Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 36. kapitola - Slzy cez smiech, smiech cez slzy

If only 36. kapitola - Slzy cez smiech, smiech cez slzyV 36. kapitole Riley dostane netradičný návrh, aby pomohol niekomu, kto sa živí falošnou nádejou. Dobre sa rozhodol alebo mal nechať aspoň nádej?

36. kapitola - Slzy cez smiech, smiech cez slzy

Riley

Keď som sa snažil vysušiť si oblečenie behom, mimovoľne som zablúdil na parkovisko pred obchodným domom. Cítil som vo svojich stopách jedine Freda... A že sa ani nesnažil skrývať sa... Zastal som na mieste, kde sa to stalo... Bola tu...

„Riley,“ oslovil ma Fred veľmi opatrne a položil na mňa svoju ruku. „ja si myslím, že by si ju mal nájsť.“

Medzi nami nastalo zvláštne ticho. Fred zadržiaval dych...

„Načo...“ šepol som. „Fred, povedz mi, načo? Čo jej poviem? Áno, som váš syn? Tamto bola moja terajšia rodina? Som upír?“ Začal som sa rozčuľovať a prehadzovať rukami.

„Riley, stále jej môžeš...“

„Čo, Fred? Klamať? Vymýšľať si? Jej Riley je už mŕtvy... Ja som... Čo som,“ odmlčal som sa. Fred si povzdychol...

„Čo takto pravdu, Riley?“

„S pravdou sa nevyrovná! A ja tiež nie...“ Čupol som si k miestu, kde stála a rukami prebehol po svojich vlasoch...

Fred zmizol... Necítil som ho, a tak som tam len tak čupel... Na parkovisku, ruky zaborené vo vlasoch a snažil sa spomenúť si... Na túto ženu... Z úst sa mi vydral čudný vzlyk... Ako to, že ma spoznala? Veď... Som upír... Iný... Bledý... Zvláštny... A mŕtvy...

„Ty musíš byť ale zúfalý,“ hlesla Bree. Ani som ju nepočul, že prichádza...

„A ty si zasa ale milá,“ oplatil som podobný tón s jej dávkou irónie.

„Tak trochu.“ Vyplazila na mňa jazyk. „Počuj, Riley, chceme ti pomôcť.“

„Ako?“ Bree mala pravdu, zniem zúfalo.

 „Veď ty vieš, čo ti v baráku išlo najlepšie...“ zamyslel sa Diego. Nevedel som, kam týmto smeruje.

„Trhanie končatín a hučanie po vás?“ tipol som si.

„Aj to ti šlo dobre... Diego však myslel skôr „polovičné pravdy“, ja tomu vravím lži...“

„Lenže aj ja som tým „polovičným pravdám“ veril. Nezabúdaj na to...“

„Ach, Riley, kam sa stratila tvoja kreativita? Si ako dieťa, ktoré práve stratilo mamu a...“ Bree sa zasekla, Diego ju pozoroval s nie príliš prívetivým výrazom a čakal... „Pozri, Riley, Diego má plán, Fred zháňa pomôcky a ty si sprostredkovateľ jednej nevinnej záležitosti...“

„Do čoho ma chcete namočiť?“ Spýtavo som skákal pohľadom medzi Bree a Diegom.

„Nič sa neboj, toto si obleč a podrobnosti sa dozvieš neskôr.“ Bree mala v očiach zvláštnu iskru a potom na mňa žmurkla.

Poobzeral som si oblečenie... „Toto keby videla Alice,“ preblesklo mi hlavou. Snažil som sa natrepať do bieleho pyžama či kimona, či čo to vlastne bolo.

„Stále nechápem váš zámer,“ priznal som sa im.

„Ach, Riley, ty si naozaj taký tupý alebo ti zasa niekto prisadol vedenie? Diego, posuň sa trochu, daj priestor jeho novým myšlienkam.“ Bree sa rukami zaháňala na Diega, aby uhol z môjho dosahu.

„Stále nič,“ hlesol som s pokrčenými ramenami.

„Riley, neber to zle. Myslíme si, že by si sa mal so svojou matkou stretnúť a porozprávať sa. A pritom si zahráš ducha, porozprávate sa s matkou a žiadne ďalšie scény pri obchodnom dome,“ Diego svoje slová dôkladne vyberal, aby mi nespôsoboval ešte väčšie zúfalstvo.

„Ducha? Nechcem jej klamať, Diego! A vôbec prečo to mám robiť?“ Môj hlas stúpol o oktávu vyššie.

„Veď v podstate ani nemusíš klamať, mŕtvy už si, a si s vegetariánmi na krajšom mieste. Nie?“ Breeina výpoveď mala niečo do seba. Len či som na krajšom mieste... Spomenul som si na Jaspera a naše hádky...
„Nebodaj mi chceš povedať, že s nami a zlatookými nie si na dobrom mieste? A čo tá tvoja... Ako sa to len volá...“

„Stále ale neviem, prečo by som to mal robiť...“ úmyselne som zahovoril Juliu.

„Lebo vidíme, že ti to je ľúto, že sa trápiš a že potrebuješ tiež niečo vedieť o svojej minulosti... Možno pre pokoj jednej ženy, ktorá bývala tvojou matkou a ktorej chýba syn,“ Diegove slová mi zneli v ušiach...

„Býva pekne ďaleko,“ povedal zrazu Fred, ktorý sa znenazdajky objavil aj s malou bielou krabičkou.

„Ideme?“ Diegova otázka zostala visieť vo vzduchu.

„Tmavé šošovky, hádam vydržia, to kimono vyzerá hrozne, daj jej pretým tú injekciu na spanie, aby si myslela, že to je len sen – musíš byť presvedčivý, ale to zvládneš...“ Fred pokračoval v podávaní inštrukcií a ja som stále nemohol uveriť, na čo som sa nechal nahovoriť.
„Prvé okno vedie do spálne, zobuď iba mamu, otca nechaj tak, dvaja ľudia s rovnakým snom – to ťažko vysvetlíš...“

„Riley, ak by som ťa stretla ja, tak by som verila, že si duch, rozcuchám ti ešte vlasy.“ Bree mi nedočkavo prehrabovala vlasy.
„Teraz vyzeráš, akoby ťa zabila elektrina,“ začala sa smiať. Pretočil som oči i pokrútil hlavou.

„Poďme na to.“ Diego ma trochu postrčil a ja som vkĺzol do tmavého domu.

Pri pohľade na pokojne spiaci manželský pár som mal pocit déjà vu. Akoby som tu už raz bol. Potichu som prešiel miestnosťou do inej izby. Uvidel som sa na fotografiách zo školy na poličke, malú zbierku autíčok, na ktoré sadá prach... Riley Biers... Moja posteľ... Akoby sa jej už nikto vyše roka nedotkol. Otvoril som šuplík na stolíku. Školské knižky, zošity... Ach jaj, ako som len škrábal! To sa nedá čítať...
Premeral som si izbu viackrát, bola mi povedomá, známa, vedel som sa v nej zorientovať, ale už som necítil, že je moja... Patrila kedysi chlapcovi, ktorý mal sny, nápady, a ktorý je na míle vzdialený tomu, kto si teraz prezerá jeho autíčka... Rozbolela ma hlava. Môj mozog si snažil spomenúť... Toto bolo moje prvé autíčko, ktoré som dostal... Od otca... A toto od mamy k piatim narodeninám. Malo na drobučkej anténe číslo päť.

Povzdychol som si... Ako mi to len chýba. Opatrne som vrátil autíčka na miesto, potichu zasunul šuplík, otočil sa k dverám a vrátil sa späť k spiacej dvojici. Matka ležala na boku a ruku mala položenú pri hlave. Bude problém jej vstreknúť spiacu injekciu, ešte keď jej krv tak dobre vonia. Opatrne som jej podoprel ruku a snažil sa nedýchať. Ihlu som jej čo najrýchlejšie pichol do žily, zatlačil na piest a je čas na krátky rozhovor. Povzdychol som si – toto nebol najlepší nápad.

„Mami,“ opatrne som ju oslovil a jemne trhol jej rukou. Ihneď som sa postavil do vzpriamenej polohy. Pomaly otvorila oči, zaklipkala nimi a jej pery sa rozšírili do úsmevu.

„Riley!“ vypískla nadšene. Na to sa len otec prevrátil. Nesmie ho zobudiť. Dal som si prst na ústa naznačujúc, aby bola potichu.

„Nesmieš otca zobudiť, aj tak by ma neuvidel,“ zaklamal som, „mohol som sa zjaviť iba tebe.“

„Ach, Riley!“ zavzdychala a prudko vstala z postele.

„Nie! Nesmieš sa priblížiť, už som na lepšom mieste, tam, kde ísť so mnou nemôžeš, tam kde je šťastie, pokoj, láska... Raz tam prídeš aj ty, ale ešte nenadišiel tvoj čas...“

„Ty si mŕtvy? Ale veď som ťa dnes videla...“ Mama sa zúfalo snažila živiť predstavu, že jej syn je stále s ňou, že nádej ešte tak úplne neodišla...

„Áno, už ma nikdy nebudeš môcť objať... Nevidela si mňa, ale chlapca, Raya Cullena, ktorý prišiel o svojich rodičov pri autonehode a zúfalo sa snažil nájsť domov. Rovnako ako teba hnala túžba nájsť mňa... Je iný než ja...“

„Ako sa to...“ nedokončila otázku, začala plakať.

„Počas tých masových vrážd. Ale páchateľ už dostal spravodlivý trest a táto duša navždy zostáva v podsvetí,“ použil som trochu netradičný spôsob vyjadrovania sa.

„Prečo teraz? Koľko po tebe pátrame, prečo si prišiel až teraz?“ Každé jej slovo sa mi zabodávalo do mŕtveho srdca. Bolel ma pohľad na ňu a viackrát som odvracal zrak. Veď už mi je cudzia, mám novú matku, nový život... Prečo to tak bolí?

„Už som nemohol zniesť, ako ma všade hľadáš, ako si ma s niekým zamieňaš, až to privolalo moju dušu sem. Mama, prosím, prestaň a venuj sa otcovi. Už má len teba. A hoci sa tvári, že je silák, jeho môj odchod zranil ešte viac. Prosím, prepadá sa do priepasti a len ty ho môžeš zachytiť!“ vymýšľal som si a hneď som oľutoval, že som sem vôbec išiel.

„Zostaň so mnou, Riley, nechoď...“ poprosila so zármutkom o nemožné.

„Musím sa vrátiť, ale bolo fajn pokecať.“ Slzy cez smiech, smiech cez slzy...

„Čo budeme bez teba robiť?“ beznádejne pokladala otázky.

„Konečne žiť!“ Kedy už začne zaberať tá injekcia? Žiaľ v očiach tejto ženy ma spaľoval viac než ten najväčší oheň...

„Chýbaš mi, Riley... Veľmi...“

„Aj vy mne, ale keď nadíde čas, budeme spolu...“

„Kedy?“ šepla premýšľajúc nad svojím životom. Nad jeho pominuteľnosťou, krátkosťou, neistotou.

„To ti nesmiem prezradiť...“

„A otec?“ začul som určitú zvedavosť v jej hlase.

„Až príde aj jeho čas, uvidíme sa...“

„Videl si starú mamu?“

„Nechceš vedieť nejako veľa o posmrtnom živote?“ spýtal som sa s úsmevom, dúfajúc v odľahčenie...

„Ja len... Ach! Nejak sa mi chce...“ Mama sa nebezpečne zapotácala, až spadla... Liek konečne začal zaberať, ale ešte vnímala.

„Zbohom, mami!“ pozdravil som a zmizol v okne.

 

„Ha! Že táto duša navždy zostáva v podsvetí? No to bolo dobré, byť stará zúfalá žena, tak ti na to skočím,“ netrvalo dlho a Bree sa do mňa opäť pustila.

„Dobre, nemám na to teraz náladu,“ odvrkol som jej.

„Riley, nechal si ju na zemi? Mal by si ju presunúť do postele,“ upozornil ma Fred na detail, na ktorý som pozabudol... „A skontroluj vpich.“

Ešte raz som sa tam vrátil. Mamu opatrne položil na posteľ a vpich na ruke nebol skoro vidieť, až sa zobudí, žiadny nebude... Nie je mi o nič lepšie, možno ešte horšie, že som nakŕmil niekoho ďalšieho klamstvom... Prečo mám pocit, že som to mal nechať tak. Neviem, prečo som sa nechal namočiť do takejto situácie... Hoci to Diego, Fred a Bree nemysleli zle, nemalo to ten správny účinok...


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If only 36. kapitola - Slzy cez smiech, smiech cez slzy:

 1
30.10.2013 [19:31]

ada1987 Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!