Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola deviata

Icy heart - Kapitola deviata Po pár dňoch je tu opäť pokračovanie. A čo nám prinesie? Dosiahne Edward svoje a prinúti Bell priznať sa? To sa už dozviete v kapitole. Príjemné čítanie, vaša Nessie.

Kapitola deviata

V noci som toho príliš veľa nenaspal. Takmer celú noc som prebdel a prehadzoval sa na lôžku. Jediným spoločníkom mi bola samota a ozvena dychu mojej manželky. Túžil som rozraziť spojovacie dvere, prebudiť Bell a potom sa jej zmocniť. Preto som sa v duchu aj preklínal. Nemal by som myslieť na také veci, ale nedokázal som ten príliv zastaviť. A moje prebudené telo sa mi za to aj pomstilo.

Keď som konečne začul oslobodzujúce slová Dory, ktorými budila Bell, takmer som sa tam rozbehol. Prinútil som sa pomaly poobliekať a aspoň upraviť lôžko, aby vyzeralo, že v ňom ležal človek a nie nejaké zviera. Potom som sa vybral k spojovacím dverám a potichu ich otvoril. Bell som začul za paravánom. Podľa zvukov som pochopil, že dávi do lavóra. Pootočil som sa a zachytil Dorin veľavravný pohľad.

„Vedela som, že ste mužom činu, gróf,“ pošepla s úsmevom.

„Ale len vďaka tebe, Dora,“ šepol som rovnako potichu.

Dora mávla rukou. „To nestojí za reč, chlapče. Urobila som to pre to maličké, ale aj pre vás dvoch. Ste takí svojhlaví a presvedčení o tom svojom, že by ste pokojne žili vedľa seba ako cudzí!" Jej odsudzujúce slová sa ma však vôbec nedotkli.

„Dora! Vieš, že takto nemôžeš rozprávať o svojich pánoch," napomenul som ju.

Krútila hlavou. „Ja si dávať na jazyk pozor nemusím, gróf. Ja som už stará a vy mladí by ste ma mali počúvať a nie stále omieľať, ako viete, čo je pre vás správne!"

„Dora? S kým sa to rozprávaš?“ ozval sa odrazu unavený hlas mojej manželky.  

Krútil som hlavou, aby ma Dora zamlčala. Ale to svojhlavé stvorenie ma, samozrejme, neposlúchlo a odvetilo: „Váš manžel vám prišiel popriať dobré ráno, pani,“ povedala sladučkým hlasom, akoby med natrel. Bože, zatrať ma, lebo urobím niečo veľmi nerozvážne a rozbehnem sa za Bell!

Prižmúril som oči, aby som sa ovládol, ale v tom už spoza paravánu vybiehala strapatá Bell s pohľadom vystrašenej srnky. „Pane, tu ne-nemáte čo robiť. Je ráno a ja som sa ešte neupravila. To vás vaša matka nenaučila spôsobom?“ Jej hnev by znel vážnejšie, kebyže sa jej netrasie hlas. Od strachu alebo vzrušenia?

„Lady iste prepáči, ale musím s jej grófstvom prejednať istú záležitosť,“ povedal som s úklonom a až prílišnou slušnosťou.  

Bell si založila ruky v bok. „Pane, neuťahujte si zo mňa a okamžite odíďte. Keď sa mi zažiada vašej spoločnosti, prejavím záujem sama. Dovtedy – zbohom, milý gróf.“ Zase sa dokonale ovládala. Zase sa hrala na ľadovú kráľovnú bez srdca.

„Bell, no tak, upokoj sa, áno? Ja som ťa predsa neprišiel trápiť. Mám niečo na srdci a rád by som ti to povedal.“

Krútila hlavou, nechcela počúvať. „Keď sa mi zažiada vypočuť vaše slová, prídem za vami, vážený gróf. Teda odíďte a nekompromitujte nás oboch.“ Stále tá istá pesnička.

„Bell, nejde mi len o nás dvoch a naše manželské spolužitie. Ide aj o to malé, ktoré nosíš pod srdcom."

„Keď sa mi zažiada naložiť vám na plecia otcovské povinnosti, tak za vami prídem a poviem vám to."

Teraz som si ruky v bok založil ja, naozaj som ňou túžil zatriasť, aby sa prebudila. „Bell, prestaň sa správať ako vidiecka hus a vypočuj ma konečne.“

Svojimi slovami som však iba prilial olej do ohňa. Bell sa zatvárila ako bôžik pomsty a vykročila k stolíku so zrkadlom. Niečo odtiaľ schmatla a hodila to do mňa. Predtým, ako som dostal ranu do čela, stihol som si povšimnúť, že ide o nejakú sošku.

Trafila ma do čela, akoby tam presne mierila, a ja som sa zapotácal a padol na zem. Stále som však vnímal, aj keď ma ukrutne bolela hlava. V tom mi napadla diabolská myšlienka – prečo nepredstierať mdloby, keď Bell predstiera stratu spomienok? Zavrel som teda oči a znehybnel som. Dúfam, že konečne zužitkujem komedianské nadanie, ktorému ma učila Alice.

„Ach, môj bože!“ skríkla Bell. „Čo som to len urobila? Edward! Edward, prosím!“ triasla mnou.

„Ach, Dora, čo si počnem? Čo si len počnem?“ nariekala. Chcel som ju utešiť – tak veľmi! Ale nemohol som. Ešte nie.

„Nebedákajte, dušinka. Pozrite sa, dýcha. Len zamdlel. Nože ho polejte vodou, hneď ožije,“ pobádala ju stará komorná. V duchu som zaklial. Ak ma poleje vodou, tak budem stratený a neprinútim Bell k priznaniu.

„Dora! Všetko je to tvoja vina! Čo si mu vytárala, ty jazyčnica?“ prskla na ňu. Veľmi som túžil po tom, vidieť jej nahnevanú tvár. Bože, zatrať ma! To som si zase na seba uplietol bič!

„No tak, dušinka, ja som nič neurobila. To vy ste klamali a zamlčiavali. Nemali ste to urobiť. Ten chlapec si to nezaslúži, veď sa mu len poriadne prizrite, keď na vás pozerá tými svojimi očami. Hlbší cit človek ani nikde nenájde. A vy sa ma pýtate prečo? Samej seba sa pýtaj na také hlúposti!“

Bell si povzdychla a pohladila ma po tvári. „Pýtaš sa prečo? Nuž preto, žeby som bez neho nevedela žiť! Radšej ho presvedčím o tom, že neviem kto je, a odoženiem ho od seba, akoby som sa mala pozerať na jeho nehybné telo položené v truhle,“ povzdychla si. Teraz nastal môj čas.

Prudko som otvoril oči, schmatol Bell do náručia a zvesela sa zasmial. „Mám ťa!“ zvolal som.

Dora sa začala smiať, ale Bell ustrnula. Keď sa spamätala, snažila sa ma odohnať. „Pane, pusťte ma, prosím,“ hovorila cez zaťaté zuby.

„Neskoro, Bell, počul som každé slovo, ktoré vyšlo z tvojich nežných úst. Naozaj si si myslela, že o teba nebudem bojovať? Ale, Bell!“ karhal som ju a nedokázal zastaviť ten bláznivý pocit radosti.

Bell sa mi odrazu vytrhla a začala ma biť podhlavníkom, ktorý ani neviem odkiaľ zobrala. „Ty hlupák! Myslela som si, že som ťa zmrzačila alebo zabila! Ako sa opovažuješ takto ma strašiť?“ kričala na mňa. Chytil som ju za ruku, aby si náhodou neublížila, a položil ju chrbtom na zem. Prikryl som ju vlastným telom.

„Za ten strach, čo som v ostatom mesiaci cítil, by si si zaslúžila poriadnu príučku, ty potvora jedna! Ako si si mohla myslieť, že ma tým od sebe odoženieš? Aká bláznivá ste, milá grófka! Veď len bláznosvtvo vás mohlo priviesť k takej myšlienke!“

Naklonil som sa k nej a prikryl jej pery tými svojimi. Chvíľu sa podo mnou ešte zmietala, ale nakoniec si len oddane vzdychla a ruky mi vplietla do vlasov. Vo mne všetko akoby vybuchlo. Konečne som pocítil teplo a hebkosť jej pokožky, vášeň jej bozkov.

Keď som sa od nej odťahoval, lapal som po dychu. Zodvihol som sa a vytiahol na nohy aj Bell. Láskyplne som sa jej zadíval do očí a prial si, aby sme takto šťastní mohli ostať až do súdneho dňa.

„Tak, deti moje, myslím, že všetkým zvestujem, že sa necítite dobre,“ podotkla Dora a tým nás vrátila do komnaty. Bell sklonila hlavu a do líc jej vstúpila červeň.

Pozrel som na Doru a usmial sa. „To by bolo vhodné, Dora. Ďakujeme ti, za všetko.“

Dora len mávla rukou. „Som rada za vás oboch, gróf. A príliš nenamáhajte pani, to malé ju unavuje,“ povedala ešte a odobrala sa preč.

Bell som posadil na lôžko a ja som pred ňu pokľakol na jedno koleno. „Prečo si niečo predstierala, Bell? Nebyť Dory, stále by som si nahováral, že už nemám nárok na úsmev vlastnej manželky,“ vytkol som jej.

Zadívala sa na svoje ruky, zložené v lone. „Odpusť mi, prosím, Edward, ale ja som nevedela ako ďalej. Bála som sa, že ak ťa od seba neodoženiem, niekto mi ťa vezme,“ vzlykla.

Odhrnul som jej z tváre neposlušné pramene vlasov. „Mala si sa so mnou podeliť o svoj strach. Bell, veď ti mám byť manželom v dobrom i v zlom. Ako to však mám urobiť, keď ty sama to nechceš?“

Tentokrát ma po líci pohladila jej ruka. „Môžeš mi odpustiť moju pochabosť, prosím? V hlúpej predstave, že ťa chránim, som ťa iba viac trápila. A seba tiež.“

Nemusel som dlho premýšľať. „Môžem a aj ti odpustím, pretože si sa snažila – aj keď nezmyselne – ochrániť ma. Ale jedno ti neodpustím – nepovedala si mi, že si ťarchavá,“ vyhŕkol som a ruky položil na jej jemne sa vzdúvajúce brucho. Ktovie, či to maličké už vie, čo sa robí okolo neho. Ktovie, či cíti tú lásku, ktorú jemu aj Bell chcem dať.

„Chcela som ti to povedať, prisahám. Vtedy, keď sme išli navštíviť tvojich rodičov, som to ešte nevedela naisto. Nemám skúsenosti s takýmito vecami, a tak som sa chcela spýtať tvojho otca. Vtedy som sa ti chcela zveriť so svojimi podozreniami. Ale potom sa udialo to, čo sa udialo a ja som sa k tomu už nevrátila. Nevedela som ako.“

Zodvihol som jej bradu. „Mala si mi to povedať, Bell,“ zašepkal som, ale nakoniec otočil rozhovor inde. „Ako sa cítiš?“

Usmiala sa. „Pod srdcom nosím dieťa, to nie je choroba,“ pousmiala sa a prikryla moje dlane – stále spočívajúce na jej bruchu – tými svojimi. Bol to neuveriteľne krásny pocit.

„Som tomu rád, Bell, ani nevieš ako. Sľubuješ, že už nikdy ma nebudeš takto trápiť?“ naliehal som.

Horlivo prikyvovala. „Už nikdy v živote, Edward, to prisahám.“

Nežne som jej odhrnul vlasy z očí. „Budem na to pamätať a dúfam, že aj ty."

„Prepáč mi tú sošku, Edward, neviem, čo za diabol ma posadol."

Zasmial som sa. „Myslím, že mi ešte neraz dokážeš, že máš v tele krv a nie vodu."

„Ale aj tak - mohla som ti ublížiť," namietla, ale ja som len pokrútil hlavou. To skutočne nemohla.

Pobozkal som ju na čelo a vstal. „Teraz by sme sa mohli aj naraňajkovať, čo na to povieš?“

Pokrútila hlavou. „To môže počkať.“ Priblížila sa ku mne a začala ma bozkávať všade, kam dosiahla. Moje telo sa zmietalo v slastnom kŕči a ja som zatúžil po naplnení svojej túžby.

„Bell, to nejde. Máme veľa práce. O dva dni prídu moji súrodenci,“ šepkal som s jej perami na líci.

„Uhm.. Času dosť, Edward, práca počká. Ja nie,“ pošepla a pobozkala ma na pery.

„Bell, je biely deň," namietol som, ale moje ruky sa už posúvali po jej hebkej pokožke.

„Uhm..." mrmlala s perami na mojej brade.

Opakoval som jej láskanie a pocit prázdnoty niekam zmizol. Už som nemal pocit, že mám na rebrách nákovu a nemôžem sa nadýchnuť. Ak som aj predtým túžil zastaviť ju, teraz by som to už nedokázal. Len som si povzdychol a zamieril s ňou k lôžku. A tam som konečne uhasil nekonečný smäd po jej tele.

Kapitola ôsma || Kapitola desiata


Však bola kapitola o ničom? Mne sa veru taká zdala.

Deviata kapitola úspešne za nami. Rada by som poďakovala za komentáre k predošlej kapitole, veľmi ma potešili. Kapitolu by som rada venovala všetkým verným čitateľom, váš záujem ma veľmi teší a stále prekvapuje. Dúfam, že ma aj za túto nudu odmeníte aspoň smajlíkom.  

A zase raz tá moja veta - chcete aj pokračovanie? Vaša Ness. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola deviata :

 1
16.02.2012 [20:04]

MayaMystery Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!