Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » II.Hranice života

Sraz Ostrava!!! 07 - rodinka :)


II.Hranice životaVeľmi pekne ďakujem za komentáre k prvému dielu...dúfam, že sa vám bude páčiť aj tento...

Uznávam to. Musela som vyzerať dosť hlúpo. Bledšia ako tá najbledšia mŕtvola, ústa otvorené dokorán (aspoň som mala zdravý chrup), oči vypúlené na objekt sediaci na gauči. Pravdepodobne mi vypadli kontaktné šošovky, ale momentálne mi to bolo jedno. Je to totižto dosť pritiahnuté za vlasy, keď jedného dňa vojdete do ordinácie psychológa a uvidíte to čo ja. Cítila som sa ako lapená v nočnej more, v jednej z tých, v ktorých je zhmotnené to čoho sa najviac bojíte. A ja tu teraz stojím vo dverách, s výrazom šialenca, a dívam sa na chalana, ktorý je v poslednej dobe stálou súčasťou mojich snov.
,,Liz, deje sa niečo ?“ spýtal sa ma zmätene otec a chcel vstať od svojho stola. To ku mne vyslalo akýsi impulz, narovnala som sa, zavrela dvere a ústa, samozrejme, a neistým krokom som prešla k jednej zo stoličiek pri okne. Ako naschvál bola umiestnená oproti gauču.
,,Nie oci, len ma niečo napadlo.“ Znelo to plytko aj mne samej, ale nič som stým nedokázal spraviť. Ešte stále mal v tvári ten nerozhodný výraz. Tak fajn. Znova.
,,Všetko je OK. Nechcem vás rušiť. Pokračujte.“ A nahodila som jeden z tých očarujúcich úsmevov, ktoré som si zvyčajne schovávala pre Marka a žiarlivé sestričky. Už nemohol nič namietať, alebo mu proste došli obvinenie a tak sa znova obrátil k...k...
,,Jason...Kde sme to skončili?“ ....k Jasonovi....pôsobivé...
Pane Bože, Elizabeth – Cathrine upokoj sa!!! Začala som proces ukľudňovania sa. Po prvé som začala dýchať. Moje pľúca sa toho dožadovali. Po druhé som sa snažila upokojiť splašený tlkot môjho srdca. Bola som presvedčená, že ho môže počuť aj Jane. Čo tu do čerta robí tento...tento...sen! Naozaj výstižné. Oči mi nechtiac – naozaj nechtiac, pretože, keď som si sadala, prisahala som, že sa nerozplačem, nevyskočím z okna a hlavne sa naňho nepozriem. Akonáhle som zabodla svoj pohľad do neho, pootočil sa a svojimi čiernymi očami ma obozretne pozoroval. Nedokázala som zistiť, čo sa mu zračí v pohľade. Bol prázdny. A nepreniknuteľný. Neviem ako dlho sme na seba hľadeli. Čas prestal existovať. Všetko prestalo existovať.
,,Jason?“ dožadoval sa otec odpovede na otázku, ktorú som ani nepočula.
,,Áno, pane. Piatok je výborný.“ Hovoril zatiaľ, čo sa staval z gauču a potriasal si s otcom ruku.
,,A dávaj do vtedy na seba pozor.“
,,Budem, pán doktor. O mňa strach mať nemusíte. Skôr sa strachujte o svoju dcéru.“ Prehovoril tak nečujne, že otec nemal šancu rozumieť mu, tak prečo som ho počula ja. A prečo nechápem o čom to do riti hovorí? Znova prehovoril s rukou na kľučke.
,,Nezabudnite si dáždnik. Bude poriadna búrka. Naposledy sa na mňa pozrel - áno, pohľad dokáže zabíjať....- a odkráčal z ordinácie. Otec sa zadíval na bezoblačnú oblohu. Horúci deň.
,,Treba uznať, že ten chlapec má zmysel pre humor...svojský, ale...“ hundral si popod fúzy. ,,Liz...“ otáčal sa smerom ku mne. Nepočúvala som ho. Vyskočila som zo stoličky a rýchlimi krokmi som zamierila k dverám. Rozdrapila som ich a bežala ku schodom.
,,Elizabeth, pre Kristove rany...“ otec sa ma snažil zastaviť, ale nemal šancu. Nebol to on, čo behával za newyorskú strednú. Na sveteľnom ukazovateli výťahu som si stihla všimnúť, že výťah práve míňa dvanáste poschodie. Pridaj! Povzbudzovala som samú seba. Musím dostať odpovede na svoje viac ako znepokojujúce otázky. Ani neviem ako som sa ocitla vo vstupnej hale. Táto budova mala našťastie iba jeden východ, ktorý ústil asi do šesťdesiat metrov dlhej jednosmernej ulice, končiacej sa rušnou štvorprúdovou cestou. Fajn. Nemôže vyjsť nikade inakade. Úspešne som sa dostala až na koniec ulice. Vtedy som si ešte neuvedomovala, že stojím v ceste autám. Obzerala som sa okolo seba a pohľadom hľadala Jasona. Nikde som ho nevidela. Musí tu do čerta niekde byť! Iná cesta z budovy neexistovala! Niečo nado mnou zahrmelo. Obrátila som oči k nebu. Zhora sa pomaly spúšťali enormne veľké kvapky vody, ktoré za necelú minútu pokryli všetko naokolo mňa. ,Nezabudnite si dáždnik. ´ Búrka. Bola som celá premočená. Posledné, čo som si pamätala, bol škripot bŕzd a bolesť. Potom už nić. Tma a ticho. Smrť je ľahká. Ľahšia ako život. Život je ťažší. Oveľa.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek II.Hranice života:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!