, ani keby čo robil,“ smiala som sa.

„Koľko máš schopností?“ spýtala sa Alice.

„Niečo okolo 20 aj s vašimi schopnosťami,“ odpovedala som jej.

„Takže máš cítenie a menenie emócií, videnie budúcnosti, čítanie myšlienok, zisťovanie a kopírovanie schopností a niečo ako štít, pretože ti nevidím do hlavy,“ konštatoval Edward.
„Áno, a kopec iných. Môžem si zobrať tvoju pizzu?“ odviedla som reč inam a hladne sa pozrela do jeho taniera.

„Pokojne, aj tak to nezjem a môžeš si zobrať aj džús.“ Prisunul celú tácku ku mne.

„Vďaka, som hladná ako vlk,“ usmiala som sa a zaškvŕkalo mi v žalúdku, načo sa všetci zasmiali.

„Ale vlk nie si,“ uškrnul sa Edward.

„Nie, nie som ani vlk, ani menič, ani vlkolak a už vôbec nie elf alebo škriatok,“ prehlásila som a odhryzla som si z pizze.

„Môžem aj ja hádať, čo si?“ spýtala sa Alice.

„Môžete hádať všetci, ale aj tak na to neprídete,“ usmiala som sa.

„Si nymfa?“ spýtal sa Emmett, načo som zakrútila hlavou, že nie.

„Bohyňa,“ povedal odhodlane Edward a ja som sa začala červenať.

„Bohyňa síce nie som, ale ďakujem za kompliment,“ usmiala som sa na neho.

„Tak anjel,“ znova hádal, vedľa.

„Nie, ako vidíš, nemám krídla,“ usmiala som sa.

„Ale vyzeráš tak,“ šepol si popod nos, že keby som bola človek, tak to nepočujem.

„Mám veľmi dobrý sluch, dokonca lepší ako vy,“ povedala som, akoby nič a Edward sa na mňa vyvalene pozrel a ja som sa na neho iba usmiala. „Ale znova, ďakujem za kompliment.“

„Si mutantka,“ povedal víťazoslávne Emmett.

„Prepáč, ale sklamem ťa, nie som žiadny mutant,“ smiala som sa.

„Víla?“ spýtal sa Jasper a ja som znova nesúhlasne zakrútila hlavou.

„Bosorka,“ zamumlala si Rose popod nos, že to ani upír nepočul, ale ja áno.

„Bosorka nie som, ale tebe môžem niečo pričarovať,“ osopila som sa na Rose a na čele jej urobila obrovský pupák a z toho pohľadu som sa zložila na podlahu v kŕči smiechu.

„Bella, si v pohode?“ pýtal sa ma vystrašene Edward, lebo nič nepochopil. Vlastne nikto nič nepochopil. Pomohol mi vyštverať sa na stoličku a všetky pohľady, až na pohľad Rose, sa na mňa pozerali starostlivo a Rose si nikto nevšimol.

„Ja som v pohode, ale Rose je prvý upír s akné,“ rehotala som sa. Všetci sa pozreli na Rose a prepukli v smiech so mnou. Rose vytiahla zrkadlo a keď to uvidela, začala hrozivo vrčať.

„Daj to preč!“ štekla na mňa.

„Prečo by som mala? Povedala si, že som bosorka, tak som ti pričarovala malý darček.“ Zákerne som sa na ňu usmiala. „Čo proti mne máš?“ spýtala som sa jej už miernejším tónom.

„Ohrozuješ moju rodinu!“ zavrčala po mne.

„Ja nikoho neohrozujem, ja vám nič nespravím. Nepoviem, že nie som nebezpečná, ale ja vám nič nespravím. Ste jediní, okrem deciek z decáku, s ktorými sa bavím,“ revala som na ňu.

„Ty si z decáku?“ spýtala sa Rose už zmierlivým tónom.

„Áno, rodičov som naposledy videla mesiac po mojom narodení, museli ma opustiť pre moje vlastné bezpečie,“ už som šepkala, načo ma Edward objal.

„Nechápem, ale ja by som svoje dieťa neopustila,“ povedala naštvane Rose.

„Ale oni museli a ja ich chápem, chceli ma len ochrániť, ale chýbajú mi,“ vzlykala som.

„Ja to stále nechápem, prečo ich brániš, keď ťa opustili?“ spýtala sa naštvane Alice.

„Pretože museli, niekto po mne išiel a ide a nikto nevie kto. Museli ma opustiť, aby ma zachránili. Keď som v nebezpečí, tak ich počujem, zhovárajú sa so mnou a v snoch ich aj vidím a sú ako živí, vďaka tomu viem, čo som a kto sú oni.“ To som už plakala naplno.

„Prepáč, to som nevedela,“ ospravedlňovala sa Rose aj Alice, len som im kývla a dala dole Rose tu obludnosť.

„Už to máš dole,“ šepla som a ona sa na mňa usmiala.

„Kto sú tvoji rodičia?“ spýtal sa Jasper.

„Kráľ a kráľovná, cisár a cisárovná alebo vládca a vládkyňa, nazvi si to ako chceš,“ usmiala som sa na neho.

„Takže ty si princezná,“ šepol Edward.

„Tak nejako,“ usmiala som sa.

„Je nám česť, výsosť,“ usmial sa a ja som sa zachichotala.

„Čoho sú tvoji rodičia vládcovia?“ spýtal sa nezaujato Jasper, ale ja som ho prekukla.

„Celej ríše,“ uškrnula som sa na neho a on mi to vrátil. „Musíte ísť do tried, o desať sekúnd zvoní.“

„A ty nejdeš?“ pýtal sa Emmett.

„Nie, ja nemám poobedňajšie vyučovanie a musím ísť vyzdvihnúť deti," odpovedala som.

„Prečo ideš deti vyzdvihnúť ty?“ spýtala sa ma Alice.

„Robím to vždy, vlastne robím viac ako vychovávateľky. Tie nemajú cez týždeň do obeda čo robiť,“ zaškľabila som sa.

„Môžem ísť s tebou? Ani ja nemám vyučovanie,“ spýtal sa ma Edward.

„Ako chceš, ale tie menšie si z teba urobia preliezačku,“ usmiala som sa.

„Mne to nevadí a koľko detí vás je v domove?“ zaujímal sa.

„V decáku je ich aj so mnou päťdesiatdeväť, z čoho trinásť chodia do škôlky a ostaní na základku, ja jediná na strednú, som tam najstaršia,“ povedala som mu.

„Koľko vôbec máš?“ vypočúval ma.

„Ja mám šestnásť. A ty?“ oplatila som mu to.

„Ľudských sedemnásť, upírskych deväťdesiatpäť a dokopy stodvanásť,“ odpovedal znudene.

„Tak ideš?“ Postavila som sa a on nasledoval môj príklad, rozlúčila som sa s ostatnými a išla som s Edwardom po deti.

Autor: zuzika, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jedinečná Bella - 2. kapitola: