Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 7. Riešenie problémov je hlúposť

10.04.2011 (20:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 886×

Odišiel...

Neváhala som. Ten magnet, ktorý do mňa vložil svojím hlbokým pohľadom, som poslúchla okamžite a vydala sa za jeho druhou polovicou. Tá akoby bola zase v ňom. Prebehla som kuchyňou, kde už stál predo mnou, otočený chrbtom a pokojne si ľudskou rýchlosťou vykračoval preč. Nevšímala som si Carlislea a Esme, ktorí stáli pri kuchynskej linke v objatí. Periférnym videním som si ale všimla, že sa Carlisleovi nepáči, čo robím. Buď chcel, aby som fakt už aj rozmýšľala, alebo som ich možno vyrušila – neviem. Hlavne som vnímala, ako sa Gerard obzrel, hodil krátky pohľad Carlisleovým smerom, potom sa na mňa usmial a rozbehol sa hore schodmi. Samozrejme som ho nasledovala. Bola som mu tesne v pätách, hoci bol rýchly. Ak by sme boli vonku, mohla by som mať po chvíli problém nabrať jeho tempo. Ale vtedy zastal s rukou na kľučke jedných z dverí a otočil sa na mňa. Spýtavo si ma prezrel a čakal.

„Neodpovedal si,“ hlesla som.

„Myslel som, že to ako odpoveď stačilo,“ obhájil sa vecne.

„Bohužiaľ, nie. Nebudem predsa hádať, mohla by som sa zmýliť,“ pokračovala som neodbytne. Pozeral mi do očí. Usmial sa a vzdychol. Potom sa nenútene poobzeral po chodbe.

„Ja by som bol ale radšej, keby si predsa len hádala.“

„Prečo?“ nechápala som.

„Vieš, nerád by som zasahoval do bežného deja situácií. Nerád by som nejako kazil začaté veci v tejto rodine. Veľmi si vážim, že ma tu Carlisle prichýlil, a že sa so mnou delí o svoje cenné skúsenosti,“ hovoril.

„Ubezpečujem ťa, že ak Carlisle nevyhodil mňa, tak ty to tu prežiješ bez ujmy,“ žmurkla som na neho. Vtedy mi došlo, že som absorbovala podstatu jeho povahy. Bol vtipný a zameraný na pozitívnu stránku veci. To kedysi bývala aj moja vecička. Ale už niekoľko mesiacov som sa vtipu bezpečne vyhýbala. Ak teda nerátam nepríjemný sarkazmus.
Gerard na mňa upieral oči a ja som sa začala cítiť rovnako zvláštne ako pred chvíľou v obývačke.

„Pôjdeš ďalej?“ spýtal sa a pootvoril dvere. Nazrela som dnu cez tú škáru. Keď videl môj záujem, otvoril dvere a posotil ich, aby boli dokorán. Neuvedomila som si, že aj on dostal vlastnú izbu. Bola tmavá - nie svetlá ako zvyšok domu. Steny mali tmavé tapety, miešané s tmavo-červenou farbou. Koberec bol sivo-čierny. Na stene oproti dverám boli od stropu až po zem dlhé poličky plné vecí ako sú CD-čká, niečo, čo pripomínalo hračky, len pol radu poličky zaberali knihy. Veľké okno bolo dokorán a boli na ňom primontované rolety, žiadne záclony. Jediný kus nábytku v izbe bola obrovská posteľ s ebenového dreva s bielymi obliečkami, samozrejme nedotknutá. Rozhodne tu chýbali mnohé veci, ktoré boli v mojej izbe. A to stôl, stolička, počítač s internetovým pripojením, gauč pre tri osoby, knihy a hudba, kvety a iné maličkosti.

Gerard sledoval, ako jeho izbu študujem.

„Esme,“ povedal na vysvetlenie a placho sa usmial.

„Prečo máš posteľ?“ pozrela som na neho. Pokrčil ramenami.

„Tak pôjdeš dnu?“ spýtal sa zase. Založila som si ruky.

„Nie, ešte si mi neodpovedal,“ namietla som.

„Omyl. Ja som odpovedal, ale moja odpoveď pre teba nebola dostatočná,“ smial sa.

„Skutočne sa mi to nezdá vôbec vtipné. Tak fajn, neodpovedaj, ale nečakaj odo mňa, že to budem vedieť,“ mračila som sa.

„Ako to myslíš?“ zasmial sa.

„No, aby si nečakal, že kvôli tomu sa k tebe budem nejako určito správať, alebo podobne. To je totiž prirodzené. Ale opakujem, že neviem, čo je vo veci, takže odo mňa nič nečakaj.“

„Ja od teba nič nechcem,“ povedal. Zase bol tak zahľadený do mojich očí, ako nikto pred ním.

„Fajn. Ale máš poslednú šancu mi vysvetliť, prečo je pre teba dôležité, aby som zostala. Inak odídem.“ Bolo skutočne tak ťažké odísť? Už trikrát som sa chystala, ale napriek tomu tu naďalej stojím.

„Ty odídeš len kvôli tomu, aby si dosiahla čo chceš? V tom prípade dobre. Len som ti povedal svoj názor. Ale nebudem ťa prosiť. Ty vieš, čo chceš,“ povedal pokojne ale nespúšťal zo mňa oči.

„A ty si tak tvrdohlavý, že mi to nepovieš, aj napriek tomu, že odídem? Veď si vravel, že to nechceš,“ bránila som sa.

„Ak odídeš, nebude to kvôli mne. Aspoň dúfam.“

Chvíľu sme na seba len tak hľadeli.

„Ja idem do svojej izby. Ak chceš, pridaj sa. Alebo tu môžeš zostať stáť a čakať. Ak vydržíš dosť dlho, nebudeš sa hnevať, ak ťa začnem používať ako vešiak na kabát?“ smial sa na vlastnom vtipe. Uškrnula som sa na neho. Potom sa ale náhle prestal smiať a vážne na mňa pozrel.

„Bol by som rád, keby si išla so mnou dnu. Takže mi nič iné nezostáva. Dám jasne najavo, prečo si myslím, že by si mala zostať. Ale neodtrhni mi hlavu - ak sa ti to náhodou nebude páčiť,“ uškŕňal sa. Ale tentokrát nervózne. To mu trvalo. Konečne sa dozviem, čo je na mne dôležité. Snažila som sa zistiť, prečo mám byť. Videla som, že Esme, Alice aj Carlisle sa správajú, ako keby ma mali radi, ako by im na mne záležalo. Ale ten dôvod, to bola otázka.

Gerard neodtŕhal pohľad z mojej tváre. Naklonil sa, vystrel ruku a dlaňou mi prešiel po spodnej časti krku a po ramene, kde ruku nechal položenú na malú chvíľku. Mala som pocit, akoby ma zasiahla elektrina. Neuveriteľná triaška po prvý raz prebehla mojím upírskym telom a bol to o mnoho intenzívnejší pocit, než aký som kedy zažila. Dúfala som, že sa mi na tvári nezračí ani jeden z pocitov, ktoré som teraz mala. Ale on to vedel. Usmial sa ďalším, úplne novým úsmevom. Bol rád. Ďalej vpíjal pohľad do mojich očí. Cítila som detailne každý kúsoček svojho tela. Gerard prisunul aj druhú nohu a svoju druhú ruku mi položil na sánku. Jeho ruky sa mi zdali teplé, ale to bolo vylúčené. Rovnako, ako bol vylúčený tento pocit. Takto by som sa nemala cítiť. Nemala by som chcieť, aby sa ma dotýkal... toto už nebol dotyk priateľa.

Tvár mal pokornú, ale veľmi obozretne sledoval môj výraz a snažil sa vyčítať nejakú reakciu. Vo mne sa prelo áno s nie. Túžba s rozumom. Potom som si uvedomila, ako niektorá časť mojej mysle z toho boja odstúpila a nechala prieť sa ten zvyšok. To vyvolalo konečne výraz, na ktorý čakal. V okamihu ma pustil a než som si to stihla uvedomiť, stál meter odo mňa. Okamžite som sklopila pohľad. 

„A to som bol len v polovici,“ povedal úsmevne. Pozrela som na neho. Ospravedlnil sa mi pohľadom.

„Si spokojná s mojou odpoveďou? Predpokladám, že je dostatočná,“ spýtal sa opäť bez štipky vtipu.

V mojej hlave sa ale už zasadil iný parazit. Vina orodovala za nespravodlivosť, ktorú som spáchala. Obvinila ma z hlúposti a absolútnej straty dedukcie. A mala pravdu.

„Pôjdeš teda dnu, aby sme sa porozprávali?“ spýtal sa opatrne a sledoval pozorne môj výraz. Pristúpil o kúsok bližšie.

„Si v poriadku?“ strachoval sa a vystrel ruku za mnou. Vina v mojej hlave umrela. Zmizla tak rýchlo, ako prišla a túžba po jeho dotyku vyklíčila zas.

„Stalo sa niečo?“ ozval sa hlas a obaja sme pozreli na schody. Vybehla po nich Rosalie. Vyzerala úplne normálne. Bola pokojná, ako keby sa nič nestalo. Zachytila asi Gerardovu poslednú otázku. A dalo sa vidieť, že až teraz jej došlo, o čo ide.

„Ach, prepáčte,“ povedala rýchlo a už jej nebolo. Ale ja som odišla rovnako rýchlo. Zamkla som dvere. U Cullenovcov to bol taktný náznak, že nemajú otravovať. Dúfala som, že tomuto zvyku sa už Gerard stihol priučiť. Hodinu som stála pred dverami, ale nepočula som, že by sa priblížil. Vošiel do svojej izby a viac som ho nepočula, ani necítila.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 7. Riešenie problémov je hlúposť: