Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I Love You, forever! - 6. Uvítací ceremoniál

jazz a alice


I Love You, forever! - 6. Uvítací ceremoniálJedno moje ja si bolo už na sto percent isté jednou vecou. Aro musí zaplatiť za to, čo spravil s mojim životom...

6. Pravda bolí

 „Si dobrá, kde si sa učila?“

„Vo Volterre,“ šepla som. V sekunde som ležala na zemi niekoľko metrov od Kristen a hľadela som do očí Edwarda Cullena.

 

Pripadalo mi to ako neskutočné déjà vu, keď som sa už o druhýkrát za dva dni ocitla pod tým istým upírom. A tak, ako po prvý raz, ani tentokrát mi táto poloha nebola vôbec príjemná a prevalila som ho na druhú stranu. Edward sa snažil postaviť, striasť sa ma, ale na to som ho držala až príliš pevne. Zavrčal.

„Dočerta, nevieš sa ovládať alebo čo,“ vyšplechla som mu do tváre.

„Čo máš spoločné s Volterrou?“ spýtal sa ma rozzúrene. Nemohla som si pritom nevšimnúť, že slovo Volterra zo seba doslova vypľul. Znervóznela som.

„V podstate nič,“ odvetila som po chvíli celkom pokojne. Postavila som sa. „Narodila som sa tam a prežila sedemnásť rokov svojej večnosti,“ vysvetlila som mu a kyslým výrazom na tvári, zatiaľ čo Kristen pomohla Edwardovi vstať. Moje slová ho však neuspokojili.

„Máš niečo s Arovou rodinou?“ Tá otázka zaťala do živého.

Odpoveď dostal bez premýšľania. „Slúžila som mu. Bola som vycvičená ako upír-bojovník, no potom som si uvedomila, že ma len využíva a neprechováva ku mne žiadnu úctu, a tak som odišla. Odvtedy sa túlam. Spokojný?“

Už nič nepovedal, aj keď jeho tvár hovorila za všetko. Otočila som sa a bez akéhokoľvek slova som sa vrátila som sa späť do domu. Vo svojej izbe som si ľahla do postele a snažila sa upokojiť, keď sa ozvalo klopanie.

„Marie? Môžem vojsť?“ Kebin hlas sa ozval spoza dverí. Vzdychla som si.

„Áno, len poď ďalej.“

Kebi otvorila dvere a sadla si ku mne na posteľ. Mlčala, čo sa k nej vôbec nehodilo. Nadvihla som obočie. „Chcela si niečo?“

Pozrela na mňa smutnými očami a chvíľu jej trvalo, kým prehovorila. Bola som trpezlivá. „Ja vlastne... Všimla som si, že ťa ranilo, čo sa ťa Edward pýtal. Asi túto tému nemáš rada.“

„Nie, to nemám,“ vzdychla som si a posadila sa vedľa nej. „Nenávidím Ara, a preto na to nerada myslím.“

„Ublížil ti nejako?“

„Áno. Cítim sa akoby mi vzal dušu. Niekedy si želám, aby zomrel. Chcem, aby zomrel. Ja... chcem ho zabiť.“ Moje vlastné priznanie ma prekvapilo. Myslela som to smrteľne vážne a povedala som to bez prejavenia hlbších citov k nemu. 

„Aj on bude na jesennom plese. Takže len preto ideš s nami? Aby si ho na bále zabila?“ spýtala sa vystrašene. Táto možnosť mi nikdy nenapadla a nebola som si istá, či som schopná tak skoro sa mu pomstiť. Aj keď som po pomste priam prahla.

Pokrútila som hlavou a Kebi sa upokojila. Ona áno, no ja nie. Táto otázka mi vŕtala v hlave až do večera. Poväčšine som sa zdržovala v izbe a to hlavne kvôli mladému upírskemu návrhárovi Danielovi. Ako náhle prišiel, zasypal ma množstvom svojich vízií o nových šatách. Hovoril o korzete, o čipkách, o golieri, o spodničkách... Myslela som, že mu v tú ranu odtrhnem hlavu a spálim ju na popol, no ovládla som sa.

Aj vo Volterre bol jeden návrhár. Ale ten nemal toľko otázok a hlavne nie toľko rečí ako Daniel. Kebi sa na mne dobre zabávala, keď som sa mu pokúšala rukami vysvetliť, že chcem len niečo jednoduché. No on odporoval. Povedal, že uvítací ceremoniál, ktorý odštartuje týždeň neviazanej zábavy, je jediným okamihom, kedy môžem odprezentovať svoju osobu. Ak by som sa náhodou odprezentovala zle, v spoločnosti starých klanov by to bola samovražda. Nevedela som, či tú samovraždu myslel doslova alebo ma chcel len vystrašiť, ale potom som už dala pokoj. Nechala som nech ma obchytkáva, štípe ma špendlíkmi do kože a rozplýva sa nad mojou postavou.       

Bola som šťastná, keď prišiel sluha ohlásiť večeru. Vtedy som si mohla konečne vydýchnuť a povedať návrhárovi Danielovi zbohom. No on, ako naschvál, mi pripomenul, že zajtra príde so šatami.

Keď som prišla na večeru, pri stole už vládla zábava. Trochu podozrivo som sledovala Edwarda a jeho priateľku Kristen, ako sa bavia s ostatnými z „môjho“ klanu. Nevyzeral, že by sa bavil, ale pokiaľ som ho nezaujímala, bolo mi to jedno. Najedla som sa – mala som špagety so surovým mäsom – a odišla som na zadný dvor. To ticho, ktoré tam vládlo, mi dovoľovalo premýšľať. Mojím hlavným problémom bol Aro na zajtrajšom plese.

Tromi vecami som si bola na sto percent istá. Po prvé - na zajtrajšej ceremónií som sa nemusela báť odhalenia, pretože jesenný ples bol vlastne maškarným bálom, čo znamená, že sa nosia masky. Po druhé - nemusela som sa báť ani pozornosti, pretože som sa s Danielom jasne dohodla na tmavej farbe šiat; a po tretie – mojím partnerom mal byť, podľa Kebiných slov, Bastián, ktorý by dokázal svojím šarmom zhypnotizovať každého, kto by ma spoznal. Samozrejme, ak by som ho o to poprosila.    

***

Bolo presne poludnie a ja som s ostatnými sedela za stolom, keď sa ozval zvonček vchodových dverí. Ani ma nemyklo, len na pol ucha som počúvala hlasy. Spozornela som až keď do jedálne vpálila menšia žena špinavá akoby sa váľala v hnoji. Vlasy mala zalepené čerstvým blatom a na nohách jej chýbali topánky.

„Kto je to?“ Moja otázka smerovala na drobného sluhu. Ten pokrčil plecami a obrátil sa na ženu.

Jej oči boli krvavo-červené. Takže upírka, pomyslela som si. No mala v nich taký strach, aký som ešte nevidela.

„Prosím, pomôžte mi,“ hlas sa jej lámal. Kristen vyskočila zo stoličky vedľa Edwarda a podoprela ju z jednej strany. Zdalo sa, že sa čochvíľa zrúti.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa znovu.

„Vlkolaci na južnej hranici mesta. Napadli mňa a môj klan. Všetci sú mŕtvi. Bolo ich príliš veľa.“ Nastalo ticho. Vlkolaci? zopakovala som. Kto sú vlkolaci? V živote som o nich nepočula. Ale ako som sledovala ostatných, oni o nich počuli. Neboli však vystrašení, aj keď som im na tvárach badala známky znepokojenia.

Neviem, ako dlho sme tam sedeli a hľadeli raz na seba a potom zase na špinavú upírku. V sekunde však Kristen poslala sluhu po Tiu a odviedla mladú upírku preč z jedálne. Mierili k izbám, no nebola som si istá, do ktorého krídla. Edward, Bastián a Benjamin ich za okamih nasledovali a ja som s Kebi zostala sama.

„Čo to malo znamenať?“ otočila som sa na ňu.

„Neviem. Ale určite nám to vysvetlia, keď sa vrátia.“ Obe sme sa pozreli smerom, kde odišli. Neverila som, že by sa ešte vrátili na obed, no ísť za nimi som nemala v úmysle.

„Vieš niečo o vlkolakoch?“ otočila som sa späť na Kebinu tvár.  

Prikývla. „Žijú aj u nás v Egypte. No my sme s nimi uzavreli mier, rozdelili sme si územia, vieš? Ale tu nie je kráľ, ktorý by sa s nimi dohodol. Ty si o tom nepočula?“

„Nie. Nevedela som, že niečo také ako vlkolak naozaj existuje. Povedz, vieš o nich niečo viac?“ chcela som vedieť. Aj keď bola prekvapená, pustila sa do rozprávania.

„Vlkolaci sú o niečo mladší než upíri. Zatiaľ čo my nevieme, ako presne sme vznikli, prvý vlkolaci boli šamani, ktorí sa s vlkmi spojili, aby sa uchránili pred upírmi. Neviem presne kedy to bolo. Ale myslím, že tu sa spojili s vlkmi a tam u nás zase so šakalmi. Vznikli z nich majestátne zvieratá, ktoré dokážu zabiť upíra. Buď ho roztrhajú na kusy alebo ich uhryznú, pričom ich uhryznutie je smrteľné.“

„A ako môžeš zabiť vlkolaka ty?“ skočila som jej do reči.

„Rovnako. Ak ich uhryzneš, budú sa meniť na upírov, no premena ich nakoniec zabije. Alebo ich môžeš zabiť tým, že im vytrhneš srdce, či oddelíš hlavu od tela. Ak ich iba zraníš, zranenie sa im začne rýchlo hojiť.“

„Nemôžem sa ja premeniť na vlka, keď ma uhryznú?“ zaujímala som sa.

Kyslo sa zasmiala. „Nie. Dostaneš otravu a zomrieš. Počula som, že to trvá dlho, kým sa ti zastaví dýchanie. A vraj to bolí. Veľmi bolí.“ Odmlčala sa. Jej oči boli sklenené, akoby sa pozerala kamsi, kde ja som už nedovidela. No po chvíli sa na mňa usmiala. „Ale jeden upír to prežil. Bol vlkolakom, no pohrýzol ho upír a on sa premenil.“

„Kto to bol?“ chcela som uhasiť svoju zvedavosť. Musel to byť silný vlkolak, čo dokázal vyhrať nad jedom. Takému by sa mala vzdať úcta.

„To by si mala vedieť. Niekoľko rokov si mu slúžila.“

Zostala som sedieť ako obarená. To nie je možné, presviedčala som sa v duchu. On? On! „Aro,“ vydýchla som. Keď prikývla, po chrbte mi prešiel mráz. Prečo mi to otec nikdy nepovedal? Ani matka? Vie o tom vôbec? A čo jeho bratia, sú to vôbec jeho bratia?  

„Nevedela si o tom, všakže? Ani najväčší z najväčších nehovorí všetko svojim najbližším.“

Ani svojej rodine, dokončila som v mysli za ňu. Bolo to strašné zistenie. A k tomu ma napadla aj strašná otázka. „Kebi, čo vznikne spojením človeka a vlkolaka, ktorý prežil transformáciu na upíra?“ Hľadela som na podlahu. V kútiku duše som dúfala, že na túto otázku nebude mať odpoveď, pretože mlčala. Bála som sa odpovede. Možno to nemusí byť pravda, presviedčala som sa, pretože som veľmi dobre vedela čo povie. A aj sa tak stalo.

„Monštrum,“ povedala. Do očí mi vybehli slzy. „Určite myslíš Arovu dcéru. Aj keď sa snaží vychovávať ju v tajnosti, všetci vieme, čo je zač. V upírskych kruhoch sa o nej hovorí ako o ničiteľovi. Vraj vznikla, aby zahubila všetkých nesmrteľných. No ja sa skôr prikláňam k myšlienke, že prišla, aby zhodila z trónu nadvládu upírov a uzavrela mier.“

„Ako je možné zabiť ju?“ stále som sa ani len nepohla.

„Ja neviem. Nie je to človek, upír ani vlkolak. Asi nie je možné zabiť ju. Myslím, že u nej slovo nesmrteľná je doslovné. Ale povedz, prečo sa ma to všetko pýtaš? Vari ju nechceš zabiť, alebo áno? So smrťou Ara by som ešte súhlasila, ale...“ Nadvihla som tvár tak prudko, až mi puklo v krku. Veľmi ľudské, zasmiala som sa samej sebe. Krvavé oči som upriamila na Kebi.

„Prečo zrazu súhlasíš so mnou, aby Aro zomrel?“     

„Nesúhlasím s tebou,“ namietala. „Len hovorím, že proti Arovej smrti nemám nič, aj keď som sa včera v tvojej izbe tak nesprávala. Vieš, Marie, nie len ty s ním máš nevybavené účty.“ Nadvihla som obočie, chcela som, aby pokračovala. Pokračovala: „Bola som malá, keď chcel Aro znovu získať Egypt. Pri tej bitke bolo zabitých veľa upírov, no aj veľa ľudí.“

Spomenula som si na to, čo mi hovorila Tia. Kebi je posledná z rodu, preto ju musia premeniť. „Tvoji rodičia boli tiež medzi padlými, však?“

Prikývla. „Zomreli, keď sa snažili zachrániť Amuna. Dom bol v plameňoch a on ležal polomŕtvy a bez končatín v kuchyni. Vtedy ich zabili.“

Inštinktívne som objala Kebi. Ucítila som na ramene jej slzy a bolo mi neskutočne ľúto, že si ako malá musela tým všetkým prejsť. Zároveň som však vedela, že ľútosť ani nič iné jej rodinu nevráti. Bola som naštvaná na vlastného otca a bolo mi zle z toho, že som z jeho krvi. Hnusila som sa sama sebe. No najmä sa mi hnusil on. Hlas v hlave kričal otázky: Prečo si to spravil, otec? Čo všetko si mi ešte zatajil? Mal si ma vôbec rád?

Jedno moje ja si bolo už na sto percent isté jednou vecou. Aro musí zaplatiť za to, čo spravil s mojim životom.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I Love You, forever! - 6. Uvítací ceremoniál:

 1
6. marcela
16.09.2013 [16:23]

Emoticon Emoticon Emoticon

5. martty555
08.08.2012 [18:34]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. lu
26.05.2012 [21:57]

Mám pocit, že Aro asi Edwardovi vyvraždil rodinu nebo má s ním nějaké nevyřizené účty. Proč by jinak reagoval, tak jak reagoval. Jsem zvědavá jestli se Bell setká s Jacobem a ostatními. Příběh odkrývá díl od dílu další skládačku:).

12.04.2012 [11:46]

jesikata Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. martty555
12.04.2012 [8:37]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nessienka admin
11.04.2012 [21:06]

NessienkaAhoj. V kapitole som ti opravila tieto chyby:

*s/z
*i/y v koncovkách prídavných mien
*priamu reč

Nabudúce dávaj väčší pozor. Ďakujem.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!