Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola siedma

Icy heart - Kapitola siedma  Po niekoľkých dňoch vám prinášam pokračovanie. Ako ste si asi domysleli, Bell stratila pamäť. Alebo je len zmätená? Čo sa podarilo zistiť Emmettovi? To si už budete musieť prečítať. Príjemné čítanie, vaša Nessie.

 

Kapitola siedma 

Jej otázka ma takmer položila na kolená. Jasne som cítil, ako sa mi trasú. Našťastie som sedel. Utrápeným pohľadom som pozeral na svoju manželku, ktorá sa tvárila nanajvýš zmätená. Čo sa stalo? Čo sa stalo s mojou Bell? Kam sa mi stratila?

„Bell? To som predsa ja, Edward. Tvoj manžel,“ povedal som strápene. Počul som, ako niekto ide po schodoch hore, ale nezaujímal som sa o to. Nech je to ktokoľvek, je mi to jedno. Teraz by ma nepotešil nikto a nič – iba Bell, ktorá by sa na mňa aspoň uškrnula.

„Prepáčte, pane, ale ja vás nepoznám. Nemám manžela. Mám len rodičov a som...“ pohľadom zablúdila po komnate a potom sa na mňa zdesene pozrela. „Kde to som? Vy ste ma uniesli?“ vyhŕkla.

Do srdca sa mi zabodli dýky bolesti. Prečo? Prečo teraz? Prečo ona? „Nie, Bell, neuniesol som ťa... Naozaj si na nič nespomínaš, slniečko?“ zámerne som použil meno, o ktorom som vedel, že ho nesmiem vysloviť. Ale ona ani prstíkom nemykla. V očiach mala len zdesený výraz, ktorý bol predzvesťou niečoho... smutného.  

„Neviem, kto ste, ale ak ma okamžite neprepustíte, môj otec sa vám kruto pomstí!“ vyhrážala sa mi sladkým hláskom. Možno by som sa zasmial, keby mi to netrhalo srdce.

„Bell, prosím, ja som ťa neuniesol. Boli sme na ceste k mojim rodičom, chceli sme ich poctiť návštevou, a potom sme sa zrútili do rokliny. To bolo pred pár dňami. Prosím, Bell, musíš si na to pamätať,“ prosil som, ale ona sa na mňa ani nepozrela.

„Vyprosujem si, aby ste ma oslovovali takýmto menom. Som lady z Rawenwoodu, pane, a očakávam, že ma tak budete oslovovať,“ zasyčala.

V duchu som zdúpnel a srdce mi vylo od bolesti. Bell je tu, ale nie moja rozkošná a vášnivá Bell. Z temnôt sa opäť vrátila temná a chladná Isabell, grófka z Rawenwood Abbey, dcéra lorda z Angelwood Alley.

„Bell...“ zašepkal som, ale môj hlas odmietal poslušnosť. Rovnako ako moje srdce, ktoré sa lámalo, akoby bolo z krištáľu.

„Pane! Nič si nenahovárajte, ste len pomätený blázon, ktorý ma uniesol z panstva mojich rodičov. Ak ma im vydáte bez zbytočných prieťahov, som ochotná na to zabudnúť. Teraz sa zachovajte ako gentleman a nechajte dáme čas na spamätanie.“ Jej hlas bodal a mrazil, čoby najtvrdší kameň a najchladnejší ľad.  

„Nedovolím ti, odohnať ma, Bell. Si moja, a ja ti pomôžem spomenúť si,“ povedal som tvrdo, potom som vstal z kresla a vyšiel z komnaty. Za dverami stál môj otec.

„Synak...“ povedal a položil mi ruku na rameno. Od náporu bolesti som zavrel oči.

„Prečo, otče, prečo ju stále strácam? Bola vôbec niekedy mojou? Čoby len na chvíľku?“ Môj hlas znel zúfalo, ale nezáležalo mi na tom. Mne už nezáležalo na ničom. Všetko, čo som mal, som stratil. Bell si možno nikdy nespomenie, a ja naveky ostanem bez nej.

„Chlapče, vzchop sa! Tvoja žena ťa teraz potrebuje viac ako kedykoľvek predtým. Musíš byť trpezlivý, synak. Snaž sa ju pochopiť, netlač na ňu a dopraj jej čas. Možno si nespomenie, ale stále bude ženou, ktorú tak veľmi miluješ...“ vyriekol svoj ortieľ. Zavrel som oči a snažil sa pochopiť, čo mi hovorí. Ale tie slová tu stále boli. Žena, ktorú tak veľmi miluješ... Skutočne je to práve tento cit, ktorý k Bell prechovávam?

Otec si asi všimol moje pochyby, tak dodal: „Nepochybuj o čistote svojich citov, synak. Nech už k nej cítiš čokoľvek, urobilo to z teba nového a lepšieho človeka. Máš ženu, ktorá je pre teba všetkým a tá žena ťa teraz potrebuje viac, než kedykoľvek predtým. Urob preto niečo pre seba i pre ňu, a dopraj jej pár dní. Teraz choď za matkou a sestrou, ja sa postarám o tvoju ženu,“ dodal ešte, a vošiel do komnaty bez toho, aby sa na mňa znovu čo i len pozrel.

V mysli som stále počul slová svojho otca. Počul som ich aj vtedy, keď som si sadal na stoličku v salóne. Počul som okolo seba matku, sestru i švagra, ale nenačúval som ich rozhovoru. Premýšľal som o tom, čo cítim k Bell. Je to naozaj ten cit, ktorý kedysi tak úpenlivo ospevovali trubadúri? Skutočne?

„Synček?“ začul som hlas mojej matky. Pokrútil som hlavou a pozeral sa na stranu, odkiaľ som začul jej hlas.

„Áno, matka?“

Hrejivo sa usmiala. „Nesužuj sa už, synak. Ty aj tvoja žena ste veľmi silní a veľmi húževnatí. Viem, že nedovolíš, aby ťa opustila zo strachu z minulosti. Ona si spomenie,“ odvetila milo a opäť sa usmiala. V duchu som sa zarazil nad tým, ako ma všetci uisťujú, že všetko dobre dopadne. Akoby náš život bol len napísaným príbehom, ktorý sa končí zazvonením zvonca na šťastnej svadbe. Náš príbeh už svojmu koncu dostál – zvonec už zazvonil, ale príliš skoro.  

„Edward?“ ozval sa odrazu hlas môjho švagra.

„Emmett?“ odpovedal som, úpenlivo dúfajúc, že aj on sa mi nebude snažiť radiť, čo mám robiť.

„Kým si bol pri svojej manželke, niečo som zistil,“ povedal strápene. Pozdvihol som na neho obočie.

„Tak mi to povedz,“ vyzval som ho.

„Vhodnejšie bude, ak ti to ukážem,“ povedal a postavil sa na nohy. Nasledoval som jeho príklad a zamieril von z domu. Vonku už dávno prestalo pršať, ale slnko ešte nevykuklo. Staré, daždivé Anglicko je už raz také.

Utekal som za Emmettom a odrazu prišiel na to, že utekáme smerom k rokline, do ktorej sme sa zrútili. V duchu som zaúpel a pevne dúfal, že pohľad do tej rokliny ma nezabije, alebo nepozbaví rozumu.

„Poď,“ súril ma švagor.

Zaviedol ma až presne tam – na samé dno zrázu a ukázal na drevené triesky, ktoré kedysi predstavovali náš koč. Po chrbte mi prešiel mráz a mimovoľne som sa zachvel. V mysli som sa snažil zapudiť spomienku na zakrvavenú Bell.

„Prečo sme tu, Emmett?“ vyzval som ho, keď stále mlčal.

„Myslel som, žeby si mal vidieť aj toto,“ povedal a ukázal na niečo, čo ležalo pred ním. Podišiel som bližšie k nemu a pozrel sa na ten predmet. O chvíľku som spoznal os z kolies, ktorá sa prelomila.

„To je os z kolies. Prečo mi ju ukazuješ? Os predsa poznám.“ Nechápal som. Bol som priveľmi otupený, aby som rozoznal jeho náznaky.

„A videl si aj toto?“ ukázal na os v mieste, kde bola prelomená.

Pokľakol som k tomu kusu dreva a pozorne sa naň zapozeral. Opatrne som pohladil nerovnú a roztrieštenú plochu. Os som trochu natočil, aby som si ju lepšie obzrel. Keď som ju však otočil, takmer som zamrel. Drevo nebolo roztrieštené, ale hladké. Hladké, akoby ho niekto... narezal.

„Pomýšľaš na to, na čo aj ja?“ vypadlo zo mňa.

„Neviem, na čo pomýšľaš, Edward, ale ja viem to, že zrútenie sa do rokliny nebola nešťastná náhoda. Bol to pokus o zabitie. Tvoju ženu opäť niekto zatúžil vidieť mŕtvu.“ Jeho slová boli presne tie, ktoré som netúžil ani trochu počuť.

„Niééé,“ vykríkol som a ozvena prinášala ku mne všetku bolesť, ktorú som v tom výkriku ukryl.

Rýchlosťou, o ktorej som ani nevedel, že ju ešte mám, som sa postavil a pristúpil k malému stromu, ktorý stál neďaleko mňa.  Pozbieral som všetku silu, ktorú som mal, a stromček som jednoducho vytrhol aj s koreňom. Predstavoval som si, že ten zničený stromček je krk človeka, ktorý dokázal ohroziť život takého nevinného stvorenia, akým je moja manželka.

„Prečo, prečo?“ opakoval som, a potom konečne odhodil stromček, drviaci v rukách. Nenávidel som ich silu, ktorú som dokázal použiť iba na ničenie.  Bolestne som sa zvalil na kolená, až som zacítil, ako sa mi kamenie zarýva do mäsa.

Na ramene m pristála ťažká ruka môjho švagra. „Nech už vie tvoja lady čokoľvek, niekto si nepraje, aby o tom hovorila. Napadá ma jediná otázka: čo môže byť také vážne, žeby sa niekto uchýlil až k takému hriechu.“ Jeho slová mohli byť balzamom na moju dušu, ale boli ako jed.  

Moja náruč bola prázdna, chýbala v nej Bell. Chcel som ju objať, musel som ju objať. Nemohol som sa viac pozerať na nástroj svojej bolesti a jej straty.

„Poďme domov, Emmett,“ zašepkal som a vyšvihol sa na nohy.

Nevidel som, či prikývol, alebo urobil niečo iné, pretože som sa už rozbiehal smerom k domu mojich rodičov,  k Bell. Túžil som ju objať, aby som sa uistil, že je živá. Aj keď som to vedel, moja zmučená myseľ to odmietala prijať.

Vbehol som do salónika, kde už sedel aj môj otec. Pozeral som na neho a v očiach mal jasnú otázku.

Otec pokrútil hlavou. „Práve zaspala, synak.“

Posadil som sa do kúta, na stoličku, na ktorej som sedel aj predtým. „Spomenula si už na niečo?“

„Nie, chlapče, nespomenula. Stále trvala na tom, že sme ju uniesli a máme ju vrátiť rodičom. Ak tak urobíme, nevydajú nás do rúk zákona,“ povedal a v jeho hlase bolo badať jemné pobavenie. Aj napriek zvieravej bolesti som sa pousmial.

„A čo si urobil ty?“

Pokrčil plecami. „Za daných okolností som usúdil, že bude najlepšie poslať pre jej rodičov. Mohli by jej ozrejmiť túto situáciu a presvedčiť ju, aby s tebou odišla na panstvo Rawenwood.“

„Poslal si posla? Napísal si im list?“ uisťoval som sa.

Prikývol. „Ozrejmil som v ňou rozpoloženie tvojej ženy a poprosil ich o skorý príchod. A kde ste boli ty a Emmett?“ spýtal sa. Nechápavo som sa zadíval na švagra.

„Ty si im to nepovedal?“

Emmett pokrútil hlavou. „Chcel som, aby si to najskôr vedel ty. Išlo predsa aj o tvoj život,“ zašomral, zaskočený náhlym záujmom o jeho osobu.

Matka zhíkla. „Preboha, čo sa stalo? Emmett, čo si našiel?“ vypytovala sa.

