Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I love you, forever! - 8. Vlkolaci

07.06.2012 (10:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2461×

8. Vlkolak

Znova sa začal ten kolotoč. Tanec, otázky... Už ma ani nebavilo usmievať sa a tváriť sa šťastne. Len som sledovala tváre upírov, ako sa predo mnou menili a pomaly som zívla.

„To nerob. Znepriatelíš si s tým všetkých upírov.“ Do cesty sa mi priplietol Benjamin. Vtiahol ma do rýchleho tanga a ja som nechtiac zanadávala. „No, tak to ti ďakujem.“

Pokrútila som hlavou. „Prepáč, ale už som unavená. Ak si si so mnou chcel zatancovať poriadne, mal si prísť pred tromi hodinami.“ Kyslo som sa zasmiala. Zaklonil ma a pretočil od seba. Trochu sa mi zatočila hlava z tej rýchlosti, no zároveň ma to prebralo. Keď sme sa opäť ocitli telo na telo, usmial sa.

„A čo Kebi, nemáš na ňu náhodou dávať pozor?“

„Kebi má o zábavu postarané. Už skoro hodinu sa baví s upírom z Ruska. Myslím, že sa volá Nikolaj, alebo tak nejako. A mňa nechala pobehovať okolo ako takého pandrláka.“ Cítila som z neho hnev, že sa mu mladá Kebi prestala venovať, ale bola som si istá, že nebehal okolo ako taký „pandrlák“ a našiel si novú spoločnosť. Ako teraz napríklad mňa.

„Povedz, odkiaľ je tá upírka, Victoria?“

„Musíme sa baviť o tomto?“ zakňučal. Pokrútila som hlavou a v duchu si vzdychla, že si budem musieť počkať na odpoveď od Tiy alebo Amuna. A tak sme bez slov pokračovali v tangu, ktoré akoby nemalo konca. Benjamin bol dobrý tanečník, no na mňa až príliš dobrý. Keď som skoro pri jednej otočke spadla, stočil ma naspäť do svojej náruče a už so mnou kráčal von dverami na vzduch. A ten som naozaj potrebovala. Hlava sa mi točila a ťažké nohy sa mi zamotávali do šiat.

„Pila si dnes niečo?“ opýtal sa ma Benjamin. Záporná odpoveď, ktorú som mu dala, ho vôbec nepotešila. „Marie, preto tam tie poháre sú. Ani upír nedokážu preflámovať tancom a smiechom celú noc. Musia niečo piť, inak sa zbláznia. Tieto bály, ktoré trvajú do rána bývajú nie len pre zábavu, ale často sa stáva, že to už niektorí nevydržia a odídu.“ Posadil ma na múrik.

„Takže aj ty si unavený?“

„Áno, ale napil som sa, už je to lepšie. Počkaj ma tu, donesiem ti pohárik.“ Stratil sa a ja som dúfala, že sa každú chvíľu znova objaví. Žalúdok sa mi prevracal a myslela som, že za chvíľu odpadnem. Už som mala skoro zatvorené viečka, keď sa ozval výkrik. Ten hlas som veľmi dobre poznala. Vyletela som z miesta, zodvihla si šaty a bežala do záhrady. Nepríjemné vrčanie a bolestné výkriky vychádzali zozadu. Bežala som k nim.

Obraz, ktorý sa mi naskytol, mi zmrazil krv v žilách. Všade bolo cítiť sladkú krv, ktorá sa miešala so vzduchom. Uprostred kaluže stáli štyri obrovské laby. Vlčia hlava, ktorá bola na úrovni mojich očí, na mňa zavrčala. Po chrbte mi prešiel mráz, nohy mi oťaželi, nedokázala som sa pohnúť. Kebi ležala pod lavičkou. V tejto polohe som nevedela, či je zranená alebo nie. Nadýchla som sa, hrdlo som mala ako v ohni. Urobila som krok ku Kebi. Veľký vlk ma však nenechal. Skočil po mne a prevrhol ma k zemi. Spomenula som si na Kebine slová a pokúšala sa dostať spod neho. Prednými labami ma ťahal k zemi a ja som počula, ako mi praskajú rebrá. Zavzlykala som a z posledných síl ho odhodila. Doplazila som sa ku Kebi.

„Si v poriad-“ hlas mi zamrel v hrdle. Kebi mala rozmliaždený bok a celá bola od krvi. S uslzenými očami zodvihla pohľad.

„Pozor, vlkolak!“ skríkla. Nestihla som sa otočiť, keď ma vlkolak potiahol za nohu opäť pod seba. To ma naštvalo a skôr, ako sa mi stihol zahryznúť do tváre, som ho chytila pod krk a použila svoju schopnosť. Bolo to riziko, ale nevidela som inú možnosť. Naše oči sa stretli. Zmrazilo ma, keď som nevidela zvieracie ale ľudské. V jednej sekunde v nich bolo toľko bolesti. No aj ja som ju cítila. Prechádzala mi telom, cez srdce, dolámané rebrá, cez ruky až do jeho hrdla. Zakňučal a odhodil ma. Nohami som dopadla na trávu. Zaboleli ma rebrá. Zahryzla som si do pery a vrátila sa ku Kebi. Vlkolak zmizol, no jej stav sa zhoršoval.

„Vydrž,“ hovorila som jej. Dýchala sťažka a vykašliavala krv. „To bude dobré.“ Vzala som ju na ruky a niesla do domu. Tesne pred vchodom som sa zastavila. Vo vnútri bolo množstvo upírov, ktorí len prahli po ľudskej krvi. Nemohla som ju tam odniesť. Pozrela som hore. Bol tam prázdny balkón a nad ním ďalší. Ustúpila som dozadu a vyskočila. Bolo to na doraz. Len tak-tak, že sme nespadli dole. Uložila som ju na zem. „Za chvíľu som späť,“ ubezpečila som ju a skočila dole.

„Oh, Marie, kde si bola?“ zvedavo sa opýtal Benjamin. Všimol si krv na mojich rukách. „Preboha, čo sa stalo?“ Nebolo čas vysvetľovať. Chytila som ho za ruku a vyhodila na balkón, potom som skočila za ním.

„Kebi?“ skríkol chrapľavo. Priskočil k nej a skontroloval ranu. Nebolo to uhryznutie, len škrabanec, ale aj ten dosť krvácal. „Budeš v poriadku. Postaráme sa o teba.“ Zodvihol ju. „Marie, otvor mi dvere.“ Poslúchla som, aj keď som nevedela, čo chce robiť. Zaniesol ju dnu a ja som ho nasledovala. Ocitli sme sa v obrovskej spálni a zdola k nám doliehala hudba.

„Benjamin? Myslíš, že je to bezpečné?“ Prikývol a náhlil sa k ďalším dverám, ktoré som mu bežala otvoriť. Teraz sme sa ocitli v priestrannej pracovni. Nebolo pochýb o tom, že patrila majiteľovi domu a Benjamin ju už navštívil. Nebola som si však istá, s akou spoločnosťou.

„Je to všetko na zašitie. Choď von a dávaj pozor, aby sme nikto neprišiel. Ja sa o ňu postarám.“ Neodvetila som. Zvrtla som sa na opätku a vybehla na chodbu. Kebina krv ma neskutočne lákala hlavne z toho dôvodu, že som bola zranená a urýchlene som sa potrebovala napiť hocijakej krvi. Poobzerala som sa po chodbe a vošla do jednej z miestností, kde som si umyla ruky a zbavila sa toho nechutného pocitu. Pozrela som sa do zrkadla. Vyzerala som normálne a nie, akoby som ešte pred chvíľou zvádzala boj o život. Povyťahovala som si z vlasov trávu a späť začesala neposlušné pramienky. Keď už som bola spokojná so svojím výzorom, zbehla som dole.

Stôl z občerstvením bol na konci miestnosti a mne dalo veľa námahy dostať sa tam nepozorovane. Zastavila som a lačne uchopila najbližší pohár. Vyprázdnila som ho do dna. Potom nasledoval ďalší a ďalší... Vypila by som celý stôl, keby sa vedľa mňa nebol objavil Edward a nevytrhol mi ďalší pohár z ruky.

„To by stačilo.“ Odložil ho naspäť. Na jazyku som mala už pár štipľavých nadávok, keď som sa pozrela na stôl. Sluhovia nadávali popod nos a zbierali skoro dvadsať pohárov. Zahryzla som si do pery a cítila sa trochu previnilo. Nikdy som nemala taký veľký apetít.

„Prepáč, nevšimla som si to,“ ospravedlnila som sa hlúpo.

„Marie? Stalo sa niečo?“ Nie, nemohla som mu to povedať. Alebo aspoň tu nie. Ťahala som ho za ruku popri bočnej stene ku schodom. „Kam ma to vedieš?“ chcel vedieť. Ja som len neurčito pokrčila plecami a viedla ho ďalej vedľa seba.

„Hej, kam to vy dvaja idete?“ Skamenela som. Ten hlas... Určite to je on. Bože, pomôž mi.

Pomaly som sa otočila tvárou v tvár Felixovi. „Nikam, len potrebujeme trochu viac súkromia,“ usmiala som sa nesmelo. Bol to impulz, keď som potiahla Edwarda a ďalej sme kráčali hore schodmi.

„Vráťte sa! Aro si chce s vami zatancovať.“ Áno, len toto mi chýbalo. Tanec otca s dcérou. Potichu som šepla Edwardovi, nech ide na poschodie a nájde Benjamina. Nechápal, no mňa už ťahal Felix dole schodmi doprostred tanečného parketu. Všetci stíchli a uvoľnili parket. Pristúpila som k Arovi. Ten ma už s úsmevom čakal, zatiaľ čo mne sa triasli kolená a trhali pľúca. Čerstvý vzduch sa mi zastavoval v hrdle a nechcel ísť ďalej.

„Som rád, že ste prijali moje pozvanie.“ Aké ironické. Že pozvanie. Zahryzla som si do pery, usmiala sa a prijala jeho ruku. Ten chlad, ktorý z neho žiaril, mi pripomínal smrť. Hudba začala hrať a my sme sa ponorili nie len do tanca, ale aj do rozhovoru. „Počul som, že ste natrafili na Tiu v Španielsku. Je to zvláštne, ale presne tam išla aj moja dcéra.“

Srdce mi vynechalo pár úderov. Rýchlo som sa však spamätala a schuti sa zasmiala. „Naznačujete snáď, že ja som vaša dcéra?“

„Nie, to nie. Len sa pýtam, či ste ju náhodou nestretli. Nestretli ste ju?“

„Ľutujem. V Španielsku som sa nezdržala dosť dlho na to, aby som stretla vašu dcéru. Ako dlho to vlastne je, čo sa stratila?“

„Ani neviem. Pomaly to bude týždeň, prečo?“ Pokrčila som plecami. Vraj týždeň. Ten hajzel sa správa, akoby mu na mne nezáležalo. Na druhú stranu, čo si budeme nahovárať? Nezaujímam ho. Nikdy som ho nezaujímala. Dokonca ani nespoznal môj hlas.

„Chceli ste so mnou tancovať len preto, aby ste sa ma spýtali na svoju dcéru?“ chcela som vedieť.

Zasmial sa. „Nie. Moja manželka zostala kvôli dcére doma. Chcel som vám navrhnúť, aby ste mi robili počas slávností spoločnosť.“ Prosím? To snáď žartuje. Ach, prečo ja musím mať práve takúto smolu?

„Nie, ďakujem. Ja už spoločnosť mám. Bastián je mojím partnerom pre celú slávnosť a ja ho nemienim len tak zahodiť.“ Otec sa zatváril prekvapene a zároveň sklamane. Bola som vďačná, že vtedy sa pesnička skončila a ja som sa mohla vytratiť. Nemienila som sa nechať presvedčiť ani vyhrážkami, ktoré sa mu už črtali na perách. Ušla som hlavným vchodom do záhrad. Našla som ten správny balkón a vyskočila. Keď som dopadla, nohy sa mi podlomili. Sykla som a zodvihla si šaty. Pohľad na krvavú nohu ma zarazil, no okamžite som sa upokojila v domnení, že je to Kebina krv. Zotrela som si ju, keď som stratila dych. Spod krvavej škvrny sa vynorilo uhryznutie. A to nie len tak hocijaké, ale vlkolačie. Cítila som sa po tom súboji trochu zvláštne, ale pripisovala som to len strachu z prvého strtnutia s tak veľkým vlkolakom. Ale nie, aj tej krvi som musela vypiť toľko len kvôli tomuto, nie kvôli rebrám. Okolie rany bolo zapálené, ale nehnisalo, čo bola dobrá správa. Ani neviem prečo, aj keď som vedela, že uhryznutie vlkolaka je smrteľné, nebála som sa. Nejako som dúfala, že otcova vlčia krv, ktorá mi blúdila v žilách, ma zachráni.  

Podľa počtu komentárov budem pokračovať v ďalšom pridávaní kapitol. Ak sa tu neobjaví ani jeden, túto poviedku pozastavím, alebo rovno vymažem. Nechce sa mi písať samej sebe.  

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I love you, forever! - 8. Vlkolaci: