Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 6. Odhalenie

07.04.2011 (07:30) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 854×

Keď som ešte bola človek, návštevy som nemala rada. Vyhýbala som sa im, nech išlo o kohokoľvek. Táto vec sa očividne nezmenila ani po mojej premene.
Od Gerardovho príchodu sa môj čas, ktorý som prevažne trávila v izbe, o niečo málo skomplikoval. Esme často chodila za mnou, aby ma pozvala dole. Argumentovala tým, že máme hosťa. Odmietala som ju slušne, vždy som mala nejakú dobrú výhovorku. Keď som ale prečítala všetky knihy, mala dokola vypočuté všetky platne a CD-čká, a na internete už život nebol ani zďaleka taký zaujímaví ako predtým, začala som sa nudiť.

Sedela som práve za stolom a vonku žiarilo slnko tak jasne, že všetko na čo dopadali jeho lúče vytváralo dojem lesku. Bol to utešený pohľad, ale na druhú stranu ma to ťahalo von. Pred hodinou ma Esme zavolala na lov a ja som odmietla, teraz som teda nemala výhovorku odísť sama von. Opäť sa ozvalo klopanie. Vyskočila som k dverám a otvorila ich. Alice sa nadradene usmievala.

„Carlisle nás chce mať všetkých dole,“ oznámila mi. Vzdychla som a ani som sa nesnažila, aby to pôsobilo nenápadne. Alice sa rozbehla a ja za ňou. V obývačke už sedela celá rodina až na Emmetta. Kde je?

„Larisa, posaď sa,“ požiadal ma Carlisle. So skríženými nohami som si sadla vedľa gauča. Carlisle na mňa upieral pohľad. Zanedlho však zdvihol hlavu za zvukom, keď vošli Emmett a Gerard.

„Ďakujem, môžeme začať,“ oznámil a spojil si prsty.

„Larisa, ak sa to k tebe ešte nedostalo, mala by si vedieť, že Gerard má v pláne s nami zostať - aby sa priučil našim zvykom. Zaujal ho náš životný štýl. Čo ale nemôžeš vedieť, keď si stále sama so sebou,“ vytkol mi. Automaticky som sklopila pohľad a pozrela sa preč. Náhodne na Gerarda, ktorý stál oproti mne a upieral na mňa pohľad celý ten čas. Prižmúrila som oči a radšej som sa pozrela späť na Carlislea. Aj on ma sledoval pohľadom, ale s miernym výrazom na tvári.

„Dozvedeli sme sa aj o tvojom súkromnom pláne. Nie je od teba pekné, že chceš urobiť takú vec za našim chrbtom,“ hovoril ďalej majstrovsky neutrálnym tónom. Stuhla som. Myslí... Ako môže vedieť?! Pomaly a nenútene som pozrela na Rosalie. Sedela vystretá, dlhé, svetlé vlasy jej takto splývali až do polovice chrbta. Zlaté oči mala prižmúrené a čelo skrčené. Mračila sa na Carlislea a pomaly mi pohľad opätovala. Mračila sa aj na mňa. Takže im to nemohla povedať. Alebo to bola nejaká hlúpa skúška?

„Larisa,“ oslovil ma Carlisle. Tak som sa mu konečne venovala plnú pozornosť.

„Vieme o tvojom pláne so Skamom. Je to veľmi sebecké a hlúpe. Nepremyslela si to dobre.“

„Ako to viete?!“ zasyčala som. Rosalie nadvihla obočie. Carlisle sa nadýchol a pozrel na Rosalie. Tá sa na neho neodbytne mračila.

„Vieš, že to pre našu rodinu znamená ohrozenie? Ale predovšetkým, je to veľká rana,“ povedal jej. Hlas mal pokojný ale v tvári sa mu zračila nefalšovaná bolesť. Rosalie sa zatvárila arogantnejšie ako predtým a postavila sa.

„Toto si Belle nepovedal, Carlisle. Nevidím v tom rozdiel,“ bránila sa nahnevane.

„Bella to predsa neurobila naschvál. Nič neplánovala,“ pokračoval Carlisle vyrovnaným hlasom.

„Preto ste to nemali vedieť. Ako ste to zistili?!“ povedala Rosalie už pokojnejšie. Hodila divoký pohľad na Alice a potom sa zamračila na mňa. Snažila som sa na to nemyslieť ani trochu, pred Alice ma predsa rázne varovala. Pokrútila som hlavou. Prekvapilo ma, keď som videla, že Alice moje gesto zopakovala.

„Tak ako?!“ hnevala som sa. Je to len hra, alebo nie je? Carlisle si vzdychol a potom pomaly otočil pohľad smerom k Emmettovi. Ten sa postavil. Rosalie sa vedľa neho zháčila a zvrtla sa od neho preč. Prebodávala ho pohľadom. Emmett sledoval Carlislea a pomaly povedal: „Pamätáte sa, ako ste mali súkromný rozhovor? Možno, že nebol až tak súkromný.“ Jeho slová spustili duet vrčania - od Rosalie a odo mňa. Jej však bolo zúrivé. Odsunula sa od neho ešte viac a už bol medzi nimi dvojmetrový priestor. Esme drapla Alice za ruku a ťahala ju preč zo sedačky, ku Carlisleovi. Emmett pozrel na Rosalie. Nemôžem tvrdiť, že by sa tváril skormútené. Nechystal sa ospravedlniť. Jeho pohľad bol z časti ubitý, ale nie ako keby mu to bolo ľúto. Ale ako keby Rosalie vyčítal reakciu.

„Čo si čakala? Že mi nedôjde, že ide o niečo vážne? Prečo by si sa o ňu tak veľmi zaujímala?“ ukazoval pritom na mňa. Rosalie sa tuho mračila.

„Myslela som, že je ti jasné, že nechcem aby si počúval, keď som ťa požiadala aby si nepočúval!“ bavila sa s ním ako s hlupákom - tónom, akoby mu vysvetľovala koľko je dva a dva.

„Ale áno, došlo mi, že to nechceš. Práve preto som si chcel overiť čo je také dôležité,“ oplatil jej to infantilným tónom, asi sa ho nedotkli jej predošlé slová.

„Povedala som ti, nech to urobíš, ak mi veríš! Takže mi neveríš?!“ obula sa do neho.

„A mal som? Veď vidíš, aké cenné informácie sme získali,“ hovoril veselým tónom. Rosalie to rozzúrilo ešte väčšmi. Ohrnula pery a zavrčala s vycerenými zubami. Všimla som si, že jedine ja a Gerard ich hádku sledujeme otvorene. Ostatní Cullenovci sa vzdialili a predstierali, že ich výnimočne zaujala výzdoba rovnako ako Esme, alebo sa potichu zhovárali ako Carlisle s Japerom.

„Nechápem, na čo si predo mnou predstieral tú hlúpu frašku. Je to od teba podraz,“ vrčala Rosalie a dokonca sa prikrčila. Dúfala som, že Emmett vynechá srandičky, inak sa do neho zaručene pustí.

„Preto lebo som nechápal, čo chceš tej malej povedať! Zbláznila si sa? Si ochotná zabiť mladého chlapca aby si si vynahrádzala svoje komplexy?“ Teraz na ňu prstom ukazoval on. Rose ale stíchla a jej vrčanie ustalo. Stiahla sa zo svojej útočnej pózy, ústa zavrela a oči sa jej roztiahli. Cítila som sa zrazu tak nepríjemne, že som tiež nepredstierala, že niečo robím. Videla som, že aj Gerard to oľutoval. Dlhých desať sekúnd sa na seba len pozerali. Rosalie už nevyzerala zúrivo, ale dotknuto. Po pol minúte sa zvrtla na opätku a upírskou rýchlosťou bežala von. Videla som ju, ako preskočila rieku a zmizla v lese. Carlisle aj Jasper boli už ticho. Alice sa tvárila úplne štandardne. Esme položila obrovskú vázu a zostala stáť so spätými rukami a ľútostivou tvárou.

„Neboj sa, uzmierite sa,“ povedala Alice ledabolo. Emmett sa na ňu uškrnul, no potom zvážnel. Pozrel na Carlislea.

„Čo také som povedal?“ krčil ramená. Carlisle ho súcitne sledoval. Pristúpil k nemu a položil mu ruku na rameno. Vyzeralo to zvláštne. Emmett bol o hodný kus vyšší ako jeho adoptívny otec, ale napriek tomu bolo jasné, aký vzťah tu funguje. Jasper s Alice sa na seba pozreli, chytili sa za ruky.

„Ideme sa trochu prebehnúť,“ oznámil Jasper Gerardovi. Pozrela som na nich.

„Dobre. Zostanem tu,“ povedal Gerard. Jasper prikývol a obaja vybehli po schodoch. Možno sa išli prezliecť. Za chvíľu sme ich videli ako vyskočili oknom, nasadli na Jasperovu motorku a odišli po ceste preč.

„Mrzí ma to,“ prehovorila som potichu. Všetci ma, samozrejme, počuli. Esme nesúhlasne krútila hlavou a šepkala, že si to nemám vyčítať.

„Bol to zlý nápad. Ale za tú hádku nemôžeš,“ povedal Carlisle.

„Jasné, že nie. Ide o to, že kráľovnej sa nepáči, keď nemôže byť po jej...“ mrmlal namrzený Emmett, ktorý sedel na pohovke so skríženými rukami.

„Emmett. Dovoľ mi vyjadriť sa. Možno sa jej dotklo, že si vytiahol jej nešťastie. Všetci vieme, aké to je pre ňu ťažké,“ citlivo sa mu prihovárala Esme. Kým hovorila, sadla si na operadlo pohovky.

„Možno ste to zle pochopili. Možno chcela skutočne pomôcť...“ odmlčal sa Gerard a pozrel na mňa. Nepamätá si ani moje meno? Možno, že moje skrývanie sa bolo účinnejšie, než som čakala.

„Larisa,“ povedala som.

„Ja viem. Len som rozmýšľal, či nebudeš vrčať aj na mňa, ak ti poviem prezývkou,“ uškrnul sa. Prvý raz som sa na neho poriadne pozerala. Nemusela som klopiť oči, ani odtŕhať pohľad, keďže sa so mnou rozprával. Bol veľmi pekný, vážne mal na tvári úsmev strašne často a veľmi mu pristal.

„Prezývkou?“ nechápala som.

„Napadlo ma ich zopár, normálne by som neváhal ale... si mladá,“ vysvetlil s tým úškrnom.

„Jasné. Mladá Larisa, dajte si na ňu pozor. Ako keby si sa tak veľmi bál o svoj zadok. Určite máš kopu skúseností a zlikvidoval by si ma v sekunde,“ mračila som sa. Už som mala dosť toho, ako ma každý podceňuje, alebo prípadne preceňuje.

„Skôr si nemyslím, že by to bolo vhodné. Na dnes, ostatne, bolo už násilia tak akurát.“ Sklopila som oči a radšej už sa téme ďalej nevenovala.

„Vážne je mi to ľúto,“ povedala som a pozrela na Emmetta. Mávol rukou a vyzeral, že už sa tomu tiež nevenuje. Bez slova sa postavil a pokojne vyšiel von. Až tam sa rozbehol, takisto do lesa. Cítila som na sebe pohľad, a keď som vzhliadla, pozerala som sa Carlisleovi do očí.

„Ako mieniš pokračovať?“ spýtal sa. Už hovoril o mojich plánoch. Veľmi sa mi nechcelo o tom debatovať. Posadila som sa.

„Neviem,“ hlesla som.

„Ak chceš niekoho zabiť len pre to, aby bol s tebou, nemôžem ti v tom brániť. Ale toto sa nezlučuje s duchom tejto rodiny. Možno by si si to mala rozmyslieť,“ hovoril pomaly. Hlas mal zarmútený. Vzhliadla som od podlahy. Esme aj Gerard vyzerali, akoby im jeho slová vadili a mne došlo, čo tým myslí.

„Naučili ste ma, o čo som žiadala.“

„V pôvodnom pláne nebolo nič o zabíjaní. Môžeš s ním skúsiť byť aj bez toho, aby si ho zmenila,“ pokračoval Carlisle.

„Zatiaľ sa na to necítim. V škole mám problémy udržať sa a často odchádzam z vyučovania. Uvidíme,“ povedala som. Carlisle zo mňa nespúšťal oči.

„Náš druh dokáže vnímať city hlboko. Povedal by som, že hlbšie ako ľudia. Nebolo by od teba fér, keby si s nami žila, nechala nás zvyknúť si na teba, a potom si zvolila tú nesprávnu cestu a nechala nás niesť následky,“ pokračoval ďalej.

„A čo teda? Mám ti sľúbiť, že ho nepremením na upíra?“ Zamračila som sa. Nestačí im, že sa im všetkým vyhýbam ako je to len možné, ako ich mám od seba ešte držať ďalej? Veď ja sa nikomu neprosím!

„Chcem predovšetkým, aby si to sľúbila sebe. Aby si si ujasnila svoje ciele. Čaká ťa predlhá budúcnosť a ty by si mala zvážiť všetky klady a zápory tvojich rozhodnutí.“
Keď to tak hovoril, opäť mi hrudným košom preniklo to zúfalstvo, že neviem, čo bude. Že toto nie je život, ale trest. Večnosť a ja v nej. Znamená to večné blúdenie, tento pocit straty, nikdy nič neskončí. Ani dni si nemôžem oddeliť, nič. Keď Carlisle skončil, chytil Esme okolo ramien a odišiel. Esme sa mi ešte pozerala do očí, ale ochotne odkráčala s ním. Zostala som sama, sediac na gauči. Potom som si uvedomila, že Gerard neodišiel. Keď som na neho pozrela, prišiel ku mne a posadil sa.

„Bol by som rád, keby si si vybrala zostať s nimi,“ povedal potichu.

„Ty? Prečo?“ spýtala som sa otrávene. Neodpovedal, tak som sa na neho skúmavo pozrela. Hľadel mi do očí. Tie jeho mali zvláštnu farbu a mne došlo, že takýto odtieň vznikne zmiešaním mojej zlatej s jeho pôvodnou - červenou. Hľadel mi stále do očí, úplne hlboko - až som mala pocit, že mi vidí až do duše. Potom mu myklo kútikom úst a usmial sa. Bol to ten veľavravný úsmev a mňa zasiahlo náhle, nečakané vzrušenie. Všimol si to a taktne ustúpil. Postavil sa a pomaly odišiel...

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 6. Odhalenie: