Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 8. Spoznávanie

13.04.2011 (07:15) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 769×

Všetko vo mne sa bilo. Nič sa ale nebránilo, iba to bojovalo bez akejkoľvek ochrany. Nedbalo to na moje zúboženie, len to besne bojovalo. Jedna strana zastávala Gerarda. Druhá zase Skama. Ale čo ja? Musím sa podvoliť víťazovi. Problém je, že každé víťazstvo bude zároveň prehrou. Pretože čokoľvek získam, je tu aj vyvažujúca strana, na ktorej musím stratiť. Kvôli rovnováhe. Presne ako po vojne. Tiež sa netešíte, že ste vyhrali - je tu tá strata.

Nie, žeby som nejakú vojnu niekedy zažila. Ale uvedomujem si, že možno raz zažijem. A také ako to zažil Carlisle, Jasper, Esme - ktokoľvek zo starých upírov – to už nebude. Ak bude vojna nabudúce, ja nemám tú istotu, že neumriem. A to kvôli zbraniam. Jasné, teraz je to obrovská ničivá sila. Takéto experimenty sú hlúpe, určite sa im vymknú z rúk. Možno, že by bolo pre dobro ľudstva lepšie premeniť veľkých ľudí s mocou na upírov. Už by ich nezaujímala vláda, územie. Dlhú dobu by ich zaujímala iba krv... V hrdle sa mi rozpálil uhlík.

„Au,“ sykla som.

„Čo sa stalo?“ ozvalo sa spoza rohu. Alice. Sedela na kuchynskej linke a sledovala s ohrnutým nosom, ako Esme pripravuje jedlo. Ľudské.

„Nič, ja len...“ Držala som sa za hrdlo. Takže nebolo treba nič vysvetľovať.

„Pôjdeme na lov,“ pritakala Alice.

„Nie,“ odsekla som. Viem, že nemyslela teraz. Ale jednoducho ma pri tej predstave zamrazilo. V lesoch boli akurát Jasper, Emmett a Gerard. Nerada by som ich stretla. Alice nadvihla jedno tenké obočie. Možno by bola niečo povedala, ale zrazu obočie napodobilo to druhé. Spadlo a vyrovnalo sa do úzkej čiary až na Alicinom čele vznikla vráska. Pohľad mala prázdny a hoci hľadela na mňa, určite ma nevidela. Celé telo sa jej triaslo drobnými, ale veľmi nápadnými otrasmi. Esme pustila nôž a chytila ju za ramená.

„Alice, Alice,“ hovorila k nej. Nikdy som nepochopila, prečo k nej takto prehovárajú, hoci som to už videla veľakrát. Alice zažmurkala a nahodila svoj klasický výraz. Usmievala sa.

„Konečne môžeme ísť do školy. Už by to mohlo začať byť nápadné. Ak by to dnes neprišlo, musela by Esme volať riaditeľke,“ vysvetlila nám veselo.

„Dnes?“ hlesla som. Nebola som na to ani trochu psychicky pripravená.

„Čo je, Larisa?“ spýtala sa Esme vážne.

„Vlastne nič. Ja len, že už som na školu aj zabudla.“ Rýchlo som sa zasmiala. Ale Esme na mňa naďalej súcitne hľadela.

„Ak nechceš ísť, zostaň doma. Ľudia bývajú často chorí. Nebolo by to nápadné,“ dohovárala mi. Neuveriteľné! Esme musí byť najlepšia mama na svete. Keby som bola ešte človek, neváhala by som nad takouto ponukou.

„Ďakujem, divná som už dosť,“ uškrnula som sa veselo. Nepredstierala som to. Esme už na mňa nepôsobila tak, ako predtým. Mala som z jej spoločnosti radosť.

Alice klesla hlava. Pozrela sa na hodinky.

„Dúfam, že sa vrátia do hodiny, inak pôjdeme bez nich.“ Mierne sa zamračila.

„Prečo také nadšenie?“ vyzvedala som. Neodpovedala mi a pozrela ku vchodu. Vtrhol dnu Jasper.

„Alice?“

„Hádaj čo?“ spýtala sa infantilne. Jasper sa usmial.

„Čo?“

„Ideme do školy!“ Zmenila tón na vážny. Pozrela som na ňu. Tvárila sa, akoby jej niečo ušlo. Jasper pristúpil k nej a položil jej ruky na boky.

„Prepáč, viem, že tam nerád chodíš,“ šepkala sladkým hláskom a ponorila si tvár do jeho vlasov. On sa len nežne usmieval.

Ale ja som musela ísť. Moja snaha vyhnúť sa Gerardovi pokračovala už niekoľko dní. A zatiaľ úspešne, tak som si nechcela pokaziť skóre.

Vybehla som po schodoch hore a pomalším tempom si to razila do svojej izby. Dvere Garardovej izby lákali môj pohľad. Keď som okolo nich prešla, uvedomovala som si zrazu jeho vôňu tak intenzívne. Možno sa ešte s Emmettom zdržia, mohla by som nahliadnuť? Vtedy sa ale dvere otvorili.
Zastala som na mieste a nechápavo hľadela na Gerarda, ktorý pokojne vyšiel von. Pozrel na mňa a vyzeral zamyslene. Oči mal čierne a hlboké.

„Ahoj,“ povedala som nenútene. On kývol hlavou. Ale ďalej sme stáli a sledovali jeden druhého.

„Myslela som, že si šiel na lov,“ povedala som. Uškrnul sa, ale veselo veru nie.

„Preto si konečne opustila svoju izbu?“ Mal pravdu. Ale to som mu nemienila potvrdiť.

„Mal by si ísť na lov,“ ozvala sa Alice za nami. Nerobila si ťažkú hlavu z našej konverzácie, tak ako Rosalie.

„Ideme konečne do školy. A ty,“ ukázala znechutene na mňa, „sa choď prezliecť. Prosím,“ dodala milo a zmizla v izbe. Pokrútila som hlavou, ale išla som. Vybrala som si bielu blúzku a vestu, k nim rifle. Ale viac už som si toho nemienila dať. Toto bolo moje najslušnejšie oblečenie, ak nerátam tie ligotavé minišaty, ktorým Alice údajne „neodolala“. Zišla som dole a tam už stál Emmett. Začal sa rehotať a keď mi došlo, že na mne, zarazila som sa. Pozrela som sa pozorne. Bolo to skutočne vtipné. Emmett mal zeleno-modré pánske rifle, bielu košeľu s dlhým rukávom a čiernu ležérnu vestu. Chytil ma za pás a vyhodil do vzduchu. Dopadla som tri metre od neho, ale bez problémov som udržala rovnováhu. Oproti mne vošla Rose a zdvihla obočie, keď videla môj let. Bezstarostne som sa na ňu usmiala, hoci som mala chuť Emmetta zabiť. Snažila som sa, aby medzi nimi vymizlo to napätie z poslednej hádky.

„Tak ahoj, mami!“ zakričala Alice a ťahala Jaspera za ruku von. Esme sa veselo smiala pri dverách. Všetci sme vyšli von.

Moja upírska hlava je fakt dokonalá. Ale akosi pred autom mi reálne docvaklo, že Gerard ide s nami. Zazerala som na neho tak, až to bolo neslušné.

„Chceš niečo?“ uškrnul sa. Všimla som si jeho oči.

„Kedy si stihol loviť?“ zamračila som sa.

„Bol som len nablízku. Odkedy nie som taký vyberavý, je to rýchlejšie,“ uškrnul sa na mňa. Bol zase veselý. A ja som za to bola rada.

„Ja som to nestihla,“ sťažovala som sa s obavami.

„Neboj sa, zvládneš to,“ ozvala sa Alice z predného sedadla. Nebolo to upokojovanie – bolo to ubezpečenie.

„Dám na teba,“ žmurkla som.

Cesta do školy bola určite kratšia, než pre väčšinu našich spolužiakov. Bolo to z časti spôsobené tým, že Alice milovala rýchlu jazdu. A na druhej strane bola jazda ešte rýchlejšia, keď ju Emmett provokoval a dokonca naznačoval ťukanie z druhého jazdného pruhu. Videla som, ako vo vedľajšom aute Rosalie prevrátila oči, ale keďže Emmett neprestal, asi jej to tak nevadilo. Dúfala som, že už budú v pohode.

Alice uvedomelo spomalila, keď sme sa blížila ku škole. Emmett by toto prvý neurobil – nebol to dostatočný dôvod na to, aby riskoval víťazstvo.

Vystúpili sme a Alice sa zavesila na Jaspera a zmizli. Rosalie hrdo a povýšene kráčala za horúcich pohľadov troch štvrtín parkoviska. Emmett ju nasledoval ako verný psík. Bolo mi hlúpe pripojiť sa k týmto uzavretím párikom. Za prvé by to vyzeralo, že som otravná sestrička, a za druhé by to tak asi aj bolo. Gerard stál za mnou, opieral sa o auto. Pomaly som sa k nemu otočila, aby som si prezrela jeho úškrn a pustila sa s ním do nejakej hlúpej konverzácie. Ale on bol napätý. Na prvý pohľad to vidieť nebolo, ale ja už som vedela, ako vyzerá nervózny upír. Hlavu mal o kúsok nižšie a pomaly si prezeral všetkých ľudí na parkovisku. Pristúpila som pred neho. Pomaly stiahol pohľad z okolia a umiestnil ho na mňa.

„Cítiš sa dobre?“ spýtala som sa. Prikývol. Stála som pred ním, pripravená zabrániť mu v útokoch na ľudí. Vyzeral ako upír na love.

„Neboj sa. Len sa musím aklimatizovať. A asi nebudem dýchať,“ dodal otrávene.

„Počuj, si si istý, že to zvládneš?“ nedala som sa. Rozosmial sa. Všetci sa na nás na okamih pozreli a potom pohľady odvrátili. Vyzeralo to skoro, ako keby chceli využiť vhodnú chvíľu aby si nás mohli prezrieť.

„Myslím to vážne. Ja ťa odtiaľto odtiahnem ak bude treba, ale asi by to bolo okaté,“ mračila som sa. Na to sa rozosmial ešte väčšmi. Zase sa na nás všetci pozreli. Otočila som sa mu chrbtom, ale on hneď vykročil po mojom boku.

„Prepáč mi to. Pobavila ma tá predstava,“ obhájil so smiechom.

„Myslíš mňa? Pokiaľ viem, pred pár dňami si sa ma ešte bál,“ pripomenula som mu. Urobil niečo, čím mi asi chcel naznačiť, že zakrýva smiech. Pozrela som na neho.

„Ak nechceš, aby si dnes všetci mysleli, že som zjedol vtipnú kašu, prestaň si zo mňa strieľať!“

„Čože? Ale veď si sa bál, že ťa napadnem. Že som príliš mladá,“ citovala som ho hlúpym tónom.

„Ó, nie! To si ma skutočne zle pochopila. Bál som sa o mravnú stránku veci. Nie o svoje zdravie. Sama si uznala, že už mám veľa skúseností,“ vysvetľoval pokojne.

„Dobre, ak niekoho zabiješ, nechaj mi,“ odbila som ho a zrýchlila krok smerom k telocvični. Kráčal za mnou, ale nedobehol ma.

Na telesnej výchove, ktorá bola ohromne nudná, si Gerard vybral tím protivníka. Ako by to pomohlo, keď nikto z nás nemôže hrať naplno? Aj tak sa celú dobu provokačne a pobavene uškŕňal. Ja som zase prevracala oči.

Kým som sa prezliekla, čakal pred šatňou.

„Máme spolu dejepis,“ usmial sa.

„Vidím, že dnes sa mám na čo tešiť,“ poznamenala som mrzutá. Zastal na mieste.

„Ak mám dať pokoj, stačí povedať,“ ozval sa milo, keď som sa na neho obzrela. Dostal ma do úzkych. Nechcela som, aby odišiel.

„Nekecaj a poď,“ zvolala som na neho a pokračovala. Nič nepovedal, ale veľavýznamne sa na mňa pozrel. Pochopil. Jasné, že mám pre neho slabosť. Toto je moje zakázané ovocie. To najsladšie na svete.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 8. Spoznávanie: