Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 9. Talent

I am on my way - 9. TalentTak a je tu nová kapitola. Objavíme v nej jeden zaujímvý talent. A keď už je na scéne, neľudsky ho vyskúšame hneď na prvej dostupnej obeti. :D Nebojte, nič drastické. Prajem pekné čítanie. :)

 

Hádam najotravnejšia hodina na svete musí byť dejepis. Ale Gerard vedľa mňa vyzeral, že sa nevie rozhodnúť, či mu príde takáto lekcia smiešna, alebo nudná. Miestami sa uškŕňal nad vecnými faktami, ktoré nám profesor logicky odôvodňoval. Ja som si poslušne robila poznámky. Ja a ešte dvaja ďalší. Jeden bol Johny. Sedel v strednom rade, v prvej lavici ako vždy. Miloval dejepis. Žral každé profesorovo slovo, divo si zapisoval súvislosti. A posledným z nás, kto dával pozor, bolo ryšavé a tiché dievča. Aj Johny bol vlastne tichý. Predpokladám, že keby dejepis tak nemiloval, nebola by som ho počula hovoriť dodnes. Fašistické Nemecko muselo byť nejakou špecialitou. Profesor dokázal uspať viac študentov ako obyčajne. Dejepis je jedinečný predmet. Buď ho miluješ, alebo nenávidíš – ako to bolo vidieť na tejto triede.

„Pche,“ vyprskol Gerard vedľa mňa a opäť si vyslúžil iba učiteľov pohľad.

„Čo stále máš?“ osopila som sa na neho.

„Sú tam nezrovnalosti. Ťažko sa počúva o niečom, čo viem, že bolo inak,“ pousmial sa. Zamyslela som sa. Gerard bol už starý. Nevedela som ako veľmi, ale vedela som, že približne ako Jasper. Aspoň tak to spomínali. Že sa stretli ešte ako novorodení. Ale veľmi som ich nepočúvala, a preto mi mohlo niečo uniknúť.

„Chápem. Podáva študentom takzvané logické dôvody ako pochopiť vzniknutú situáciu. Ale prečo sú tie dôvody také absurdné? Prečo tvrdí...“ rozhorčoval sa šepky. Ale naraz sklapol, presne pol sekundy pred tým, ako si profesor trhnutím zložil okuliare a mračil sa na neho od katedry. Bližšie sa neodvážil prísť. Gerard nevyzeral ako niekto, komu by ste sa chceli vyhrážať. Dokonca pán profesor chvíľu vyzeral, ako keby si len rozmýšľal, či aj niečo povie.

„Pán Hale,“ odhodlal sa napokon, „budete dnes aspoň ticho, alebo nám chcete porozprávať váš názor na Hitlerovu politiku?“

Gerardovi sa bleslo v očiach. Zasyčala som. On sa zasmial.

„Nie, pane. Pokračujte. Už budem ticho,“ sľúbil. Profesor bol zrejme prekvapený, že to išlo tak hladko. Ale plynule pokračoval. Teraz som sa otočila ku Gerardovi ja.

„Ty si to videl? Fašizmus?“ spýtala som sa. Prikývol, ale neusmieval sa.

„A čo si tam ty robil?“ Nedokázala som si to predstaviť. Gerard – bledý a strašidelný. Pravda bola taká, že sa mi viac hodil na Nemca so zbraňou cez plece, keď už som o tom uvažovala.

„Skracoval som si chvíľu,“ povedal vážne. Ako inak.

„Ako?“ nechápala som.

„V tej dobe som sa rozhodol zabiť čas tým, že rozviniem svoj talent,“ šepkal a oči upieral na profesora.

„Ty máš nejakú schopnosť?“ vyhŕkla som skoro opovrhujúcim tónom. Nadvihol obočie.

„Prepáč. Len som to netušila. A čo to je? Prečo to nevyužívaš?“ Zasmial sa.

„To by sa ti nepáčilo,“ varoval ma. „To je dôvod, prečo som to rozvíjal počas vojny. Bolo to ospravedlniteľné. Inak svoju schopnosť nevyužívam. Je zlá. Krutá a ešte horšia tým, že nie je nevratná.“

„O čo ide?“ váhala som. Premýšľala. Nič sa mi s ním nespájalo.

„Dokážem spôsobiť niečo ako zabúdanie,“ začal a zavrel oči. Hlavu otočil do triedy. Pokynul hlavou vpred a tak som pozrela ta. Presne pred ním sedel Johny. Bol to jeden z normálnych spolužiakov, slušný chalan. Hovorilo sa o ňom často ako o suchárovi, pretože ho väčšmi zaujímalo štúdium ako večierky. Miloval dejepis a lipol na profesorovi, ktorý nás ostatných uspával.

„Nikto? Tak dobre, John, skúste,“ vyzval profesor Johnyho. Ten zamrzol s rukou vytiahnutou vysoko nad hlavou – jeho obvyklá póza na týchto hodinách. Vyzeral ako keby sa len zamyslel, potom sa jeho tvár zachmúrila a on ruku spustil. Hľadel pred seba.

„John, počuli ste ma?“ zopakoval nechápavo profesor. Johny prudko zdvihol hlavu a škaredo sa na neho pozrel.

„Nechaj ma!“ zavrčal na profesora. Išiel z neho strach, tie slová vyslovil s ľadovou bolesťou. Nezaregistrovalo to mnoho ľudí. Asi im nedošlo, že by to mohlo byť reálne. Profesor si popravil okuliare a odstúpil opäť za katedru.

„Čo si urobil?“ obrátila som sa na Gerarda. Tuho sa usmial.

„Anuloval som jeho pocity a väzby. Nechal som ho zabudnúť na to, čo vie, čo chce. Môžem ho nechať zabudnúť na to, odkiaľ prišiel. A kým je. A jedinú vec, keď stratí svoju osobnosť...“ nedokončil a naklonil hlavu. Pozrela som na Johnyho. Profesor si odkašľal a rozhodol sa prijať dnes už druhú výzvu.

„No tak, John. Veď vy to viete. Pozrite sa do mapy a povedzte mi, kadiaľ viedli obchodné cesty...“

„Nie! Nie som váš otrok. Povedz to, urob to. Snažil som sa ako mulica, driem tu a vy sa tu aj tak spoliehate najprv na týchto idiotov!“ rozkričal sa. Trieda si ho konečne začala všímať.

„Čo je ti, bábika?“ ozval sa jeden z basketbalistov úlisne. Johny sa neobťažoval odpovedať. Chytil prázdnu stoličku vedľa seba a šmaril ju cez pol triedy po chalanovi v zadnej lavici. Ten sa jej o kúsok uhol.

„Zbláznil si sa?!“ vyhŕkla Amy, spolužiačka sediaca pred Johnnym. Bývali kamaráti, nie výborný, ale vždy sa tolerovali. Johnny sa teraz hodil po nej a ona vyľakane odskočila a utiekla k dverám.

„... ponúknem im iba nefalšovaný hnev. Plný ublíženia a nenávisti. To je to, čo ho tvorí teraz. Je schopný všetkého,“ dokončil myšlienku Gerard. Jeho šepot otvoril dvere môjho chápania. Naraz všetko to užasnuté ticho preťalo zvonenie. Ešte skôr než sa skončilo, stali sa dve veci. Johnny sa vrčiaci a fučiaci ako práve premenený vlkolak vybral k dverám. Všetci mu ustupovali z cesty. A Alice otvorila dvere a vošla dnu. Dívala sa na Gerarda spýtavo. Zrejme niečo videla. Bola by prišla k nám, ale ďalšia vízia ju zastavila a ona s prázdnym pohľadom stála na mieste. Johnny si však malej, krehko vyzerajúcej Alice nevšímal. Tlačil sa dopredu a ako by ta ani nebola, pustil sa dverami von. Ruky mal od rozčúlenia ďaleko od seba a ja už som dokonale videla, že sa Alice neuhne. Ozval sa tupý úder a miestnosť zalial Johnnyho krik v bolesti. Alice sa pohotovo hodila na zem a odkotúľala sa preč od Johnnyho. Čo najrýchlejšie ako to bolo možné som pribehla k nej a tvárila sa, že kontrolujem, či je v poriadku. Samozrejme jej nič nebolo, ale Johnny si o ňu zlomil ruku. Bolo to jednoznačné. Počula som, ako sa jeho kosti vzdali nátlaku. Gerard zostal sedieť a pozorne sledoval, ako sa spolužiaci postavili k nám. Učiteľ sa Johnnyho ani nedotkol, ale prikázal chlapcom, aby mu pomohli sa postaviť.

„Slečna Cullenová, ste v poriadku?!“ podišiel k nám profesor. Zdalo sa, že ho to vyľakalo. Alice vyzerala skutočne krehko. Teraz sedela na zemi a opierala sa o mňa. Vierohodne sa roztiahla na podlahe, akoby bola vyčerpaná a držala sa za hlavu.

„Myslím, že áno. Ale chcem si ísť ľahnúť,“ hovorila strápene.

„Musíte ísť k školskej sestre, okamžite. Čo vás bolí?“ pýtal sa profesor. Rukami si poťahoval šedivé vlasy.

„Hlava. Potkla som sa o jeho nohu, keď som chcela ustúpiť a on sa zrejme pošmykol a vrazil rukou do toho rámu,“ ukázala na betónoví rám dverí. Učiteľ prikývol, príbeh to bol dôveryhodný.

„Preboha! Prepáč, Alice! Prepáč!“ chytal sa hystericky za hlavu Johnny. Spolužiaci sa na neho mračili a niektorí si šomrali nadávky. Johnny sa otočil a bežal preč po chodbe.

„Ideme k sestre,“ trval na svojom profesor a všímal si len Alice. Pozrela som jej vyľakane do očí. Žmurkla na mňa. Na scénu dobehol Emmett, tváril sa vyplašene - ja som ho takto nikdy nevidela.

„Už som volal otcovi. Za päť minút nás bude čakať na parkovisku, chce ťa vyšetriť,“ vysypal zo seba.

„Ďakujem, Emm,“ povedala Alice utrápene. Nemohla som uveriť, ako ľahko zahrali toto divadlo.

„Ja ju vezmem, ak dovolíte, pán profesor,“ ponúkol sa Emmett a vyhodil si Alice na ruky. Bolo to realistické. Ak by boli len ľudia, nepochybujem o tom, že by obrovský Emmett uniesol vyše štyridsať kilovú Alice. Odchádzali a ja som neveriacky hľadela za nimi. Trieda sa pomaly rozpŕchla a mne sa konečne vyčistil pohľad na Gerarda. Zostali sme v učebni celkom sami.

„Dokážeš kontrolovať ich skutky?“ spýtala som sa. On stále rozmýšľal iba o tom, čo spravil. Fascinovalo ho to.

„Skutočne nie. Ale môžem predpokladať aké pocity potrebujú, aby urobili veci, ktoré od nich chcem. Približne.“

„To bolo pôsobivé,“ priznala som. „Vlastne je to desivé.“

„Iba mierna ukážka. Ale budem mať prúser, videla si Alice?“

„A dokážeš ovládať viacerých naraz?“ Usmial sa.

„Jedného. A poprípade druhého, ak nie všetko vložím do jedného, dokážem toho druhého len mierne vystresovať, alebo rozčúliť.“

„To je hrozné. Si vlastne strašne nebezpečný,“ zamyslela som sa.

„Áno. Dokážem obrátiť priateľa proti priateľovi. Sluhu proti jeho pánom a zamilovaných ľudí proti ich polovičkám. Preto to nepoužívam,“ dodal napokon skormútene.

„Ale myslím, že ťa to veľmi zaujíma.“ Pozrel na mňa skúmavo. Neusmieval sa. Hodnú chvíľu premýšľal a potom pomaly začal.

„Zaujíma ma, ako ľudia reagujú na niečo také. Hľadám v tom niečo dobré, chápeš? Inak je to zavrhnutia hodná schopnosť. Nepoužiteľný talent, ak vezmem do úvahy, ako chcem žiť. A ja nechápem, prečo práve ja mám niečo, čo dokáže len ubližovať. Pracujem s hnevom, s ničím iným. Prečo mám takú deštruktívnu moc?“ Vyzeral vážnejšie, než som si ho dokázala predstaviť. Nevedela som, čo na to povedať. Ozval sa zvonček a on prerušil náš hĺbavý pohľad. Položil mi ruku na plece a ťahal ma preč, do učebne na ďalšiu hodinu.

 

Posadili sme sa a snažili sa po triede rozhodiť iné témy, keďže každý rozoberal Alicinu nehodu. Učiteľka španielčiny neprichádzala ani päť minút po zvonení. Vtedy vošla Rosalie, ktorá mala s naším ročníkom spojenú hodinu.

„Vy dvaja ste to poriadne prešvihli!“ zašomrala, keď sa posadila pred nás.

„No tak, bola to len malá ukážka,“ uškŕňal sa Gerard, ale Rosalie ho nepočúvala. Vošla učiteľka a trieda sa postavila na pozdrav.

„Prepáčte, že meškám,“ povedala zadýchaná a ponáhľala sa ku katedre.

„Kde ste boli?“ spýtal sa chalan z Rosalienho ročníku, sediaci v prvej lavici.

„Musela som ešte niečo vybaviť,“ povedala rýchlo profesorka a odomykala zásuvku stola.

„Toho psychopata?“ postavil sa ďalší chalan zo zadnej lavice. Profesorka zdvihla pohľad. Trieda na ňu zvedavo hľadela. Ona sa nadýchla a premýšľala. Potom pomaly začala.

„Áno, Derick. Posaď sa, prosím. Pána Takka sme museli poslať na testy a tam treba podpísať súhlas rodiča, tak som volala k nim domov. Mám stále povinnosti triednej učiteľky,“ povedala.

„Na aké testy?“ ozval sa zase Derick. Profesorka si povzdychla.

„Pán profesor Múdry a pár ďalších spolužiakov uviedlo, že sa choval zvláštne, neobvykle. Posielame ho na testovanie užívania omamných látok. Je to pre jeho dobro.“

„Feťák!“ zvolal Derick a smial sa. Učiteľka sa už nadychovala, ale na to sa ozvalo rázne zaklopanie.

„Prepáčte, že meškám. Odprevadil som Alice na vyšetrenie,“ ozval sa jasný, Jasperov hlas.

„Hej Cullen, je v pohode?“ nedal pokoj Derick. Trieda sa otočila na Jaspera.

„Áno. Bude jej dobre, len spadla,“ odvetil a posadil sa. Predstieral, ako veľmi sa začítal do knihy španielčiny a až keď trieda odvrátila zraky, zdvihol hlavu a venoval Gerardovi zamračený pohľad. A Gerard sa už neuškŕňal.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 9. Talent:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!