„Niekto sa Bell opäť pokúsil zabiť, matka, to našiel,“ odpovedal som miesto neho.

„Ste si tým istý, že to bolo namierené len na ňu?“ ozvala sa odrazu moja sestra. Pozrel som sa na ňu.

„Ako to myslíš, Rose?“

Pokrčila plecami. „Keď ju chcel predtým niekto otráviť, bolo jasné, že to bolo namierené na ňu. Niekto očividne nechcel, aby niečo tebe, ale komukoľvek inému, povedala. Teraz zrejme ten človek došiel k názoru, že už to vieš, a chcel sa vás zbaviť oboch. Ak by chcel zabiť len tvoju ženu, tak by narafičil nejakú nehodu, ale len na ňu. Ale ak zhodil koč zo zrázu, a v tom koči si bol aj ty, tak to bolo namierené aj na teba, milý braček.“ Po jej slovách v salóniku zavládlo mdlé ticho. V duchu som si stále opakoval jej slová a musel uznať, že má pravdu. Prečo som si to neuvedomil už skôr?

„Deň predtým, ako ste k nám vyrazili, ste mali v dome spoločnosť, však?“ Otočil som sa za otcovým hlasom.

„Mali.“ Snáď len nechce povedať, že sme do domu už dvakrát pozvali vraha?!

„Potom je jasné, že človek, ktorý predtým otrávil tvoju manželku, sa postaral aj o váš koč. Ten istý človek, synak. Nevieš, kto by to mohol byť?“

Zamyslel som sa. „Mohol to byť ktokoľvek, my pozývame takmer rovnakých ľudí stále, otec. Sú to naši priatelia a známi. Nechcem si ani predstaviť ako niekto z nich...“ Nedokončil som, no aj tak ma striaslo od odporu. Akoby niekto z nich mohol?

„Mohol to byť aj niekto z nich, chlapče. Odpovede by ti dala len tvoja manželka, ale ona si na nič nepamätá. Môžeme len dúfať, že s rodičmi budeme mať viac šťastia.“

Sklonil som hlavu a pozeral sa na svoje ruky. Nechcel som už premýšľať nad tým, čo sa stalo, alebo nad tým, kto je vrah. Radšej som sa pozrel na matku a spýtal sa jej:

„Matka, nevieš kedy sa vrátia Jasper a Alice?“ Keby tu boli oni dvaja, vraha by sme rýchlo našli.

Matka sa celá rozžiarila. „Už o tri týždne, synček. Len včera prišiel list. Zdržali sa, pretože na svojich cestách stretli zopár dávnych priateľov. Medzi nimi aj Caia Volturi.“

Pri jeho mene som sa usmial. Caius bol jediný z Volturiovcov, ktorý nás mal aspoň trochu rád a nič nepredstieral. Možno aj preto, že moja matka je jeho neter.

„To je veľmi dobrá správa, Alice by nám svojimi víziami mohla pomôcť nájsť vraha,“ povedal som napokon.

„Dúfam, synak, že máš pravdu. Ale vedz, že nech sa o váš život usiluje ktokoľvek, nezastaví sa, pokým nebudete obaja mŕtvi a niekoľko stôp pod zemou.“

Kapitola šiesta || Kapitola ôsma


Čo myslíte, kto sa snaží zabiť Eda a Bell? Podelíte sa so mnou o svoje tajné tipy?

Už to tak bude, ale siedma kapitola je úspešne za nami. Dúfam, že aspoň niektorí z vás sa prepracovali až na tento koniec. Kapitola bola venovaná všetkým čitateľom, ale najmä Elí a Bati, ktoré ma tak radi otravujú s pokračovaním. Myslím, že bez ich nadšenia a milých komentárov by som sa sotva takto ponáhľala. Ďakujem za predošlé komentáre, aj keď ich trochu nižší počet ma trošku zarmútil, ale rozhodne ma neodradil - práve naopak. Viem, že som niečo urobila zle, ale neviem čo. Hádam na to raz prídem.

Chcete aj pokračovanie? Všetkým posielam veľké, medvedie objatie. Vaša Ness. :)

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola siedma :

 1
16.02.2012 [19:48]

MayaMystery Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!