Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 4. Škola, škola premilá

I am on my way - 4. Škola, škola premiláTak, je tu ďalší diel. Dúfam, že ak to tu niekto aspoň trochu číta, tak že ho to pobaví. Zase prosím o vaše názory, zatiaľ neúspešne, tak dúfam, že už niekto napíše. Ku kapitole nepoviem už viac, ako prezrádza názov.

Posledné mesiace bolo všetko na vlas rovnaké. Neustále sme chodili loviť - naozaj často. Dokonca som si všimla aj to, že pri mojom bežnom úlovku - približne troch zvierat, Carlisle zostal pri jednom malom, až choro vyzerajúcom jeleňovi. A okrem neho som podozrievala aj Jaspera, ale ten mi dal na dlhú dobu dôvod mu dôverovať, alebo v prípade, že mu nedôverujem, ignorovať to.

Esme som pristihla tiež, ale bolo neľahké loviť a sledovať ostatných. Dosť ma to obmedzovalo vo výbere chutnej koristi. Mala som však na výber buď kvalitná krv, alebo sa dozvedieť, čo sa tu deje. Každopádne, Emmett bol vždy príliš ďaleko, a tak som v jeho prítomnosti volila radšej tú časť s krvou. Rosalie sa pre istotu vôbec nesnažila niečo zakrývať. Možno preto ma s ňou nepúšťali loviť tak často. Myslím si, že bola príliš hrdá na to, aby niečo predstierala.

Stála som v lese. Bol prekrásny. Moje dokonalé uši počuli každučký pohyb a presne vedeli čo ho spôsobilo. Tento neuveriteľný prehľad vo mne vyvolával taký pocit bezpečia, aký som za posledné mesiace nenašla nikde inde.

Bola jar, všetko prichádzalo k životu ako keď sa prebudíte z hlbokého sna a uvedomíte si, že ste doma, v teplej posteli. Bola som si istá, že tie drobné kvietky, pučiace konáriky stromov a tráva prebíjajúca sa ťažkou pôdou, sa cítia presne tak. Tu som sa cítila ako vo sne. Slnko nečakanou silou presvitalo cez desiatky metrov vysoké stromy a jeho žiara otvárala nové možnosti. Nové farby sa liali predo mnou do známych obrazov lesa. Boli tu prvý raz a predsa znovu.

Tu by sa hodilo to neuveriteľné, jemnými nitkami utkané predstavenie Noci Svätojánskej. Situované na tomto mieste a v tomto čase, bolo by možné spraviť to vôbec reálnejšie v podstate reality, aká je vystihnutá v tých dlhých slovách Shakespearovho diela? Nie.
Zacítila som z juhu tú vôňu, ak je možné to tak nazvať. Prázdna, bez duše, a preto vhodná pre moje smrtonosné ruky. Vybrala som sa za ňou. Bola to rýchla práca. Rosalie postávala desať metrov za mnou a unudene ma pozorovala. Nechcelo sa mi loviť, keď na mňa vyslovene čaká. Skolila som jeleňa a srnu, boli už starí a vhodní za obeť. Vypila som ich postupne, kým sa zvyšok stáda splašene rozpŕchol pomedzi stromy. Potom som sa otočila na Rosalie. Stála so založenými rukami a pokojne mi hľadela do tváre.

„Ty... nelovíš.“

„Máš postreh,“ strieľala si zo mňa, „môžeme ísť?“

„Prečo nikto z vás neloví? Teda, okrem Emmetta, tomu ste asi zabudli vysvetliť pravidlá hry.“ Tiež som si založila ruky. Rosalie sa zaškerila, ruky uvoľnila a nechala si ich voľne opreté o driek.

„Emmett loví, pretože ho to baví. Tvoj príchod bol pre neho najlepšia udalosť za posledných päťdesiat rokov. Ale my ostatní nemilujeme boj tak vytrvalo ako on. A táto voňavá krv nám chýbať nebude.“ Skrčila nos.

„Takže ja potrebujem krv častejšie?“

„Neviem prečo to je, ale netráp sa pre to. Carlisle tomu necháva voľný priebeh, tak to je v poriadku.“ Ľahosajne pokrčila ramenami.

„Počkaj, takže nie každý mladý upír? Len ja?“ Rosalie si povzdychla.

„Je to zložité. Snažíme sa ťa to naučiť a preto je dobré byť neustále sýta - až presýtená. Tým sa eliminuje možnosť, že by si zaútočila na človeka, budeš mať čistú hlavu. A môžeme už ísť?“ dokončila Rosalie mračiac sa.

Ponáhľali sme sa domov. A čakal nás ďalší večer vonku. Dostala som sa tak ďaleko, ako dva dni pred tým. Klasika, až na to, že pred tými dvoma dňami ma nenechali dokončiť, čo som začala. Carlisle uvážil, že je priskoro a že nebudeme riskovať.

Carlisle je fajn, ale občas to preháňa. Možno preto som si s ním nerozumela. Na mňa bol tak povediac pomalý. Pravda bola, samozrejme, taká, že je rovnako rýchly, ak nie rýchlejší ako ja vo všetkých smeroch, v ktorých mi to vadilo. Chápem, že mal veľa skúseností a veľa zážitkov. Nad jednou vecou dumal asi dvakrát dlhšie ako ja v prípade, že som dumala. Obyčajne som mala totiž jasno. Jednoducho ma to štvalo. Ktovie, čo všetko si v tej hlave preberal, kým na niečo pristúpil s takým vážnym výrazom v tvári, hoci išlo o úplne zanedbateľný detail. A tak som s dvojdňovým odstupom strávila dlhých tridsať minút v skutočne blízkej spoločnosti ľudí.

Stála som s Emmettom pri bare. Všetci sa pretláčali okolo, keďže tanečný parket bol od poslednej nohy barovej stoličky vzdialený nanajvýš dvadsať centimetrov, a teda do seba ľudia vrážali skoro neustále. Zrejme toto bolo cieľom tvorcov. Keď som bola živá, nikdy som do takéhoto tanečného baru nevkročila. Teraz som videla, že nemôžem ľutovať. Ale základ bol splnený. Dokonca som dýchala. Fungovala som v spoločnosti, tridsať minút – úspešne.

Nasadli sme do auta. Už som nemala svoju stráž za zadkom, ako tomu bolo pred časom. Nasadla som a vedľa mňa skočila na sedadlo maličká Alice s obrovským úsmevom na tej krehko vyzerajúcej tváričke. Všetci sa pustili do chválospevov. Alice ich nechala dohovoriť a potom sa na mňa otočila.

„Malo to jednu zásadnú chybu, Larisa,“ priznala mi s vážnym výrazom.

„A akú?“

„Ľudia si vás príliš všímali. Nabudúce sa musíte oháknuť vhodne do spoločnosti. A čo tie vlasy? Tesný vrkoč si môžeš dať, ak pôjdeme do spoločnosti koní... Ale inak to bolo super!“ dodala rýchlo, keď si všimla môj zhrozený pohľad.
Prišli sme do domu a ja som sa posadila do kresla. Po každom večernom „nacvičovaní spoločenského správania“ – ako to nazvala Esme, som bežala do svojej izby a zostala tam aspoň niekoľko hodín. Niektorí sa na mňa zvedavo otočili. Počkala som si, kým na mňa upriamia pozornosť všetci a vtedy som predniesla: „Čo je, obsadila som niekomu miesto?“ A zasmiala som sa. Carlisle sa pousmial aj s Rosalie, ale Jasper ma prebodával pohľadom.

„Dobre, chcem sa niečo spýtať,“ vysvetlila som. Všetci si posadali. A mlčky ma sledovali.

„Kedy môžem ísť za Skamom? Nezabila som nikoho. Držím sa dobre a myslím, že som pripravená.“ Carlisle sa zase zamyslel. Zlaté oči mal prázdne a pozeral do boku, kým hlavu otočil ku mne.

„Je tu ešte jedna skúška. Ešte pár výjazdov a budeš pripravená na to pravé spoločenské trávenie času. Ide o to, že ak sa stretneš so Skamom, môže sa stať čokoľvek, bude to emocionálne ovplyvnená situácia a preto ti odporúčam ešte trochu trénovať,“ povedal a čakal na moju reakciu.

„O čo ide?“

„Nastúpiš do školy. Spolu s ostatnými. Nič ťažké, čo povieš?“ Odišiel mi hlas. Vytreštila som na neho oči. Do školy. Ja. Dúfala som, že premena v upíra mi pomôže aspoň vyhnúť sa škole! Ale vtipy na bok. Jasne a rozhodne som prikývla.

„Výborne! To znamená, že budeme musieť ísť nakupovať. Musíš trochu zovšednieť,“ vyhlásila Alice.

„Alice, Rosalie a Emmett vždy budú s tebou. Aspoň jeden z nich určite, budú v tvojom ročníku,“ dodal Carlisle.

„Dobre,“ vydala som konečne zo seba hlásku.

Vošla som do slnkom zaliatej kuchyne čistej ako ľadovec. K prirovnaniu, takto čistú kuchyňu som videla akurát tak v supermarkete v oddelení domácich potrieb. To slnko a vánok z vonka ma lákali. Ísť do lesa ako to robievame. Tam, kde sa cítim tak dobre. Ale mňa teraz čakalo iné miesto a od lesa to malo dosť ďaleko.

„Neboj sa, chovaj sa prirodzene, tak ako sme si to nacvičili,“ dohovárala mi Alice. Sedeli sme v čiernom SUV, všetci spolu, zaparkované sme mali pred školou. Mali sme desať minút k dobru, a tak som zhlboka dýchala a vyrovnávala som sa s tým, čo príde. Na chvíľu ma napadlo, že sa na to celé vykašlem. Vybehnem von a upírskou rýchlosťou si to namierim medzi dav študentov rinúcich sa zo studeného rána do budovy školy, niekoho zabijem, len pre ten pocit, aké to je. Potom utečiem do lesa, ktorý je tu neďaleko. Skama neuvidím. Alebo, možno. Nájdem ho potom, keď po mne Cullenovci prestanú pátrať. Budem žiť v lese a... Cullenovci. Nemôžem im to urobiť, museli by zahladzovať veľa dôkazov. Ktovie, čo by vymysleli. Možno, že som pacientka doktora Cullena z blázinca, a tak ďalej. Určite by to bolo pôsobivé, ale najbližších päťdesiat rokov by sem aj tam nemohli prísť.

„Poďme,“ vyslovila som to slovo, hravo som porazila svoje hrdlo, ktoré mi v tom chcelo zabrániť. Vo svojich novučičkých jeansoch som si vyšla z auta, nadýchla sa. Dalo sa to vydržať. Nebolo to dokonca ani také ťažké ako v bare. Tam vládla akási jednoduchosť a vôľa. Tu som sa musela ovládať. V bare by to bolo príliš ľahké. Tu to bolo proti všetkému, čo ovplyvňovalo moju úvahu.

Prehodila som cez seba hnedý kabát. Alice vystúpila z miesta vodiča. Hodila na mňa ďalší zmučený pohľad. Ťažko sa jej súhlasilo s mojím odevom. Tešila sa, ako ma vyparádi. Ale Esme a Rose jej to prekazili. Podľa nich vyzerám dosť neprirodzene a nepotrebujem najnovšiu kolekciu od Marksa. Navyše, obyčajné rifle a tričko s hrubou bundou údajne zakryjú nielen moju originalitu, ale aj neprirodzené a často zabudnuté krčenie nôh a iné pohyby, ktoré sú pre ľudí také prirodzené, avšak v tomto tele zbytočné.

„Neboj sa. Daj mi zopár rokov, naučím sa to. A potom si oblečiem hocičo, čo mi dáš. Si naozaj talentovaná,“ povedala som jej a sledovala som, ako boľavú grimasu vystriedal ten veľký úsmev, oči sa jej roztiahli a žiarili šťastím. Alice sa na mňa doslova vrhla, hodila sa mi okolo krku a objímala ma.
V momente pri mojom boku stál Jasper. Trochu ma to nahnevalo, ako by som asi mohla ublížiť Alice? Po prvé, bola rovnako odolná ako bola moja sila veľká. Okrem toho, dokázala na minútu predpovedať dnešné počasie a to, že mraky zakryjú ranné slnko. Aká je pravdepodobnosť, že by som jej skutočne dokázala ublížiť, ak navyše zvážime, že by to bolo náhodné? Vôbec mi neverí. Ale to už ju, samozrejme, odtiahol preč. Pozrela som na neho nevrhlo. Veď to nebolo nič oproti hnevu, ktorý som cítila obyčajne, zďaleka nič.

„Ale no tak Jasper, chceš sa pridať? Veľká objímacia párty?“ žartovala Alice. Na to Emmett priskočil za Jaspera a chytil ho za pás. Zdvihol ho vysoko do vzduchu, kde s ním začal divoko mávať a pritom reval: „Ja ťa objímem, braček, neboj sa! Milujeme ťa!“ a medzi tým sa ohromne chechtal.

„Prestaňte, no tak, Emmett!“ syčala Rosalie. Pár študentov si nás, samozrejme, všimlo. Slovom pár, som značila vyše polovicu.

„Ale nevzrušuj sa, zlato – nechaj si to na potom.“ Mrkol na Rosalie Emmett, keď položil Jaspera. Rose prevrátila oči.

„Náhodou to vyzeralo ľudsky, ako doťahovanie sa dvoch ľudských bratov,“ bránil sa ďalej Emmett. Pochybovala som o tom, keď som videla, že asi dva tucty študentov zastalo na studenom popŕchaní a bez okolkov na nás civeli, keď sme prichádzali k budove. Ale keď som videla, ako sa po spamätaní z Rosaliinej krásy, chlapci civeli na Emmetta. Bolo pre nich asi nepochybné, že veľký brat Emmett bratsky týral „malého“ Jaspera.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 4. Škola, škola premilá:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!