Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 2. Ide sa von?

17.02.2011 (20:15) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 870×

„Neodmietam ťa. Ale musíš tomu dať čas,“ prehovoril po chvíli Carlisle, opäť pokojne.

Čas?

Problém bol v tom, že som nemala dôvod mať nejaký problém. Času som predsa mala minimálne tisícky rokov, práce veľa. Ale ja som chcela byť čím skôr so Skamom. Nemôžem ho nechať trpieť a čakať. Ale všetci sa tu tvárili, ako keby netušili, aké to je. Nebrali to do úvahy a mne nezostávalo, než to prejsť mlčaním.

Sedela som na gauči, v dome bola Esme, ktorá pracovala v návrhárskom programe na počítači, niekde na poschodí bol Jasper a Alice. Emmett teraz chodil tiež do školy, ako Edward, ktorý bol niekde preč a ešte som ho ani nevidela. Ale napriek tomu, že oficiálne školu navštevoval, sedel celé dni niekde v mojej blízkosti, možno ukrytý pred mojím rýchlym pohľadom, ale vždy tam bol. Bolo jasné, že dostal za úlohu strážiť ma. Asi si Carlisle, alebo niekto myslel, že mám sto chutí utiecť a zavraždiť svojho milého.

Mala som skutočne náladu pod psa. Sedieť celé dni, bez blízkeho cieľa, to je demotivujúce. A navyše, nebolo nič, čím by som zabila čas. Okrem lovu. Chodila som loviť každý deň. Musím uznať, že behať po lesoch bola jedna z najúžasnejších vecí, čo som zažila. Ale ani to som si neužila, neustále som mala za zadkom Emmetta, a minimálne ďalších dvoch Cullenovcov „keby niečo“. Carlisle sa domnieval, že keď nikdy neochutnám ľudskú krv, budem mať menší problém jej odolávať. Ako on.

Nechcelo sa mi ani veriť, že Carlisle je skutočne upír. Že kedysi dávno bol ako ja, mladý, zúriví a šialený po krvi. Podľa mňa upíry pijú krv. Stále som dúfala, že to takto je, a že toto celé je len zlý sen.

Každý večer som si ľahla na diván vo svojej izbe a nevšímala si Emmetta sediaceho na konári za oknom. Rozmýšľala som, aké by boli upírske sny. Ale neboli žiadne.

Jeden deň, keď prišiel Carlisle z nemocnice, bolo už osem hodín. Kde sú časy, kedy môj otec prišiel z práce, zjedol plný tanier obedu a ľahol si spať? Toto bol jeden obrovský kolobeh, v ktorom od seba dni neoddelovalo nič. Bola som z toho zmätená.

„Ako sa cítiš, Larisa?“ spýtal sa Carlisle. Asi toho vypytovania nemal dosť pri pacientoch.

„Nemám práve najširšiu škálu pocitov, Carlisle,“ odvetila som.

„A čo by si povedala, keby sme si urobili tréning?“ Moju pozornosť si získal, to áno. Otočila som k nemu hlavu.

„Aký?“

„No, je už skoro tma. Mohli by sme skúsiť možno niečo šialené...“

„Čo považuješ ty za šialené?“ povedala som opovrhujúcim tónom, ale nemyslela som to zle.

„No, je tu taká skutočnosť. Každý upír je na tom inak, čo sa týka zdržanlivosti od krvi. Myslím si, že nie je také dobré, že si zavretá tu a ešte si za tie týždne človeka ani nezacítila. Takže vyrazíme do mesta,“ usmial sa.

„Do mesta? Myslíš, na nákupy?“

„Ó, nákupy... to-to by bolo... nie,“ stíchla Alice, ktorá sa neudržala.

„Skôr som mal na mysli niečo ako nočný bar. Samozrejme, určite nepôjdeme dovnútra. Priblížime sa k nim najviac na niekoľko stoviek metrov. Je to pre začiatok dobrý tréning, nemyslíš?“

„No... neviem, čo si o tom myslieť, aby som bola úprimná. Ako je možné, že si ty, milovník všetkých ľudí, ktorým bije srdce, prišiel na takýto nápad?“ Po mojich slovách Carlisle sklopil oči, pretrel si čelo rukou a pohľad mu zablúdil na ostaných členov jeho rodiny, ktorí nás zatiaľ obkolesili.

„Vlastne to bol nápad Rosalie,“ priznal. Pozrela som na ňu. Stála v tieni obrovského Emmetta a žiarila ako drahokam. Tvárila sa ako vždy, spokojná sama so sebou, ale v rozpore s nespokojnosťou voči okoliu.

„Keď som mala toľko týždňov, ako teraz ty, udržala som sa nad tečúcou krvou. Jasper, naopak, má s takou formou dodnes problémy,“ hodila ospravedlňujúci pohľad na svojho brata, „je to individuálne.“ Takže Rosalie mi chcela pomôcť?

„Ja... súhlasím,“ povedala som pomaly. Carlisle prikývol.

„Môžeme ísť teraz?“ spýtala sa Esme tým jej klasicky jemným štýlom, akoby vôbec niekto v miestnosti bol akokoľvek krehký.

„Jasné, čo najskôr,“ prikývla som a postavila sa.

„Výborne, vedela som, že sa s tebou dá rátať! Tak šup, všetci obliecť!“ tlieskala nadšená Alice.

„Alice, snažíme sa byť nenápadní, nejdeme tancovať,“ láskavo jej povedal Jasper.

„Ale obliecť sa predsa musíme. Alebo chcete ísť takto?“ nechápala.

„Bolo by najlepšie, keby sme si dali nejaké tmavé oblečenie, môžeme využiť skrýš v tieni, keby niečo,“ navrhol Carlisle a tiež sa postavil.

„Myslím, že to nebude potrebné, takej veľkej skupine v noci sa každý oblúkom vyhne,“ zapojil sa Jasper a objal skleslú Alice okolo pása.

„Škoda...“ poznamenal Emmett, a potom sa všetci po jednom rozbehli do svojich izieb. Ja som zostala stáť pred gaučom. Pribehla ku mne Alice.

„Tu máš, kúpila som ti nejaké oblečenie,“ podala mi kôpku oblečenia z hrubej tmavej tkaniny.

„Ďakujem,“ hlesla som. Alice zmizla a ja som si rýchlo preobliekla šaty. Chvíľu na to sa všetci zhrnuli dole. Pohla som sa k odchodu, ale Carlisle ma zachytil za pažu.

„Počkaj, Larissa. Dúfam, že ti je jasné, že budeš musieť poslúchať všetko, čo ti niekto z nás povie. A v prípade, že uznáme za vhodné, zakročíme. Bol by som rád, keby si všetky naše činy tam vonku chápala, ako pre tvoje dobro,“ vysvetľoval prísne.

„Dobre, poďme už,“ prerušila som ho a on nakoniec so zdvihnutím obočím prikývol.

Ja som si, samozrejme, musela nasadnúť do Emmettovho džípu s ním, Rosalie, Carlisleom a Jasperom.

„Myslela som, že túto fázu už nezažijem,“ povedala som po ceste. Rosalie sa otočila na mňa aj s Carlisleom, Emmett sa na mňa pozrel cez odrazové zrkadlo a Jasper natočil hlavu, ale stále pozeral von oknom.

„Nuž, uznajte. Je to ako puberta. Dlhé presviedčanie, aby som mohla ísť von, mám doprovod a stráže - keby niečo. Ľahšie to bolo, keď som v štrnástich zdrhla na koncert.“ Emmett sa zasmial a ostaní pousmiali, až na Carlislea, ktorý zostal vrcholne chladný. Pozrela som na neho.

„Teraz je to pre bezpečie iných, mrzí ma to,“ povedal. Mierne som vytreštila oči. Skutočne sa tak zaujíma o moje dobro? Musí ho mrzieť, že niekto z jeho rodiny zmenil zdravého človeka. Ale kde sa v kamennom upírovi berie toľko súcitu?

Dorazili sme na veľké parkovisko pred ešte väčším nákupným centrom. Bolo už zatvorené a vyzeralo to, že široko ďaleko nebola živá duša. Všetci zostali sedieť.

„Larissa, si pripravená?“

„Na to som sem išla,“ zamračila som sa.

„Ty mi nerozumieš. Hneď ako otvoríme dvere, ucítiš množstvo vôní. Si si istá, že to zvládneš?“

„Otvorte to, ako to mám vedieť, keď to neskúsim?“

„Maj na mysli, ako ti ublížila strata života. Ľudský život je vzácnosť, ktorú nesmieš nikomu vziať a neexistuje cena vykúpenia. Pamätaj!“ kázal mi Carlisle. Potom otvoril dvere, ale nevystupoval. Hneď, presne ako povedal, ucítila som rôzne pachy, silný pach benzínu po celom parkovisku. Nikdy som nevedela, že stopy, ktoré zanecháva, sú také výrazné. Keby to ľudia vedeli, nejazdili by toľko. Cítila som aj stopy po ľuďoch. Je to možné? Už viac ako hodinu tu nikto nebol, a ja som stále jasne cítila ten pach. Keby som chcela, vedela by som ich stále vystopovať. Nájsť, kam viedli ich kroky, možno naraziť na ich domovy, v ktorých sa naivne chúlia pred televíziou...

„Chceš vystúpiť?“ spýtal sa Carlisle. Prikývla som. Carlisle pozrel na Jaspera a vtedy mi došlo, že ak čokoľvek budem chcieť, Jasper mi to bude musieť schváliť, podľa hladiny mojich pocitov. Okamžite som sa snažila upokojiť. Jasper kývol. Vystúpili sme. Vône boli ešte rozsiahlejšie. Cítila som aj pach z výfukov a zvláštne pachy, ktoré sa znečistením udržiavali v ovzduší. Ale ľudia, ktorých som cítila, voňali tak rôznorodo. Niektorí lepšie ako iný. Pálilo ma v krku. Jasper sa priblížil.

„Som v pohode,“ mávla som rukou. Pálenie zosilnelo. Automaticky som sa sústredila na výber jednej vône, takej, ktorá bola najsilnejšia, spomedzi ostaných. Zavrela som oči. Moje zmysly boli také silné, že sa nedali zastaviť. So zavretými očami som stále videla akoby obrisy ulice predo mnou a pachová stopa sa mi zobrazila ako dlhá, svetlo-modrá čiara smerom, kadiaľ viedla. Pálenie zosilnelo, bolo to vôbec možné? Nechala som oči zavreté a v mysli som sledovala tú čiaru zobrazenia. Naraz som začula ruch a skoro v rovnakej chvíli zacítila tupí náraz. Otvorila som oči a zistila som, že som na zemi. So mnou, samozrejme, moje dve nálepky, Jasper a Emmett. Obzrela som sa a zistila, že od auta som dobrých sto metrov, Carlisle a Rosalie boli kúsok od nás. Carlisle pristúpil.

„Larisa, pamätaj, čo som ti povedal.“

„Čože? Ja som... ja som... lovila? Pardon, nedošlo mi to! Len som zavrela oči a... tá vôňa. Och, ja som hlúpa,“ vzlykla som. Pohltilo ma zúfalstvo. Je jasné, že po takomto výstupe ma Jasper nenechá pokračovať.

Začula som auto. Neďaleko nás zastala Alice a s Esme vystúpili.

„Našli sme dobré miesto,“ povedala Alice zamyslene a sledovala nás, ako ma Jasper a Emmett držia na zemi.

„Myslím, že pre dnes to bol dostatočný kontakt,“ povedal Carlisle a pozrel na mňa. Urobila som bolestivú grimasu a nechala si hlavu padnúť do rúk.

„Prídeme zase zajtra,“ utešovala ma Esme. Pomaly som sa postavila a prešla k autu, tam ma obkľúčili Emmett a Jasper.

„Len by som rada nastúpila,“ zavrčala som.

„Tak sa nám tak nevykrucuj,“ zasyčal Emmett a nastúpil. Nasledovala som ho a potom aj ostatný.

Po ceste bolo ticho, a ja som pozerala von oknom. Na hlavnej ceste sa v diaľke zaleskol predmet. Niekto tam stál. Z pár desiatok metrov sme videli žobráka, ako stopuje. Emmett spomalil. Nasledovala odozva v podobe Rosalinho sykotu, Carlisleovho napomenutia a Jasper sa chytil za hlavu, ale ústami mu mykal úsmev. Po chvíli prehovoril.

„Vieš, Larisa, tvoj výkon bol dobrý. Musíš zapojiť viac sebaovládania, pri ľuďoch je to prirodzenosť, ktorá nás vedie, viac ako pri zvieratách. Zajtra to skúsime s nejakým cieľom. Určíme niečo, na čo sa budeš sústrediť, aby si zamestnala aspoň z časti hlavu. Nečinnosť nie je dobrá voľba,“ dohováral mi.

„Máš pravdu, Jasper. Aspoň sa zoznámila s ľudským pachom,“ chlácholil náš výlet Carlisle.

Prišli sme domov a ja som si šla ľahnúť na svoj diván. Niekto tak okolo polnoci klopal, ale ignorovala som to, a našťastie ten niekto prestal. Chcela som byť sama. Sústrediť sa na svoj cieľ. Na svoje niečo, čo ma udrží od zmyslov...

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 2. Ide sa von?: