Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I'm back. Did you miss me? - Prológ

06.09.2014 (15:30) • HappyDee • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1533×

„Niekedy je odísť najlepším riešením."

Teda aspoň tak sa to vraví. Teraz tu však stojím, opretá o kapotu svojho auta, pred veľkou tabuľou, ktorá ma víta vo Forks. Je presne taká istá ako pred dvesto päťdesiatimi rokmi, vôbec sa nezmenila. Kvapky dažďa mi jemne stekajú po tvári, až teraz som si uvedomila, ako mi chýbalo toto prostredie, táto zeleň, tieto lesy ponorené do hmly.

Volám sa Anastasia Lara Cullen-Soulová, som upírka a som znovu späť. Stojím tu pripravená, s úsmevom na tvári, plná nových síl a výziev. Som pripravená ukázať iným, že sa mám dobre, že si viem užívať, že ma samota nezabila, ale naopak - posilnila. 

Pred dvesto päťdesiatimi rokmi:

„Si si istá, tým čo chceš práve urobiť?" pýtal sa ma Carlise, keď videl, že som si kufre nezbalila len tak zo srandy.
Celá rodina Cullenovcov, moja rodina, na mňa pozerala a čakala, čo poviem.

„Áno, som si tým istá, odchádzam, na stálo," povedala som pevným hlasom.
Videla som, že Esmé chce niečo povedať, ale zastavila sa. Vedela som, že nechce, aby som odišla, ale na druhej strane ma nechcela vidieť, ako sa tu trápim a dusím spoločne s Bellou a Edwardom.

„Chcela by som vás poprosiť o jednu vec," povedala som, hľadiac do stropu „všetko, čo sme spolu zažili, tie spomienky, robia toto celé ťažkým, ja viem, ale ja vás prosím, od momentu, čo vyjdem z týchto dverí, si ma vymažte zo svojich životov, akoby som neexistovala, ja spravím to isté, zbohom," dokončila som a vyletela s kuframi z dverí, sadla do auta a rútila sa cez cestu ako blázon.

Odišla som od môjho klanu, s ktorým som bola vyše sedemsto rokov. S Cullenovcami sme jedna rodina. Ja, Esmé, Carlise, Rosalie, Emmett, Jasper, Alice a napokon Edward. Nikdy som nevedela popísať moje pocity k Edwardovi, vedela som, že niečo cítim, niečo, čo sa od iných citov líšilo. Celé tie roky, ktoré sme spolu zažili, spoločné chvíle, určite to medzi nami iskrilo nejakým tým svojím spôsobom, avšak ani jeden sme sa o nič nikdy nepokúsili, myslím, že zo strachu. Celé to však zmizlo vtedy, keď spoznal Bellu. Naša rodina nikdy neriskovala a neurobila pre žiadneho človeka to, čo pre ňu. Ich láska, prezradenie identity, nasťahovanie sa k nám...

Nemala som ju rada, už od začiatku. Snažila som sa jej vyhýbať, komunikovať s ňou čo najmenej. Nechcela som byť nepríjemná, vyvolávať konflikty, ale vadila mi, istým spôsobom som vedela, že si s ňou nedokážem rozumieť. Problémy nastali, keď si to však začali uvedomovať aj ostatní. Nikto na ňu nedal dopustiť, bola ten milý človiečik, ktorého sa každý zastal. Cítíla som sa, akoby zrazu prišiel niekto, kto ma chce nahradiť, moje miesto v rodine.
Môj vzťah s Edwardom sa zmenil, úplne. Naše rozhovory, prechádzky, všetko z toho skončilo. Kvôli nej. Kvôli nej bol ochotný vzdať sa všetkého, aj nášho "vzťahu", o ktorom sme vlastne nevedeli, čo znamená.

Bolo mi zle z toho, že som sa mala každý deň tváriť, že mi nevadí jej sladké a milé vystupovanie, že mi neprekažájú ich dotyky a bozky, že mi neprekáža jej prítomnosť, že mi neprekáža ona. Bolo to obojstranné, vedela som to. Všetko to vyvrcholilo hádkou v jeden deň.

„Edward, neverím tomu, že o týždeň už budem ako vy, jedna z vás," povedala jemne Bella, keď s Edwardom ležali spolu na gauči. Svojej premeny sa nemohla dočkať. Musela som sa tomu hlasno zasmiať. 

„Povedala som niečo vtipné?" spýtala sa ma so záujmom v hlase Bella.
„Nie vtipné, skôr sa smejem na tej irónii," odpovedala som jej pokojne a s úsmevom.

To už nastalo v obývacej miestnosti ticho, všetci len stáli a sledovali nás. Bella sa zdvihla z gauča a podstúpila bližšie ku mne.

„Jedinú iróniu, ktorú tu ja cítim, je len tá, ktorá ide z teba, ale počúvam," povedala mi s prekríženými rukami.

„Vieš, my všetci sme sa stali upírmi, pretože sme umierali, nemali sme na výber, chrípka, vražda, násilie, bolesť, to bolo to posledné v našich životoch, príčina toho, čím sme teraz," hovorila som s očami upretými do Belliných, „vieš, je to proste irónia, že ty tu sedíš na gauči a rozprávaš o tomto rozhodnutí akoby to bol nejaký druh atrakcie, s úsmevom na tvári, tešiac sa naňho," dokončila som a neodpustila som si opäť zasmiatie.

„Vieš, a čo teba vlastne do toho?" povedala mi už so zvýšeným tónom.
Na to sa však už Edward postavil a smeroval smerom k Belle, aj s pohárom vody, asi chcel odľahčiť situáciu.

„Mám plné zuby toho, ako mi chceš vysvetliť niečo, čomu si myslíš, že nechápem a o čom podľa teba neviem, o tom ako sa správaš v mojej prítomnosti, je to moje rozhodnutie, ale vidím, že tvoje potlačené city k Edwardovi ti začínajú prerastať cez hlavu," dopovedala poriadne rozzúrená.
Nestíhala som sa čudovať tomu, čo povedala, rysovalo sa to na peknú scénu. Naše jemné žieňa, predsa len nie je také, ako sa zdá.

„Moje city? Aké city? Skús mi ich opísať, pretože ja sama o nich neviem," povedala som zvláštne, pričom som si všimla Edwardov upretý pohľad smerom ku mne.

„Tak dosť," zvrieskla zrazu a pohár s vodou už letel smerom k stene.
Rozletel sa na malé kúsočky, pričom voda z neho bola všade okolo. V obývačke bolo hrobové ticho, po pár sekundách sa len rozoznel Edwardov hlas, keď sa spýtal Belly, či sa jej nič nestalo. Tá však pohľadom zabíjala mňa, takže mu pozornosť nevenovala.

Podstúpila som k nej bližšie a povedala:
„Páni, možno, že to rozhodnutie z tvojej strany už začínam viac chápať, pred sebou vidím totiž človeka, ale ľudskosti veľa nie," dokončila som a vyletela z terasy do lesa. Videla som, že Alice chce ísť za mnou, ale gestom ruky som jej ukázala, nech sa o to ani nepokúša.

To bol ten moment, keď mi došlo, že v jednej rodine spolu s Bellou byť nemôžem. Nie pár ďalších dní či rokov, proste nikdy. Celú noc som strávila v lese, premýšľaním nad tým, že som tam teraz navyše, som len ja, sama so sebou. Vedela som, že musím odísť.

Odchod som nechcela robiť ešte ťažším, ráno, keď som sa vrátila, nemala som chuť na žiadne otázky a rozhovory, zbalila som sa a oznámila všetkým, čo sa chystám urobiť. Nenechala som nikoho povedať ani slovo. A ďalej už to poznáte.

Sedela som v aute, rútiac sa preč, nevediac kam, len ja a pieseň pustená na plno. Snažila som sa vypnúť svoje emócie, pretože viem, čo by so mnou inak spravili. Potrhali by ma na kusy...

 

Autor: HappyDee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I'm back. Did you miss me? - Prológ: