Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Jediná - 2. kapitola

11.12.2010 (15:45) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1076×

2. kapitola

Na autobus sme veľmi dlho čakať nemuseli. Prišiel takmer okamžite. Každý sme si zaplatili lístok – hoci to chcel urobiť za mňa – a usadili sme sa do zadnej časti autobusu.

A zvyšok cesty bol... úžasný. Ako som už spomínala, bol to výborný rečník, zabávač a komentátor v jednom. Celú cestu som sa musela na ňom smiať, že ma brucho bolelo.

Len matne som si začala uvedomovať, že sa pri ňom cítim zvláštne.

Neviem úplne presne, čím to bolo, ale zrejme tým, že som sa s ľudmi nikdy veľmi nebavila. Vždy som bola tá divná s dobrým priemerom v škole. Nesmela som s nikym udržiavať kontakt, pretože by som mohla niečo prezradiť, ale aj by nás mohli ľudia odhaliť. Nechcela som ohroziť svoju rodinu.

Avšak teraz už žiadnu rodinu nemám. Spomienky na mojich úžasných a milujúcich rodičov ma vždy rozosmútia. Prečo dobrí ľudia (alebo aspoň čiastočný) nemôžu žiť šťastne?

„Deje sa niečo?“ spýtal sa Max sediaci vedľa mňa. Vzhliadla som a stretla som sa s jeho starostlivým pohľadom.

„To nič, už to prešlo,“ snažila som sa z toho nejako vykrútiť.

„Za ako dlho tam budeme?“ Môj pokus o odvrátenie témy sa vôbec nepodaril. Keďže som z ľudmi veľa skúseností nemala, nemala som sa o čo oprieť.

Max sa na mňa pozrel takým skúmavým pohľadom, že som na chvíľu verila, že mi vidí až na dno duše. Jeho bledo modré oči ma prevŕtavali. Prehliadol moje klamstvo, tým som si bola istá.

„Asi tak dve hodiny,“ odpovedal na moju otázku a nespustil zo mňa zrak. Odvrátila som od neho tvár a pohodlne som sa oprela o opierku a sledovala som krajinu ubiehajúcu za oknom. Bola som tak unavená, že som si aj zavrela oči.

„Pred čím utekáš?“ spýtal sa nečakane a ja som skoro podskočila. Nechala som však oči zavreté a udržala som si uvoľnenú masku. Moje sebaobládanie bolo na dokonalej úrovni.

„To sa pýtaš každého, kto sa ponáhľa domov?“ spýtala som sa tónom, ktorý ani trochu nehovoril o mojom strachu z odhalenia. Bol prekvapený a mierne výsmešný. Mohla som sa za to pochváliť a nie len za dokonalo zahratú scénku, ale aj za to, že som ho odradila od ďalšieho rozhovoru so mnou.

Rodičia mali pravdu, najlepšie bolo držať si odstup. Ach, keby som tak na to prišla skôr a nemusela rodičom vyčítať, že vždy som vytŕčala z kolektívu. Nuž, minulosť sa nedá vrátiť späť, ani slová.

Zhlboka som sa nadýchla a pri výdychu som sa sútredila na to, aby som sa čo najviac uvoľnila. Ešte párkrát som to zopakovala a potom som odišla do bezstarostnej ríše snov.

„Vanessa. Vanessa. Vaaaneeessaaa,“ počula som hlas pri svojom uchu, ale odmietla som sa na neho sústrediť. Snažila som sa opäť vybaviť si tú krásnu tmu a ticho. Podarilo sa a ja som zase padala...

„Musíš vstať. Už vystupujeme.“ Odvrátila som hlavu od toho hlasu a pevnejšie som zavrela oči. Predsa mi nejaký otravný človek nebude hovoriť, čo mám robiť. Pokoj sa začínal vytrácať, ale rýchlo som ho vrátila späť. Realita sa začínala strácač a ja som vnímala len obrazi v mojej hlave.

Započula som tichý povzdych, ktorý bol neskutočne dotieravý, a zrazu sa moje telo vznášalo vo vzduchu. Cítila som niečiu ruku pod mojimi kolenami a hlavu tesne pri mojej. Celým bokom tela som sa o niekoho opierala. Nahnevane som otvorila oči a uvidela som Maxov pobavený úsmev.

„Si ako Ruženka. Je peklo ťa zobudiť,“ vysmieval sa mi a potom si ma nadhodil v náručí.

„Keď som už hore, tak ma môžeš nechať ísť po vlastných,“ povedala som kúsavo, načo Max prižmúril oči a nasadil svoj skúmavý pohľad.

„Nech sa snažíš o čokoľvek, nevíjde ti to.“ Akoby vedel, čo chcem. Odvrátila som od neho tvár, mala som pocit, že tak sa dokážem lepšie sústrediť, a chcela som ho opäť požiadať, aby ma zložil, ale urobil to aj bez toho.

Ďalej sme vedľa seba ticho kráčali a nikto nehovoril, ticho však nakoniec prerušil on.

„Potrebuješ niekam odprevadiť?“

„Nie, ďakujem. Už to zvládnem sama. Ahoj teda, rada som ťa spoznala,“ dodala som zdvorilo.

„Ahoj. Ale ešte sa uvidíme, v škole predsa!“

V škole? Oči som vypleštila tak, až som sa čudovala, že som ich nemusela zbierať zo zeme. Páni. Škola. Ani najmenej ma nenapadlo, že budem musieť pokračovať v ľudských aktivitách. Konečne som pochopila, čo sa mi snažili vysvetliť rodičia, a teraz na to budem musieť zabudnúť a tváriť sa normálne. Rodičia. Neskutočne mi chýbajú.

Rýchlo som pokrútila hlavou a snažila sa pôsobiť úprimne potešene jeho reakciou.

„Jasné. tam sa vidíme.“ Dodala som milý úsmev.

Naposledy sa na mňa usmial, otočil sa mi chrbtom a kráčal preč. Nemo som za ním hľadela. Po chvíli sa otočil, zakýval mi a pokračoval ďalej vo svojej ceste.

Keď mi zmizol v nejakej uličke, pozbierala som svoje myšlienky a zamerala som sa na svoj ciel - násť svoj dom. Z ruksaku som vytiahla letáčik s adresou a mapkou. rýchlo som sa zorientovala, vzala som svoju tašku na plece a vykročila som. Našťastie som rýchlo našla budovu, v ktorej som sa mala stetnúť so ženou vlastniacou môj domček.

Presne podľa jej inštrukcií som zamierila na druhé poschodie a zaklopala som na prvé dvere v ľavo.

„Vstúpte!“ vyzval ma príjemný ženský hlas. Bez váhania som teda vkročila do malej miestnosti s veľkým oknom, pred ktorým stál honosný stôl takmer sa ohýbajúci pod kopou papierov.

Zprava som zaula akýsi šum a ked som tam pozrela, uvidela som celkom mladú ženu s blond vlasmy a milým úsmevom, ako priateľkou kolísavou chôdzou kráča ku mne.

„Vy budete iste Vanessa Swan. teší ma, som Erika Solied. Posadte sa.“ Podali sme si ruku a potom jedným pohybom ruky ukázala na nedalekú stoličku pri menšom stolíku, tentokát úplne prázdnom.

„Ponúknem vám niečo?“

„Nie, ďakujem, to nie je nutné.“

Žena sa usmiala, prešla k preplnenému stolíku a bez zdĺhavého hľadania vytiahla z kopy papiere, ktoré mi potom podala.

„To je ten dom, o ktorom sme sa rozprávali. Ak by ste mali nejaké námietky, pokúsim sa vám nájsťiný. Avšak tento jediný vyhovoval vašim požiadavkam. Ostatné domy sú už len v meste alebo v rezervácii.“

Prezerala som si fotky na prvý pohľad veľmi vkusne zariadeného domu aj s popisom, ako napríklad veľkosť izby, vek nábytku, konkrétna farba stien v kódoch, ktorým som nerozumela...

A posledný zväzok paierov bola zmluva. Narýchlo som ju prečítala a potom som zdvihla pohľad.

„Všetko sedí. Je to také, ako ste vraveli.“ Snažila som sa aspoň nejako vyjadriť svoje pocity z domu. Mala som pocit, že k tomu už teraz patrím. Ešte som ho ani nevedela, a predsa som mala pocit, že k nemu patrím. A tých pár fotiek blízkeho okolia ma presvedčilo, že ten dom je ako stvorený pre mňa. Dúfam, že sa sem ešte vrátim.

Rýchlo som pokrútila hlavou. Myslím na odchod skôr, než vôbec prídem.

„V tom prípade to podpíšte a zavediem vás tam.“

O pár minút nato som sme už parkovali pred novým domom. Bol prekrásny. Viedla k nemu malinká cestička obkolesená vysokými stromamy. Dom bol už z diaľky prekrásny. Mal veľké okná a zdal sa byť veľmi veľký, aj napriek tomu, že sa mi videl celkom lacný.

Zrazu som sa začala obávať, aby som sa v ňom necítila veľmi sama. Teraz, keď...

Pani Solied mi ukázala celý dom len veľmi narýchlo. Zrejme už mala nejaké tie skúsenosti a domyslela si, že sama to tu budem obdivovať ešte veľmi dlho. A tak sa aj stalo. Len čo mi odovzdala kľúče a počula som jej auto odísť, začala som po mojom domčeku lietať ako zmyslov zbavená.

Konečne som sa cítila šťastná a voľná. Tomuto sa, podľa mňa, hovorí nový začiatok. A dúfam, že bude stáť za to. Nie, nedúfam. Ja to viem. Len škoda, že neviem, čo príde.

Jednou vecou som si ale napriek všetkému bola istá. Nastúpim na miestnu strednú školu.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jediná - 2. kapitola: