Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola tretia

06.01.2011 (18:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2245×

Kapitola tretia

Dni sa míňali a ja som bol zo dňa na deň smutnejší. Zo začiatku som chcel svoju manželku vytrestať a počkať, kým príde za mnou sama, ale nestalo sa tak a ja som postrehol, že skôr prídem s prosíkom ja za ňou.

Pár večerov som to vydržal – zaľahol som skôr a dúfal, že prespím celú noc. Ale vďaka môjmu pôvodu sa tak nestalo, a ja som sa po pár hodinách budil a vďaka dokonalému sluchu som počul, ako sa moja manželka nepokojne prehadzuje vo vedľajšej komnate. Počul som ako sa saténové prikrývky otierajú o jej telo, ako ju hladia. Bože, zatrať ma, ale chcel som byť tou prikrývkou! Aspoň na jedinú noc som túžil byť jej tak blízko.

Dnes bola pekelná noc. Boli u nás hostia, takže som sa nemohol do svojich komnát odobrať včasne. A už  vôbec nie zo spoločnosti rodičov mojej manželky. Bell si odišla ľahnúť skôr – tak ako vždy, keď sme mali hostí. Nechápal som jej odpor, aj keď som vedel, ako opovrhuje hlučnou spoločnosťou. Ale prečo opovrhuje aj spoločnosťou svojich rodičov?

Keď som konečne dorazil do mojich komnát, bolo takmer skoré ráno. Z vedľajšej komnaty som počul zvláštne zvuky, akoby tam niekto zápasil. Započúval som sa, a hneď som prišiel na to, čo to straší – Bell zápasila s prikrývkou. Určite sa do nej zamotala, ako obvykle. Povolil som si uzol na viazanke, vyzul príšerné topánky a po špičkách sa vkradol cez spojovacie dvere – tak ako mnoho nocí predtým -, aby som vymotal moju manželku z prikrývky a mohol sa tak na chvíľu kochať jej nevinnou krásou.

Pozrel som na lôžko a takmer spadol z nôh. Bell sa neprehadzovala, tak ako zvyčajne, ona doslova bojovala, ale nie s prikrývkou. Satén spočíval na zemi a Bell zápasila s podhlavníkom. Metala sa, kričala, bola celé ulepená.

„Nie! Nie, mami, oci!“ kričala s toľko bolesťou, že som sa prebral. Priskočil som k nej a zatriasol ňou, ale bez odozvy.

„Nezabíjajte ich! Nič vám neurobili! Mamí!“ kričala ďalej a mňa ten krik... desil. Čo hrozné si toto dievča prežilo, že má také strašné nočné mory?

„Bell! Bell, je to len sen! Prebuď sa!“ znovu som ňou zalomcoval. Scvakli jej zuby a vytreštila oči. Posadila sa na posteli a začala okolo seba pohadzovať rukami. Dvakrát ma zasiahla do hlavy, kým som jej ich zachytil a uzavrel do tých svojich. Au, to dievča má teda silu, to by jeden neveril.

„Bell, pozri sa na mňa, bol to len zlý sen,“ zašepkal som k nej, keď sa prestala chvieť.

„Kde... kde to som?“ takmer vzlykla.

Bodlo ma pri srdci. Nevedel som jej pomôcť, nevedel som ju ochrániť, aj keď som prisahal.

Sadol som si k nej na lôžko, položil si jej hlavu pod bradu a jemne ju objal. „Pšššt, som tu s tebou. Si doma.“

Bell sa začala pohupovať, ale stále som ju držal. Vedel som, že sa pomaly upokojuje a nech sa jej prisnilo čokoľvek, nikdy mi to nepovie. Viac som sa však zaujímal o všetky tie city, ktoré prejavila. Netušil som, že sa v nej skrýva až tak veľa.

„Bell, pôjdem prebudiť Doru, aby ti uvarila nejaký odvar,“ povedal som a chcel ju pustiť, ale ona mi to nedovolila. Vyvalene som pozeral na jej bielu a ustráchanú tvár.

„Prosím, Edward, ostaň so mnou. Bojím sa,“ hovorila tak potichu, že som ju sotva začul. Keď jej hlások doľahol k mojim ušiam, a význam jej slov k môjmu srdcu, zadrhlo sa a prisahám, že vynechalo aj pár úderov. To bolo po prvýkrát, čo ma oslovila menom, po prvýkrát, čo preklenula ten múr medzi našimi srdciami.

„Neboj sa, ostanem tu s tebou, Bell,“ zašepkal som jej do vlasov a opájal sa slastným pocitom, že je aspoň pre túto noc moja.

„Prosím, Edward, buď tu so mnou, potrebujem tvoje teplo, tvoju silu,“ mrmlala mi do hrude a potom urobila niečo nepredstaviteľné – začala mi z ramien sťahovať jednoduchý kabátec.

„Bell, čo...“ zaprotestoval som. Chcel som to ako nič na svete, ale pripadalo mi to nečestné – zneužiť jej slabosť pre vlastné uspokojenie.

Položila mi prst na ústa. „Už nechcem myslieť. Sme manželia, poďme sa venovať našim povinnostiam,“ povedala a aj v tme som videl, ako jej vzplanuli oči. Vyvalene som pozoroval to žieňa, ktoré malo byť mojou manželkou. Ja som ju vôbec nespoznával.

„Prečo? Prečo teraz, Bell? Prečo nie predtým? Potrebujem to vedieť,“ spýtal som sa jej, keď sa môj kabátec váľal po zemi. Ten nasledovala viazanka a košeľa bola tiež na rade.

„Bála som sa...“ zašepkala a perami prikryla tie moje.

„Čoho si sa bála?“ spýtal som sa udýchane, keď som sa čelom oprel o to jej.

„Menej rečí, viac činov, vážený gróf,“ povedala s iskričkami v očiach a stiahla ma na seba, spojac pritom naše pery.

Už som to nemohol vydržať. Moje telo bolo hladné po tom jej, prahlo po ňom a ja som už nemienil váhať. Rukami som siahol na viazačku jej bielej košieľky a rozhalil ju. Kochal som sa pohľadom na tú krásu a perami sa učil tie krivky, akoby som bol umelec a chcel z tej dokonalosti vytvoriť sochu.

Dlaňami som objal jej útly driek a potom som nimi tvoril cestičku po chrbte. Keď som na jednom boku pod prstami zacítil nerovnosti, zarazil som sa. Kým stihla Bell niečo namietnuť, otočil som si ju v rukách chrbtom a strhol to nič, čo ju ešte zakrývalo.

Keď som si uvedomil na čo sa pozerám, takmer som prestal dýchať. Z jej smotanovej pokožky sa na mňa vyškierali nepekné jazvy. Nevedel som si predstaviť od čoho ich má, kto alebo čo zohyzdilo toľkú nádheru, ale túžil som to zničiť.  

„Bell...“ nedokázal som povedať viac, len som rukami, ako slepec, skúmal každý kopček tej... jazvy. Tej príšernej ohavnosti.

„Edward, prosím, to je minulosť. Teraz som s tebou, chcem zabudnúť... Prosím,“ prosila, pretočiac sa mi v náručí, až sa mi spriama pozerala do očí.

„Kto to urobil? Kto si dovolili siahnuť na toto krásne telo?“ pýtal som sa nahnevane.

Pohladila ma po líci. „Je to minulosť, nemôžeš to vedieť, nie je to bezpečné,“ povedala smutným hlasom.

„Bezpečné pre koho? Pre mňa, alebo pre teba?“

„Pre nás oboch, Edward. Priala by som si, aby to bolo inak, ale nie je to tak. Musíme žiť pre to, čo sme dostali. Nepokaz tento okamih, Edward, môže byť posledný. Prosím, daruj mi aspoň ten,“ opäť ma prosila. Ale o čo ma prosila? O čom to hovorí? Hrozí jej niečo?

„Bell, som tvoj manžel, musím a chcem ťa chrániť...“ hovoril som, ale opäť mi dala ruku na ústa.

„Si môj manžel, tak zo mňa urob svoju právoplatnú manželku. Tu a práve teraz. Netráp nás viac ako je potrebné. Ak sa mieniš pýtať, môžeš odrazu odísť a viac sa nevracaj,“ povedala a ku koncu jej hlas mrazil a oči boli ako kryštáliky ľadu.

Veľa otázok, žiadne odpovede a jedno dokonale vytvarované telo v náruči... Čo si vybrať? Keď ma Bell pobozkala, nemal som na výber. Moja košeľa skončila niekde pri viazanke a kabátci. Ostatné časti odevu nasledovali.

„Edward...“ zavzdychala moja manželka a mne veľa nechýbalo do Raja... A do brieždenia sme sa tam spoločne aj dostali. Niekoľkokrát.

Do rána som ani oka nezažmúril, len som ležal so svojou manželkou v náručí a kochal sa pohľadom na jej prenádherné telo. Vedel som, že Bell je žena pre mňa, hneď ako som ju po prvýkrát zbadal. Jej tajomstvá ma desia, ale sľúbil som si počkať... Aspoň dovtedy, kým mi Bell nezačne viac dôverovať. Ale aj tak som túto noc (alebo skôr ráno) získal veľmi veľa – zistil som, že Bell vôbec nie je chladná. Vie plakať, vie byť tvrdohlavá a je to vášnivá žena. Ale jedno mi ostáva tajomstvom – nepočul som jej smiech, nevidel som jej úsmev. Len úškrn, ale aj ten bol lepší ako to bezvýrazné čosi, čo máva na tvári cez deň.

S povzdychom som ju opatrne uložil do perín vedľa mňa a zodvihol som sa z lôžka. Pozbieral som si odev a odobral sa do svojich komnát, aby som sa pripravil na návštevu mojej rodiny. To je tiež jediný dôvod, prečo som nechal svoju manželku zobudiť sa bezo mňa.

Keďže som bol proti sluhom a komorníkom, žiadneho som nemal a odieval som sa sám. Rýchlo som tak urobil a už som si to mieril do hudobného salónika, kde som mal presne o dvanástej privítať svoju rodinu. Aj keď túto maškarádu som robil skôr kvôli služobníctvu, ktorého je tu trochu chudobnejšie, ale aj tých pár prostých ľudí vie poriadne klebetiť a vynášať reči z domu.

Vošiel som dnu a našiel tam sluhu, ako oprašuje obraz s krásnym vodopádom, ktorý sme dostali do daru od Alice a Jaspera, ktorí by sa k nám mali o dva mesiace pripojiť.

„Och, dobré ráno, pane. Želá si jeho grófstvo prestrieť raňajky?“ spýtal sa úctivo sluha a uklonil sa.

„Nie, nebudem raňajkovať, Henry. Ale dozri na prípravy v kuchyni. Chcem, aby bolo všetko pripravené, keď príde moja rodina,“ povedal som a posadil sa do jedného z kresiel, ktoré opäť vyzerali ako nové. S trochou vody sa dá niekedy aj čarovať...

„Iste, pane, rád na všetko dozriem. Mám dať priniesť raňajky pani grófke?“ spýtal sa, postávajúc vo dverách.

„Lady je ešte vo svojich komnatách, raňajky jej daj priniesť tam,“ povedal som a zadíval sa na kukučkové hodiny, ktoré učarovali Bell. Mal som pocit, akoby kedysi patrili jej samotnej.

„Iste. Je to všetko, čo si jeho grófstvo želá?“

Ak to povie ešte raz, tak ho asi prehodím oknom. „Moje grófstvo je spokojné. Teraz už choď,“ povedal som čo najopatrnejšie. Neradno si pohnevať služobníctvo.

Poslednýkrát sa uklonil a už ho nebolo. Pozeral som znova na hodiny a vzdychol si. Nemohol som sa dočkať, až opäť uvidím matku, otca, sestru a jej manžela. Nevidel som ich od svadby, čo nebolo tak veľa dní, ale pre mňa to bola veľmi dlhá doba. Nikdy sme neboli odlúčení na viac ako pár dní. V spomienkach som sa zatúlal k svadbe mojej sestry a Emmetta...

„Ehm, pane, prišla vaša ctená rodina. Mám ich uviesť do salóna?“ spýtal sa sluha od dverí. Zadíval som sa na neho a uvedomil si, že som sa zasníval.

Zodvihol som sa. „Nie, ty choď za lady a oznám jej, že prišli naši hostia,“ povedal som a vybral sa smerom pred dom, aby som privítal svoju rodinu.

„A rodinu privíta vaše grófstvo?“ spýtal sa sluha.

„Áno, Henry. Teraz choď za mojou manželkou,“ povedal som a ďalej si ho nevšímal. Rýchlo som vyšiel pred dom a našiel svoju rodinu, ako na mňa čakajú.

„No, konečne, braček! Už som sa bál, že si sa zabudol pod sukňami svojej manželky,“ zasmial sa Emmett. To som mohol čakať. Ale matka ho potiahla za ucho.

„Ako sa to správaš? Prejav trochu vychovania,“ povedala prísne, ale v očiach jej zvláštne svietilo.

„Opäť vás vítam na Rawenwood Abbey,“ povedal som. Matku a sestru som na privítanie pobozkal a brata s otcom som objal. Tak veľmi mi chýbali.

„A kde je naša pôvabná grófka?“ spýtala sa trochu uštipačne Rosalie, keď som ich voviedol do hudobného salónika.

Chcel som jej niečo odseknúť, keď sa ozvalo klopanie na dvere a dnu vstúpil sluha.

„Vaše grófstva prepáčia, že ich ruším, ale bol som zavolať pani grófku, ako ste prikázali, ale nikto neotvára. Mám to skúsiť opäť, alebo mám začať servírovať obed?“ spýtal sa. Keby som nesedel, asi si doslova sadnem na zadok. Čo tá Bell vyvádza? Takmer som dúfal, že po včerajšej noci (vlastne po ráne), sa začne správať ako normálna manželka.

„Choď tam opäť, Henry,“ povedal som. Len, čo sa za ním zatvorili dvere, Emmett sa začal smiať.

„To bolo čo za panáka? Ja by som ho už dávno prehodil oknom...“ smial sa, ale teraz som to nevedel oceniť. Mal som neblahé tušenie, že s Bell sa niečo deje. Alebo skôr, že sa chystá urobiť nejakú hlúposť.

O pár minút sa vrátil zadýchaný sluha a tváril sa, akoby ho niekto preplesol.  

„Pani grófka vás prosí o prepáčenie, ale necíti sa dobre. Dúfa, že sa k vám pripojí na olovrant,“ povedal a potom ho už nebolo.

Nahnevane som sa postavil a bez jedného slova som sa takmer rozbehol do komnát svojej manželky. Rozrazil som spojovacie dvere a bol som pripravený nakričať na Bell, aby okamžite prišla do salónika, ale keď som ju zazrel, takmer sa mi podlomili kolená.

Bell bola bledšia ako upírka, dokonca trošku zelená, a bola skrútená do klbka. Nad ňou sa skláňala Dora a pridŕžala jej pod bradou misku, do ktorej Bell dávila.

„Čo sa tu deje?“ spýtal som sa s obavami Dory, keď dávanie neustávalo.

„Pani grófka sa naraňajkovala, ale keď sa obliekala, prišlo jej náhle zle a začala dáviť. Snažila som sa jej dať laudanum*, ale ona ho vždy vyvráti,“ hovorila s obavami o svoju pani Dora.

Toto sa mi vôbec nepáči. Pokľakol som k lôžku a chytil Bell za studenú ruku. „Dora, daj poslať pre môjho otca,“ povedal som a otrel Bell čelo.

„Ale, pane...“ habkala Dora, ale zastavil som ju pohľadom. Len prikývla a rozbehla sa preč. Zobral som obklad z misky a položil ho Bell na čelo. Zaklipkala očami a snažila sa na mňa pozrieť.

„Nemal by si tu byť... musíš sa venovať hosťom...“ hovorila potichučky. Trhalo mi to srdce.

„Synak?“ ozval sa mi za chrbtom hlas môjho otca a o chvíľu kľačal vedľa mňa.

„Choď vedľa, chlapče, ja sa o ňu postarám,“ povedal mi a stihol mi rameno.

Zaváhal som, no nakoniec som sa postavil. „Prosím, pomôž jej...“ zašepkal som a potom za sebou zavrel spojovacie dvere.

Nedokázal som sedieť na mieste a čakať, čo sa bude diať. Pobehoval som po svojej komnate a vôbec si nevšímal ustarostené tváre svojej rodiny, ktorá sa objavila na prahu mojich dverí. Nevnímal som ani ich otázky, aj tak som na ne nevedel odpovedať...

Trvalo to takmer večnosť, ale napokon sa spojovacie dvere otvorili a z nich vyšiel môj otec s ustarostenou tvárou. Dokonca som ani nechcel počuť, čo zistil.

„Edward, mám vážny dôvod domnievať sa, že sa ti niekto pokúsil otráviť manželku.“

Kapitola druhá || Kapitola štvrtá

*Laudanum - je výraz, ktorý som si nevymyslela, ale výraz, ktorým kedysi ľudia označovali Ópium, resp. výťažok z Ópia, ktorý používali na tíšenie bolesti. V dostatočnom množstve dokázal u niekoho vyvolať aj spánok.

V poradí tretia kapitole je úspešne za nami a ja dúfam, že aspoň pár ľudí dočítalo kapitolu až do konca. Ďakujem všetkým za komentáre k predošlej kapitole. Dúfam, že sa vám táto kapitola bude páčiť. Rada by som ju venovala všetkým čitateľom. Osobitné venovanie patrí El a Blotik a potom ešte Millie, aj keď túto poviedku nečíta. Vďaka za dodávku elánu!

Budete chcieť aj pokračovanie? Vaša Nessie. :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola tretia :