Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Jane a Gianna Volturi. Bonus 1

09.05.2010 (10:30) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2952×

„Aha! Pozri sa!“ kričala Jane a vtrhla mi do izby.

„Čo? Stalo sa ti niečo, alebo niekde horí?“ spýtala som sa jej a ďalej sa venovala kresleniu portrétu.

„Nikde nehorí a mne sa niečo stalo,“ povedala a dala si ruky za chrbát. Ak zas má pre Nelly nejaké šatočky, tak ju asi prizabijem.

„A čo také?“ spýtala som sa neprítomne a kreslila. „Dúfam, že to je niečo rozumné...“ varovala som ju, keď mi skočila do reči. Toto mám tak rada!

„Pozri,“ vystrela ruku a ukázala mi na nej prekrásny prsteň.

„To máš od koho?“

„Hádaj!“

„Aro,“ prevrátila som očami.

„Demetri!“ povedala a zahrala urazenú.

„To fakt?“

„Áno,“ zapišťala. „Sme zasnúbení!“

„tak to teda gratulujem,“ povedala som radostne a objala ju. Bola taká maličká a to sa chce vydávať.

„No, tak som rozmýšľala, že aj ty si s Felixom, tak by sme si mohli urobiť dvojitú svadbu. Čo na to povieš?“ spýtala sa a odľahlo jej, že to má za sebou. Nahlas som si povzdychla. „Posííííím,“ kukla na mňa svojím anjelským pohľadom.

„No dobre,“ pozrela som sa na svoj prsteň od Felixa. „Dvolím ti to. Aspoň sa ťa na dlhšie zbavím,“ zasmiala som sa.

„Jupí,“ zvýskla a utekala preč z izby. Zabudla som na Alice, ktorá tu ešte stále je.

Toto bude vražedné duo!

Keď som si dokončila obraz, na ktorom boli Nelly a David ešte ako bábätká, vybrala som sa na záhradu. Slnko síce svietilo, no dookola bol múr, takže ma nikto nevidel.

Sadla som si na lavičku pri strome lásky, kde sme boli kedysi s Flixom. Zavrela som oči a počúvala okolitú prírodu. Štebot vtákov, bzukot včelích krídel... utekanie ku mne.

Pozrela som sa, kto sa to tu tak náhli a bola to malá Nelly. Mala asi dva mesiace, no vyzerala na päť rokov.

„Mamíííí,“ kričala a utekala. V ruke si niesla malý kvietok, pravdepodobne pre mňa.

„Nelly, čo tu robíš? Zasa si niekomu zdrhla?“ zasmiala som sa.

„Teta Alice ma núti si dať ružové šaty,“ žalovala, keď som ju už držala na rukách. „A ja ich nechcem! Mne sa taká farba nepáči,“ odula si svoje drobné ústočka a vyzerala roztomilo.

„Tak ja ňou pôjdem a vynadám jej, môže byť?“ spýtala som sa jej.  Na súhlas len prikývla svojou malou hlavičkou a popri tom sa jej rozstrapatili blond vlásky. Rukou som jej ich upravila. Tuho som  ju objala a nechcela pustiť. Mala som ju veľmi rada. Presne takisto ako Davida.

„Idem sa hrať. Pôjdeš so mnou?“ spýtala sa.

„Jasné,“ povedala som a pobozkala ju na vrch hlavy.

Zobrala som ju na ruky a kráčala do hradu.

„Tak tu si! všade som ťa hľadala, Nelly,“ sťažovala sa Jane a mala naštvaný výraz.

„Nelly tie šaty nechce, nepáčia sa jej,“ povedala som.

„Ale mne hej,“ odula pery.

„Obleč si ich ty!“ zasmiala sa Nelly. Zdalo sa jej to také smiešne, že jej smiech nešlo nijako zastaviť.

„Dobre, dobre. Tak nájdeme iné,“ navrhla Jane. Zložila som si Nelly z rúk a postavila na zem.

„A ružovú farbu má rada asi tak, ako normálnu stravu!“ upozornila som Jane, keď odchádzali preč.

„No dobre,“ povzdychla si tak, aby som ju počula aj ja.

„Ale ak sa mi príde znovu vyžalovať, tak si ma nepraj!“ zakričala som na ňu.

„Sa neboj,“ ubezpečila ma a zašla za roh.

Sama pre seba som sa usmiala, keď som začula Felixov hlas. Hneď som sa za ním rozbehla.

„Gianna, tu si,“ vydýchol, keď som sa mu hodila do náruče. „Jane mi niečo vravela a som rád...“ hovoril, no umlčala som ho bozkom. Pritiahol si ma ešte bližšie a zaplietol si svoju ruku do mojich vlasov. „Že si súhlasila,“ dokončil vetu jedným dychom.

„Inak sa ani nedalo. Si rád?“

„Ja? Strašne. To si ani nevieš predstaviť!“ jeho červené oči zažiarili šťastím.

„Ale mám oči?“ spýtala som sa ho. Na chvíľu som zavrela a predstavila som si zlatú farbu. Bola tuším taká istá, ako majú Cullenovci. Pootvorila som jedno oko a zazrela naňho.

„Fíha,“ zasmial sa. „No viac sa mi páčiš s červenými.“

„Počkaj, ešte som neskončila. Zavri si tie svoje,“ povedala som a ťahala ho ku zrkadlu. Musela som sa sústrediť ešte viac, aby to malo dobrý účinok. Je to po prvýkrát, čo o robím, tak sa to nemusí vydariť.

„Môžeš otvoriť,“ zašepkala som mu. Nazrel sa do zrkadla a prekvapene vydýchol.

„To ty? Ty si to urobila?“ pýtal sa ma.

„Áno,“ priznala som. S tými zelenými bol naozaj na zjedenie. „Necháš si ich také?“

„Ak si to želáš, tak pre teba všetko.“

„Sorry, že ruším, no... Felix? Si v poriadku?“ opýtala sa Alice s vyvalenými očami.

„To Gin,“ obvinil ma a zasmial sa na tom.

„No hej, bola som to ja,“ priznala som.

„Tak to je úžasné. Ozaj, chcela som, aby si si šla vyskúšať šaty a teba,“ ukázala na Felixa, „čaká Jane v tvojej izbe.“

„Ach, jaj,“ povzdychla som si. Týranie sa začína, no vybrala som si ho sama.

Alice ma ťahala do nejakej izby a zavrela za sebou dvere. Ja som mala celý čas na očiach šatku. Nechcela mi povedať, ž prečo.

„Alice,“ nervózne som podupkávala nohou, keď ma nechala stáť na jednom mieste.

„Okey, zlož si ju,“ prikázala a ja som ju doslova strhla.

Zostala som v nemom úžase. Stáli tam krásne svadobné šaty.

„Páčia sa ti?“ radostne sa spýtala.

„Nie, nepáčia. Ony sú božské,“ povedala som.

„Tak to som rada. Choď si ich obliecť.“ Poslúchla som ju a o chvíľu som stála pri zrkadle.

„No, toto ti ešte upravím. Toto by sa dalo zúžiť.“ Alice behala okolo mňa a všetky tieto poznámky si niekde zapisovala.

„Podľa mňa nemajú žiadnu chybu,“ hnusne som na ňu zazrela.

„Isto?“ prekvapene sa spýtala.

„Hej,“ prikývla som jej na súhlas.

„Tak to super. Môžeš sa vyzliecť.“ Toto sa mi zdalo prehnané. Všetko, čo povedala som splnila, tak aspoň raz nemusím. Zatočila som sa a šaty sa zavlnili. Boli naozaj prekrásne.

„Gianna!“

„Dobre,“ zafrflala som pratala sa od nej preč. Obliekla som si svoje veci a odišla z izby. Nevedela som, kde sa momentálne nachádzam. Prešla som ku schodom, po ktorých som zišla až na hlavnú dolnú chodbu. Tam som už ľahko našla cestu do vlastnej izby.

Na chodbe som zbadala Jane.

„Gianna! Všetko bolo dohodnuté už na zajtra, takže sa priprav! Ja v tom naozaj nemám prsty,“ zdvihla ruky na obranu.

„Ja sa teším,“ priznala som a bola to pravda. Konečne sa stanem Volturiová!

O deň neskôr...

Ležala som si na posteli so zatvorenými očami a psychicky sa pripravovala na obed.

Ja sa dnes vydám!

Felixa ešte včera vytiahli na nejakú tú rozlúčku so slobodou a ja som po niečom podobnom. Škoda, že si nemôžem pospať, lebo teraz by sa to zišlo. Nemám čo robiť. Teda okrem toho, že vedľa mňa spí Nelly a ja ju strážim. Pri spánku je fakticky na zjedenie.

Vybrala som sa do kúpelne. Musela som ísť po špičkách, lebo Nelly má slabý spánok a každý tichý tón ju preberie z ríše snov, ktorá mi už veľmi chýba.

Pozrela som sa na seba v zrkadle. Prečesala so si vlasy a oči zmenila na červené. Tie má Felix veľmi rád. Všetci, až na Davida a Nelly, ich budeme mať rovnaké.

Ďalej som sa osprchovala a prezliekla do čistého oblečenia, čo mi priniesla Alice.

„Mami,“ ozvala sa Nelly, ktorá akurát vstúpila do kúpelne. Svoje blond vlasy mala rozstrapatené okolo celej hlavy. Predpokladám, že sa vyspala celkom dobre.

„Áno?“ Ona len pomocou svojej novej schopnosti ku mne preniesla prázdnu fľašku. „Si hladná?“

„Áno, som,“ usmiala sa.

„Dobre, pôjdem ti niečo pripraviť. Ty sa choď prezliecť,“ povedala som jej a vybehla z izby. Zamierila som si to do jednej miestnosti, ktorú sme používali ako jedáleň pre naše dve zlatíčka.  Otvorila som chladničku a pocítila som vôňu čerstvej krvi.

Dosť! Bola si na love včera! Toto ej pre tvoje deti!

Zobrala som jeden pohárik s krvou a dala ho trochu zohriať. Potom som ho naliala do fľašky.

Zrazu som okolo seba pocítila Felixove ruky, ktoré ba objali. Zaklonila som hlavu a konečne našla jeho pery.

„Chýbal som ti?“ spýtal sa so smiechom.

„Ani nevieš ako.“ Felix si ma otočil ku sebe a jednu ruku mi zaplietol do vlasov.

„No, ako vidím, tak Nelly bude hladná, však? A vy dvaja by ste dnes nemali byť spolu. Teda, najbližšie pred oltárom. Tak, Felix, okamžite vypadni,“ zavelila Jane.

„Hovoril niekto niečo?“ spýtala som sa so smiechom a odmietala sa vzdať Felixových pier.

„Tuším, že nie.“

„Felix!“ povedala Jane už nahlas.  „Ako chceš.“ V momente bol na zemi a Jane sa usmievala.

„Dobre, dobre, už idem,“ povedal a ona sa len zaradovala, že sa jej konečne podarilo dostať nás od seba.

„Do mojej izby,“ usmiala sa na Jane na Felixa. On len prevrátil očami a povzdychol si.

„A ja?“

„Čo ty? No, pekne krásne nakŕmiť Nelly, ja som už stihla Davida a prezliecť sa. To je všetko. Šaty som ti odniesla do tvojej skrine,“ zatvárila sa ako anjelik so skrytými rožkami.

„No fajn. A čo ty?“

„Ja sa už o seba postarám. A nezabúdaj aj na Alice,“ pripomenula mi.

„Dobre,“ povedala som a zvrtla sa na päte. Vzala som fľašku krvi pre Nelly a vybrala sa do izby, kde už moja malá princeznička netrpezlivo pokopkávala nohou.

„Konečne!“ zvýskla a načiahla svoju rúčku po fľašku. „Ďakujem,“ usmiala sa na mňa a od radosti sa hodila na vankúše.

„Nieje začo.“ Tá krv mi voňala strašne lahodne. Ešte keď som počula, ako to Nelly hltá, mala som sto chutí jej to vytrhnúť a vypiť.

Snažila som sa na to nemyslieť. Predsa krv nemôžem piť stále!

„Hotovo,“ zasmiala sa a utrela si ústočka. „A ešte raz ďakujem.“ Nelly je dobre vychovaná. Presne tak, ako sa na Volturiovú patrí.

„Dobre, teraz sa choď poumývať, idem ťa obliecť a potom príde teta Alice.“ Nelly sa pri slove Alice zatvárila kyslo. Zavrela oči, vydala divný zvuk a zvalila sa na posteľ.

„Nelly Gina Carmen,“ povedala som.

„Hm? Ja som mŕtva,“ zašepkala. Musela som sa na jej grimase zasmiať.

„Vstávaj, nebude to také hrozné, neboj sa. A Cullenovci už aj tak o dva dni odchádzajú,“ pripomenula som jej.

„Super,“ zaradovala sa.

Hneď sa postavila a zamierila si to ku šatníku.

„Ktoré?“ zdvihla jedno obočie, keď otvorila skriňu.

„Tie druhé.“

„Mami? Tieto sú tvoje?“ spýtala sa a pritom ich držala v rúčke.

„Áno," prikývla som hlavou.

„Krásne.“        (šaty Gianny)

„Aj tie tvoje.“

„Ďakujem.“ Pomaly si zvesila tie svoje a podala mi ich. „Pomôžeš mi?“ spýtala sa ma.

„Jasné,“ žmurkla som na ňu. Hneď som ju prezliekla do tých šiat a dala sa do úpravy vlasov, keď v tom prišla Alice.

„To má byť čo?!“ spýtala sa, keď uvidela ako dávam Nelly do poriadku. „Ty," ukázala na mňa. „Okamžite sa choď obliecť a nechaj, ja jej to už nejako dorobím.“

„Dobre, dobre.“

„Tak si pohni!“

Znova som vošla do šatníka a vytiahla svoje biele šaty. Dosť rýchlo som sa prezliekla a vošla ku Alice s Nelly. Tá len prekvapene vydýchla.

„Jéééééjo,“ povedala Nelly s otvorenými ústami.

„Fakt ti pristanú. Teraz ti idem učesať, ako chceš mať tie vlasy?“ Sadla som si pred svoje zrkadlo.

„Alice, mne to je úplne jedno,“ povedala som a zatvorila si oči.

„Dobre,“ zaradovala sa a už sa hrala na kaderníčku.

Sem-tam ma trochu šklbla za vlasy, no nevadilo mi to.

„Hotovo,“ povedala po chvíli.

„Mám tie oči otvoriť?“ overovala som si.

„Musíš.“ Tak som ich teda otvorila.

„Alice, veľmi pekne ti ďakujem,“ povedala som len toľko, lebo na viac som sa nezmohla. Bolo to proste nádherné!

„Nieje za čo,“ uškrnula sa.

Postavila som sa zo stoličky a zatočila sa. Bolo ako v rozprávke.

„Si krásna,“ povedal Caius, ktorý akurát vošiel do mojej izby. „Aj ty, Nelly,“ dodal.

„Ďakujem,“ povedali sme naraz.

„Dobre, tak ja som už hotová, môžeme ísť,“ vyhlásila Alice.

„Super,“ povedal Caius a postavil sa vedľa mňa. Asi ma ide priviesť až ku oltáru.

„Nelly, toto si vezmeš a pôjdeš pred nami. Ale rozsýpať to budeš až keď ti poviem, dobre?“ Alice jej podala košík s lupeňmi ruží. Pozrela som sa na ňu a ona sa zas usmiala.

„Alice, Alice,“ pokrútila som hlavou.

Vybrali sme sa teda ku trónnej miestnosti. Teda, tam nás viedla Alice.

Pred ňou už stála Jane a po jej ľavom boku bol David. V tom malom obleku bol rozkošný.

„Vyzeráš dobre,“ pochválila som ju. (šaty Jane)

„Ďakujem, aj ty.“

„Tak, Nelly a David pôjdu pred vami a budú rozsýpať lupienky. Vy pôjdete za nimi a pomaly!“ to slovo pomaly zdôraznila, aby sme ho počuli.

„Dobre,“ prikývla som hlavou.

Konečne tam bude Felix!

„Môžete ísť. Nelly a David, nezabudnite,“ pripomenula im Alice.

„Dobre.“ Obaja prikývli hlavami. Alice mi ešte stihla do kury hodiť kyticu nádherných kvetov.

„Tak, otvorte dvere!“ prikázala. Neviem, že kto tam stál, no poslúchol ju. Caius ma chytil za ruku.

Zbadala som Felixa a Demetriho, ktorí stáli hneď pod trónmi. V strede sál Aro a usmieval sa od ucha k uchu.

Dookola stáli všetci z hradu, ktorí boli doma. Boli tu dokonca aj všetci Cullenovci.

„Tak,“ zašepkal Caius. „Dúfam, že sa o ňu budeš dobre starať,“ žmurkol naňho.

„Jasné,“ zasmial sa a stále sa na mňa pozeral. V tom obleku bol krásny.

„No,“ začal Aro. „Zišli sme sa tu, aby sme navždy životy spojili týchto mladých ľudí,“ zasmial sa na svojej vete. „nebojte, nebudem sa tu rozplývať, akí ste krásny a ako vám to pristane.

Tak, poďme hneď k veci,“ povedal, keď zbadal zívajúcu Nelly. „Bude stačiť to klasické áno, nie.“

„Jane, berieš si Demetriho za svojho manžela?“ spýtal sa jej a div, že sa od šťastia neroztiekol.

„Áno,“ povedala.

„Demetri?“

„Jasné,“ usmial sa na Jane. Alec im priniesol obrúčky, ktoré si navzájom vymenili. Potom sa pobozkali.

Celou sálou sa ozval potlesk.

Aro sa teraz otočil smerom ku nám.

„Felix, berieš si Giannu a sľubuješ...?“

„Áno,“ povedal ešte skôr, ako Aro stihol vysloviť svoju otázku.

„Gianna, berieš si Felixa za svojho manžela?“

„Áno, beriem,“ povedala som. Vedľa mňa hneď stál Alec s obrúčkami. Vzala som tú, čo bola pre Felixa a dala mu ju na ruku. To isté urobil aj on. Potom mi ju ešte aj pobozkal.

„Môžem?“ spýtal sa Aro a v ruke niesol náhrdelník, aký majú všetci Volturioví.

„Isteže,“ povedala som a sklonila hlavu. Pomaly mi ho dal na krk.

„Vitaj medzi nami,“ usmial sa na mňa. Otočila som sa od neho.

Felix sa mi pozrel do očí a priblížil sa ku mojim perám.

„Gianna Volturiová,“ zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na pery.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jane a Gianna Volturi. Bonus 1 :