Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 5. Nevídané návštevy

04.04.2011 (21:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 942×

„Môžem ísť na lov?“ vyhŕkla som, keď mal Carlisle konečne čas ma počúvať. Zatváril sa tak prekvapene, ako keby som už celých päť minút nebola stála pred ním.

„Musím ísť do nemocnice. Priniesli súrny prípad, nejakí turisti havarovali kúsok pred mestom a všetci chirurgovia majú pohotovosť. Spýtam sa Esme,“ vysvetľoval náhlivo, keď si balil veci do veľkej tašky.

„Carlisle, ja som si skôr myslela, že by som mohla ísť sama. Nikto z vás aj tak neloví. Prečo je potrebné tráviť čas so mnou v lese?“ skúšala som svoje.

Carlisle sa zastavil aj s taškou v ruke. Iste bol už na odchode.

„Ak by si pri love bola blízko ľudí, ak by si zacítila ľudskú vôňu, mohla by si...“

„Nebudem blízko. Chcem si prevetrať hlavu - pôjdem dosť ďaleko. No tak, Carlisle, ber to ako odmenu, prosím!“ Vedela som, ako veľa žiadam. Nerobil to kvôli mne, to mi bolo jasné. Ohrozovala som celú jeho milovanú rodinu, všetkých on sám vystavil nebezpečenstvu tým, že sa na mňa zdĺhavo pozrel a napokon prikývol. Odišla som v okamihu. Ako som vyšla na príjazdovú cestu, počula som ruch v dome, keď si to Cullenovci po jednom všimli a tiež to, ako ich Carlisle oboznámil so situáciou.

Bolo príjemné počasie, na krátky rukáv aj pre ľudí. Rozbehla som sa svojou plnou rýchlosťou a užívala si ten nekončiaci pôžitok z behu. Po vyše pol hodine behu, keď som si smer vyberala výlučne podľa nálady, som zastala. Obzrela som sa po tomto neznámom území. Išla som náročky na inú stranu, než na ktorú pravidelne odbáčam, keď mám spoločnosť.
Po mojom ľavom boku bol vysoký kopec - zrejme pôvodne vznikol z veľkých balvanov, ktorých kusy sa dali vidieť kde-tu vytŕčajúce. Zvyšok tvorila pôda rovnaká, ako tá vo zvyšku pralesa, až na to, že táto bola vlhká. Miestami bol vrchol porastený papradím a inými rastlinami, sem-tam tu zašuchotalo nejaké drobné zviera, ktoré si asi vytvorilo v kopci noru. Nervózne sa hmýrilo, keď zacítilo moju prítomnosť.
Na pravici som mala asi zo desať malých stromov, ktoré vyzerali tak smiešne oproti tým velikánom všade navôkol. Nadýchla som sa. Počula som jasne srdce toho tvora podo mnou, bilo mu ako zvon, tak rýchlo a splašene. Zacítila som vzdialený pach stáda jeleňov. Ale odhadovala som, že budú odo mňa asi tak desať kilometrov. Žiadne pumy. Otočila som hlavu na pravú stranu aj trup som natočila a vdychovala som okolité vône. Šuchot tvora podo mnou zosilnel, že by chápal, že lovím? Vietor sa vo chvíli otočil a vial z opačnej strany, z mojej ľavice. Zacítila som pach, aký nikdy predtým. Horší ako ten najstarší jeleň. Nemal zďaleka nič s človekom, čo bol opak môjho zámeru. To tá vec? Jaší sa a má strach, možno, že je to nejaký signálny pach na odlákanie nepriateľa. Nemusí sa báť, s takýmto oderom by som ho zabila, len keby to ukončilo jeho pach. Vetvičky na tej strane zapraskali a v momente som hľadela na smer zvuku. Stuhla som, prikovaná na mieste. Nejde o hraboša ani o nič podobné. Najnepravdepodobnejšia vec takisto tuhla prikrčená za kopcom. Kožuch toho zvera bol dlhý, strapatý a prevažne šedý. Bol to obrovský vlk, ktorý si možno myslel, že zapadne medzi zelený porast. Nič také som nikdy nevidela ani o tom nepočula. Stál a upieral veľké, lesklé oči na mňa, ja som tuhla a sledovala ho. V zlomku sekundy som všetky úvahy zúžila na dve východiskové možnosti. Buď je to zviera, prečo sa ma nebojí? Alebo nie je – zostáva mi niečo iné ako utekať?
Napla som všetky svaly a rozbehla sa jedinou voľnou cestou. Po pol minúte behu som vlka stále počula za sebou. Obzrela som sa. Obrovským telom si rozrážal cestu lesom. A čo bolo horšie, bol skutočne rýchly. Vylúčené, toto nie je obyčajné zviera!

Hlavou mi prebehlo niekoľko nápadov. Skúsiť ho striasť sa mi zatiaľ nedarilo. Nemôžem nabehnúť s týmto monštrom za zadkom do domu. Aj keď na druhej strane, možno by sa nám v presile podarilo ho zabiť. Predtým som v chvíľke, keď sa vlk nešikovne potkol, vyšplhala na strom a on ma musel sledovať po pachu. Z výhľadu som však na tom zostala horšie. Ďalší dvaja vlci, obrovskí, dokonca väčší ako ten prvý, uháňali asi dvadsať metrov za ním. Pridala som. Ľutujem, ale Cullenovci už boli moja jediná spása. Zložitými cestičkami a hlavne nepriamo som sa dostala do úzkej blízkosti domu. Zoskočila som na zem a o minútu som už vtrhla do dverí. Hlúpo som ich za sebou pridržiavala, ako by to tie zvery dokázalo zastaviť.

„Čo sa stalo?“ Bol pri mne prvý Jasper. Esme a Emmett prišli hneď za ním a nakoniec sa pridala Rose.

„Je mi to ľúto, ale nemala som na výber. Vlci. Obrovskí! Sú vonku - musíte mi pomôcť, nie sú to obyčajné zvieratá,“ vysvetľovala som a vyplašene som sa obzerala. Ani jeden vlk sa zatiaľ nedobíjal dovnútra. Že by krúžili okolo domu a čakali na nás tam?

Celá rodina si zatiaľ vymenila pohľady. Neboli vyplašené, nie tak, ako by mali byť. Nanajvýš boli mierne rozčúlené, nepokojné, ale nijak výrazne vzrušené. Dokonca ani Emmettov nie.

„Ideme von,“ povedal Jasper a Esme prikývla, dokonca s náznakom úsmevu.

„Nie, vy ma nechápete!“ protestovala som, naďalej stojac predo dvermi.

„Ty nás tiež nie. Vlci sú naši priatelia. Sme kus od ich domoviny. Ak prišli až sem, možno niečo potrebujú, ustúp,“ vyzval ma Jasper.

Chvíľu mi trvalo, kým som strávila jeho slová a potom som odišla spredo dverí. Všetci postupne vyšli von tak neohrozene a nechránene až sa mi tomu nechcelo veriť. Hlavu som vystrčila tiež, ale ďalej som ich sledovala iba pohľadom.

Jasper skupinu viedol. Prišiel do tesnej blízkosti veľkého čierneho vlka. Aspoň by sa takáto vzdialenosť dala ponímať ako tesná, keď uvážim, ako tie monštrá pôsobili. A ako ma pred chvíľkou lovili. No pred Jasperom iba akosi zvláštne ohrnuli nosom, odtiahli sa, ale čakali a prijímali jeho slová. To ma donútilo vyšmyknúť sa o kúsok von, aby som počula. Všetky vlčie oči sa upreli na mňa, ale nepohli sa.

Začula som Jasperov odmeraný tón: „Neviem s vami viac komunikovať. Budete sa musieť premeniť, aspoň niekto z vás.“ Jeden z vlkov vzadu nesúhlasne hrabal zem pod jeho nohami. Jasper zakrútil hlavou.

„Ľutujem, ale Edward tu nie je. Počkáme na vás,“ vysvetlil. Vlci sa jeden po druhom vytratili v lese. Cullenovci zostali stáť. Za sebou som začula rýchle ľahučké kroky. Alice.

„Čo sa deje, sú tu vlci?“ spýtala sa ma. Prikývla som.

„Mohla som si myslieť, vôbec nič nevidím. Vždy ma to vydesí.“ Mračila sa. Na jej slová sa otočil Jasper a na jedinú stotinu sekundy jej venoval pohľad. Z lesa sa ozvali ľudské kroky šumiace v tráve. A potom sa z popod posledných konárov vynorila tmavá ruka, a za ňou zvyšok vysokého tmavovlasého muža, nahého, až na krátke, dotrhané šortky. Jeho pokožka mala hnedo-červenú farbu a leskla sa na slnku. Mračil sa. Pribehol na miesto, kde predtým stál čierny vlk.

„Jasper,“ pozdravil. S ťažkými labami po oboch jeho stranách pristáli tie isté dva vlky, ktoré tam stáli predtým.

„Čo sa deje, Sam? Čo vás k nám privádza?“ prevzal slovo Jasper, hovoril pokojným tónom. Zdal sa byť pokojnejší, keď Sam nemal kožuch...

„Prišli sme, pretože nás sem ťahali zvesti. Cítili sme cez naše územie prechádzať cudzieho – vášho druhu. Upíra. Zrejme ide o vášho známeho, preto by sme boli radi, keby ste ho oboznámili s pravidlami. Vôbec sa nám nepáči predstava...“ Mračil sa vysoký indián, ale Jasper ho náznakom ruky zastavil.

„Tanyina rodina, aj moji priatelia vedia o našej dohode. Som si istý, že by sa vášmu územiu vyhli a okrem toho, my žiadnu návštevu nečakáme,“ povedal. Sam rozhorčene zdvihol obočie a nedočkavo mykol hlavou mojím smerom. Alice vedľa mňa sa nervózne chytila za hlavu a zasyčala.

„Larisa, poď sem,“ zavolal na mňa Jasper. Pomaličky som podišla o päť metrov bližšie.

„Bola si v blízkosti mesta Forks?“ spýtal sa. Pokrútila som hlavou. Sam sa staval na špičky, aby na mňa cez Jaspera videl.

„Sam, je to ona, koho ste videli?“ Otočil sa znovu na indiána.

„Neviem. Prines ju bližšie, musím ju cítiť. Spomedzi vašich pachov ju neviem vybrať,“ sťažoval sa indián a sám sa o krok pohol ku mne. Pomaly som prišla, zostala som prikrčená. Pred chvíľou ma naháňali, nemôžem to len tak ignorovať. Sam sa na mňa mračil a so zvrašteným nosom sa zhlboka nadýchol. Potom zakašľal a pokrútil hlavou.

„Nie, to nie je ona.“ Vyzeral byť sklamaný.

„Lovil v tej oblasti?“ spýtal sa Jasper zamračene. Sam zase pokrútil hlavou. Pozerali sa na seba, ako by sa snažili si navzájom čítať myšlienky. Potom sa Sam aj dvaja vlci vedľa neho zvrtli za seba. Hlavy zdvíhali vysoko a hľadali na niečo v korunách stromov. Ozval sa odtiaľ smiech. A potom som ho zbadala a asi pol sekundy na to aj zacítila jeho pach. Upír, na tú diaľku boli vidieť jeho základné črty. Čierne vlasy asi pod bradu, priesvitno-biela pokožka, bol bosý a mal jednoduché obnosené šaty - rifle a bielu košeľu.

„Zleziem dole iba v prípade, ak mi, Jasper, sľúbiš, že ma tie psi nezožerú,“ povedal tým vtipným tónom. Hlas nemal veľmi hlboký, bol skôr chlapčenský - ako čerstvo dospelého muža.

„Gerrard!“ povedal neveriacky Jasper a v momente sa jeho priateľ dostal o dvadsať metrov nižšie a potom sa pustil. Dopadol na zem pred vlkov. Obaja na neho zúrivo zavrčali, ale Sam im to zatrhol.

„Ty si sa preháňal po našom území,“ konštatoval Sam. Gerrard sa pousmial.

„Počul som. Nevedel som, že sa delíte. Pardon,“ povedal flegmaticky a pohľad preniesol na Jaspera. Úškrn mu na tvári zostal, a keď som sa pozrela na Jaspera, mal na perách taký istý úsmev.

Sam nahlas poďakoval a vyhlásil vec za doriešenú. Premenil sa a vbehol do lesa. Bolo šokujúce vidieť to na vlastné oči. Hoci mi to predtým došlo, ale napriek tomu - toto nebolo normálne. Jeden vlk mu bol v pätách a ten druhý sa otočil, pozrel na mňa a urobil akýsi štekavý zvuk. Asi malo ísť o výsmech. Potom tak isto zmizol v lese. Jasper sa zatiaľ privítal s Gerradom.

„Ospravedlňujem sa, kamarát. Netušil som, že musím dodržiavať pravidlá.“ Smial sa, ale jeho slová boli úprimné.

„Máme dôležitú dohodu. Poznáš sa už s Esme?“ začal Jasper. Gerrard Esme podal ruku a uklonil sa, tak isto to urobil s Rosalie, s Emmettom si vymenili skúmavé pohľady a v tej chvíli to na Gerrarda bolo príliš veľa vážnosti a hneď sa rozosmial. Pozornosť oboch sa obrátila na mňa.

„Larisa je s nami niekoľko mesiacov. Je ešte mladá,“ predstavil ma Jasper. Kývla som Gerrardovi hlavou a on sa priateľsky usmial. Potom pozrel za mňa.

„Ach, moja krásna Alice! Dlho som ťa nevidel, ale tuším si sa nezmenila.“ Smial sa a popri mne sa vybral k Alice. Pobozkal jej ruku rovnako, ako Esme a Rose, a šťastne si ju obzeral.

„Gerrard je môj starý priateľ, spoznal som ho nedávno po tom, ako som stretol Alice. Naše cesty sa rozdelili, keď sme sa vybrali hľadať váš domov,“ vysvetlil Jasper nahlas, kým sa Gerrard s Alice zhovárali.

„Poďme všetci dnu, nebudeme predsa postávať tu,“ ponúkla Esme a natešene cupkala dovnútra.

„Musíme ísť do školy, zabudli ste?“ nadhodila som. Všetci sa na mňa pozreli, ako keby som povedala škaredú nadávku.

„Dnes bude zamračené, nie?“ nechápala som.

„Larisa, máme hosťa. Nevieme, ako dlho sa zdrží, preto by sme mu mali venovať všetok náš čas,“ láskyplne mi vysvetlila Esme. Gerrard sa zase rozosmial. Keď nejdú oni, nejdem ani ja, aj keby som chcela – to mi bolo jasné. Zvesila som plecia a roboticky som kráčala za nimi. V prvej nepozorovanej chvíli som sa vyšmykla po schodoch a vkĺzla do svojej izby.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 5. Nevídané návštevy: