Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 17. Koniec - Epilóg

03.02.2012 (14:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 555×

Odchádzala som od Cullenovcov veľmi pomaly... neponáhľala som sa a nikto ma nevyháňal.

Počula som, ako sa Esme práve privítala s Bellou. Zvedavo som za nimi otočila hlavu. Teraz to tu bude pokračovať bezo mňa. Ale v mysli tu určite zostanem. Nie je pre mňa také ľahké sa odtiaľto odtrhnúť. Obe pozreli na mňa, keď si všimli, ako ich sledujem.

Zaregistrovala som prvý raz Bellu, o niečo vyššiu ako Esme, štíhlu a skutočne krásnu. Dlhé tmavé vlasy sa jej vlnili okolo tváre, krásne oblečenie len doladilo jej krásu. Smutne som si ju prezrela. Ona sa tvárila takisto smutne. Ale inak som necítila nič. Dlho som si predstavovala aké to asi bude, keď uvidím Bellu. Keď uvidím tú, ktorá mi vzala život. Ale teraz to bolo jedno. Ona mi život vzala, ale teraz som sa o svoje šťastie pripravila ja sama.

Kývla som hlavou na znak pozdravu a pomaly som kráčala pred dom.

„Kam ide?“ počula som Bellin zvonivý, nízky hlas.

„Larisa nás musí opustiť...“ vysvetlil jej Carlisle.

Posledný raz som sa obzrela a zbadala som ich všetkých. Esme za mnou naťahovala krk, Carlisle ju pevne držal za pás a pozeral jej do tváre. Snažil sa ju asi upokojiť. Bellu si k sebe pritiahol Edward, pretože aj ona za mnou pozerala. Napadlo mi, že sa so mnou možno chcela porozprávať, ubezpečiť sa, že mi je dobre, aby nemusela mať také výčitky svedomia.

Otočila som sa k domu čelom a pozrela naň. Na veľké presklené steny, na tmavé, mohutné rámy z dreva, na farebné tlmené svetlo v izbe, ktorá mi bola pridelená. Pozrela som do jednotlivých miestností, až som zrakom zablúdila ku Gerardovej izbe. Stál pri okne a pozrel na mňa. Netušila som, čo urobiť. Stál tam a mračil sa. Vtedy som si ale nemohla pomôcť, pohltila ma beznádej. Musela som ešte posledný raz ísť za ním. Ak ho vidím naposledy, musím mu povedať aspoň posledné zbohom. Naposledy mu pozrieť do očí a možno... dovoliť si dotknúť sa jeho pokožky.

Automaticky som sa rozbehla k domu. Až keď som si uvedomila Carlisleov pohľad, zastala som. Ostražito si ma premeriaval kvôli mojej náhlej reakcii. Jasper asi cítil, že sa nechystám nikomu ublížiť, pretože ku mne len pokojne otočil hlavu, ale ani náznakom nedal najavo, že by nesúhlasil s mojím konaním.

„Smiem ísť ešte na chvíľku dnu? Zabudla som sa...“ No než som dokončila, stali sa naraz dve veci. Pri srdci ma pichlo a zase ma zaliala nervozita, keď som počula buchnutie dverí a Gerardove kroky dole schodmi. A v tej chvíli sa kdesi z diaľky ozval ohromný výbuch. Ozval sa hneď po prudkom a menej počuteľnom brzdení. Všetci sa strhli k oknám.

„Čo to bolo?“ vyhŕkla Esme vyľakane.

„Auto... niekto mal nehodu,“ odvetil Carlisle. Ani neviem ako, vybehol von a Edward s ním. Snažila som sa myslieť na to, na čo mysleli všetci. Na nehodu na konci neďalekej cesty, ktorú sme počuli... Ale nešlo to. Gerard zastal predo mnou a vážne na mňa pozeral. Nevedela som, na čo myslí on. Ak ho trápi tá nehoda, bolo by zrejme lepšie nezačínať so svojimi problémami.

A zase som bola v úzkych. Teraz keď som mala šancu prejaviť čo k nemu cítim. Prinajhoršom by ma odkopol, ale bola drzosť pokúšať ho pred ostatnými, keď ma len pred chvíľkou vyhodili z domu. Stále tu bol Jasper, dole zbehla Alice, kvôli tomu hluku. A napokon sa ukázala aj Tanya a vydala sa za Carlisleom. Esme na mňa kútikom oka pozerala a zhovárala sa s Bellou. Nechcela som ich uraziť – veď on je stále oficiálne s Irinou.

„Už som myslel, že pôjdeš bezo mňa,“ povedal. Zažmurkala som. Nikto nepovedal nič, ale nastalo ticho. Nikto asi nechápal, vrátane mňa.

„Gerard, ty chceš odísť tiež?“ spýtala sa napokon Esme, keď sme na seba len zazerali. Gerard sa usmial.

„Hádam ju nenechám ísť samú...“ nadhodil. Vyzeral pokojne, dokonca spokojne.

„A Irina? Odpojí sa od sestier?“ vypytovala sa Esme ďalej. Očividne som nebola sama, kto mal veľa otázok. Všetci vyzerali napätí. Zrazu do domu vstúpila aj Irina a všetky hlavy sa otočili na ňu. Premerala si nás, ako tam stojíme oproti sebe, ale vrhla sa ku gauču.

Rýchlo odtiaľ vyhnala Jaspera a rozložila ho na priestrannú posteľ, ktorá by stačila aj pre dvoch ľudí. Potom odbehla preč a vrátila sa s kýblikom vody, obväzmi a utierkami. Keď som pochopila, Esme sa tiež rozbehla hore po schodoch a za pár sekúnd už bola späť aj s Carlisleovou lekárskou taškou.

A vtom - neviem prečo ma to prekvapilo, keď sa to dalo čakať – dnu vtrhol Carlisle, spolu s Edwardom niesli ženu. Tmavé vlasy jej padali do tváre a nedalo sa vidieť, ako vyzerá. Ale bola v podstate mladá, tak do štyridsať. Všetko jej viditeľne presakovalo krvou... cítiteľne...

Položili ženu na gauč a pustili sa do opatrovania. Matne som zbadala, ako sa Bella zvrtla a zapchávala si rukou nos aj ústa. Skoro ako keby jej bolo zle. Zmizla vonku a ja som sa čím ďalej, tým viac sústredila na tú ženu. Nehybne ležala a nereagovala na Carlisleove rýchle, odborné pohyby na jej ranách. A rany tiež nereagovali. Tiekli ďalej...

„Larisa,“ počula som Gerarda. Zdalo sa, že okrem Belly a Jaspera som jediná, kto na tú úbohú ženu zazerá ako na chutnú nálož večere. Jasper už v miestnosti nebol, neviem kedy odišiel.

Zase som bola chvíľku mimo... Viem len, že som si neuvedomovala asi sekundu času čo sa deje a už ma pevne zvieral Gerard a silno ma potiahol k zrkadlu, kde sme ešte pred sekundou stáli.

„Nedýchaj,“ zašepkal mi priamo do ucha. Jeho dych ma pošteklil a ja som fakt prestala dýchať, potom som sa spamätala. Pristúpila k nám Esme.

„Kto je to?!“ zavrčala som nechtiac. Bolo ťažké pozerať na tú krv. V krku ma pálilo a oči som často privierala a snažila sa hľadieť na Esminu peknú tvár.

„Carlisle vyslobodil tú ženu z trosiek auta. Zabrala na masáž srdca,“ počula som Esmine slová akoby z diaľky. Gerard ma pevnejšie stisol a ja som si uvedomila, že som chvíľku predtým mimovoľne zasyčala ako brániaca sa šelma. Skrotla som.

„Bol tam ešte niekto?“ spýtal sa Gerard.

„Jej... asi muž. Je...“ Nedokončila. Hlas sa jej zlomil. Na chvíľku ma to upútalo. Esme bola neuveriteľne citlivá. Tak ja sa tu zmietam, pretože by som tú ženu najradšej vypila do sucha, a ona žiali nad jej mŕtvym manželom? Zrazu som si prišla tak menejcenná, až som sa zahanbila. Prestala som bojovať. Gerard na mňa pozrel, zvedavý, čo sa deje. Až teraz som si uvedomila, že ma pevne stíska pri sebe, doslova nalepenú na ňom a ruky má obmotané okolo mňa. Tvár mal len asi desať centimetrov od tej mojej, aj to len kvôli jeho výške.

„Práve preto ju doniesli hneď sem, Carlisleovi na tejto pacientke veľmi záleží... pozrite,“ dokončila Esme, nevšímajúc si moje rozpaky. Otočila hlavu k svojmu manželovi a hrdo, ale dojato, sledovala jeho úpornú snahu. Šil jednu ranu za druhou. Edward mu stále pomáhal, zostal tam ako jediný, Tanya stála kúsok od nich. Všimla som si, že sleduje skôr nás, ako boj o život. Ale upútal ma aj Edward. Mal úžasné sebaovládanie. Ani nemrkol. Pridržiaval krvácajúce rany rukami a ja som nechápala, ako to dokáže.

Lenže sledovanie Edwarda sa veľmi rýchlo zvrhlo na sledovanie krvi. Nehorázne silno ma zabolelo hrdlo. Zrazu som si len uvedomila, že nevnímam. Už by som mala cítiť niečie ruky na sebe, ako ma ťahajú preč... ale nie. Nič som necítila. Ako dlho už lovím? Musím preč, nesmiem tej žene ublížiť!

Zastala som, keď som si uvedomila, že bežím lesom. Akurát som do neho len vbehla, ale aj tak. Netušila som, čo sa stalo vnútri. Dúfala som, že som nič neurobila. Neznášam to! Keď ma ovládne smäd, besním ako zver a vôbec si neuvedomujem, čo sa deje.

Pomaličky som sa priblížila k domu. Vonku boli všetci, čo vnútri nezostávali. Jasper, Bella, Alice, ktorá ich oboch upokojovala, Irina a práve sa odsunuli dvere a von vyšla Esme.

„Larisa, si v poriadku?“ zvolala, keď ma videla nesmelo postávať pri lese.

„Ehm... neublížila som jej?“ spýtala som sa a podišla bližšie.

„Nie, nie... ty si nepamätáš...?“ nadhodila opatrne Esme. Očividne si nebola istá. Prikývla som a ona mi položila ruku na rameno. „Odbehla si od nej. Vrhli sme sa za tebou, ale bola si prirýchla. Gerard však neváhal, ale ty si ho...“ Nedokončila. Von vyšiel aj Gerard. Pridržiaval si ruku a vyzeral inak...

„Čo som spravila?“ zhrozila som sa.

„Nič také. Len som mi rozdrvila ruku. Ale funguje. To sa hojí rýchlo,“ povedal potichučky. Vyzeral, že ho to bolí. Nikdy som ešte nevidela Gerarda takéto. Samozrejme som sa začala ospravedlňovať ako šialená, ale zdalo sa, že na mňa príliš nereaguje. Esme ho donútila sadnúť si, ja som netušila, či to skutočne potrebuje. On vedel o zničených končatinách u upírov viac ako ja s Esme dokopy. No po chvíľke sa Gerard prestal tváriť tak zničene.

„Je mi to strašne, strašne...“ začala som. Lenže on už ma chcel zaraziť, keď ho predbehla Irina. Konečne si nás všimla, mala totiž problém ignorovať krv - rovnako ako ostatní. Pribehla k nám a hodila sa Gerardovi okolo krku. Odstúpila som.

„Och, čo sa to stalo, čo to znamená?!“ vypytovala sa. Zrejme ani ona o tom nič nevedela a robila si zbytočné obavy. Gerard už vyzeral skutočne dobre.

„Irina, prosím ťa... choď na chvíľku preč, potrebujem hovoriť s Larisou,“ počula som Gerarda. Stála som im chrbtom a neverila som vlastným ušiam. Esme vedľa mňa si ho zase podozrivo premerala. Irina pomaly odstúpila, ale neodišla. Gerard vyskočil na rovné nohy a prišiel ku mne. Všetci sme zarazene stuhli, keď bez všetkého len tak prišiel a chytil ma za boky. Pritiahol si ma tak až nebezpečne blízko. Ja som sa snažila nepoddať všetkým túžbam, ktoré týmto úkonom vznikli.

„Ehm, Gerard, myslím, že už nebude treba, aby si ju strážil. Už tu krv necítiť tak silno...“ poznamenala Irina pichľavo. Gerard na ňu nechápavo otočil hlavu.

„Dík za upozornenie,“ odvetil a zase otočil hlavu ku mne.

„Čo sa to tu deje?“ spýtala sa Irina ráznejšie.

„Rozhodol som sa odísť spolu s Larisou. Ak mi to dovolí. A ak nie... budem ju prenasledovať,“ dodal šibalsky a zase akoby len pre mňa. Zakrútila sa mi hlava z takejto pozornosti.

„No, myslela som, že ste sa dohodli,“ vysvetlila Esme svoje dohady. Ako keby sa vracala k načatej téme z obývačky, než priniesli pacientku.

„Nie, nedohodli,“ zamračila sa Irina a otočila hlavu na Gerarda. Ten sa rozosmial. Zase mi pripomínal pubertiaka, ktorý ani netuší, čo sa okolo neho deje a aj je mu to jedno.

„Irina, ak by si chcela ísť s nami, nemám nič proti. Ale nechápem, prečo by si kvôli tomu opustila svoje sestry,“ vysvetlil.

„A ty odchádzaš kam?“ dupla nohou Irina. Zdala sa byť dosť nahnevaná, ale v očiach mala iba smútok.

„Idem s Larisou. Odchádza a ja už som tu skončil tiež. Mám na ňu veľa otázok,“ povedal on a zapozeral sa na mňa. Prihlúplo som sa usmiala, nemohla som si pomôcť.

Keďže Irine len zopakoval to isté, čo povedal predtým, o nič pokojnejšia sa nezdala.

„Ale... ako...“ koktala Irina. Stíchla a znechutene zazerala na Gerarda. Esme sa do toho zase vložila, tentoraz pristúpil aj Carlisle, položil ruky na Esmin chrbát aby ju podporil. Ledabolo som pozrela do obývačky. Bola tam tma a Carlisleova tvár vyzerala pokojná. Zrejme sa všetko zdarilo.

„Gerard, Irina je tvoja družka, odlúčenie je pre ňu veľmi zraňujúce...“ začala pomaly Esme. Lenže jej citlivý príhovor prerušil Gerardov smiech.

„A na to ste prišli kde? Moja družka, preboha!“ Lenže keď si Gerard uvedomil ako ohromene ho všetci pozorujú, radšej sklapol tiež.

„Ale veď ja som s tebou! Predsa... vraveli sme si...“ vypískla Irina. Gerard len ľútostivo krútil hlavou. Vtedy k sestre pribehla Tanya aj Kate a obe ju hladkali po chrbte, mračiac sa na Gerarda.

„Dámy, dovoľte mi obhájiť sa,“ zvolal Gerard a konečne ma pustil. Odstúpila som dva kroky od neho, ale nič na svete by ma nedonútilo teraz odísť. Toto som si musela vypočuť.

„Irina sa pomýlila. Ja som nikdy nepristúpil na niečo také, a to z jednoduchého dôvodu. Pretože som si vybral niekoho iného,“ povedal a pozrel na mňa.

Zasiahla ma salva zmiešaných pocitov. Bola som otupená, oslabená, tiež pokojná a celkom šťastná, ale zároveň som sa hanbila a bolo mi strašne ľúto Iriny. Ďalej som sa bála, čo bude nasledovať. Gerard pristúpil ku mne a vzal si moju ruku, ktorú jemne, dokonalo a pomaly pobozkal. Zachvela som sa. Na chvíľku boli všetky iné pocity preč. Musela som si pripomínať, že sa tu stalo niečo čudné a nemôžem sa podvoliť svojim inštinktom. Odkašľala som si. Aj ja, tak ako všetci, som otočila hlavu na Irinu. Bola zničená.

„Je mi to ľúto,“ ospravedlnil sa jej Gerard, ale ani na neho nepozrela.

„Ale ten bozk!“ vzlykla Irina.

„To ty si pobozkala mňa, Irina. Vysvetľoval som ti to. Prepáč, nedošlo mi, ako to vnímaš.“ Moja hlava potlačila dozadu informáciu, že sa s ňou Gerard bozkával. Viac ma zaujímalo ako mohlo dôjsť k takejto obmene. Nemôže niekto z nich klamať? Je to čudné...

„Vy ste sa o tom nerozprávali?“ spýtala sa ľútostivo Esme.

„Ale áno!“ zvolala Irina a tuho objala sestru.

„Nie,“ odsekol Gerard. „Irina hovorila o spojení, hovorila o hlbokej väzbe, hovorila o tom, čo cíti ona. Ja som hovoril o priateľstve. A to je skutočne hlboké, Irina. Si moja priateľka, takže ma to mrzí o to väčšmi. Ale veď ty musíš vedieť, že to nie je láska. Veľmi si rozumieme, ale nie je tam nič viac,“ dohováral jej zase. Irina krútila hlavou.

„A s ňou?!“ mykla hlavou mojím smerom Irina. Gerard si ma obzrel, zdvihol kútik pier.

„Práve. Ak by tu nebola Larisa, nemal by som si to s čím porovnať. Ale popri nej viem, že je to jediné, čo môžem milovať. Aj keď je taká detinská,“ pousmial sa. Zatočila sa mi hlava z takého vyznania. Okamžite som stála hneď pri Gerardovi a tuho som mu stisla ruku. Zahľadela som sa mu do očí a túžila som s ním byť aspoň chvíľku sama.
Zase som sa musela upokojiť. Pred nešťastnou Irinou by to bolo nevhodné.

„No, bolo to zvláštne. Všetci sme si mysleli to isté... teda...“ odmlčala som sa. Zdvihla som hlavu a zamerala sa na Jaspera. On musí dobre vedieť čo sa tu dialo. Predsa musel cítiť, či k sebe niečo cítili, alebo ak nie, prečo sa na to nespýtal dobrého priateľa?

„Jasper na mňa zanevrel,“ vysvetlil Gerard ako keby čítal moje myšlienky.

„To nie je pravda,“ zamrmlal Jasper, ale všetci sme ho počuli. „Nestrkal som nos do cudzích záležitostí.“  Samozrejme, len do mojich, pomyslela som si.

„Irina,“ otočil sa k nej zase Gerard. Ledva zdvihla hlavu, aby na neho pozrela. „Potrebuješ čas. Je mi to ľúto, ale nie je to vzájomné. Ja som si vybral dávno predtým.“

Zdalo sa, že sa všetko ukončí v mieri. Irina sa nechala sestrou odviesť pred dom a Kate náhlivo balila ich veci. Chystali sa odísť. Keď už Kate zbalila všetko, čo si sestry priniesli, začali sa lúčiť. Gerard zvieral moju ruku vo svojej, ale neodvážila som sa k ničom väčšiemu. Pozorovala som ako skleslo reagujú Cullenovci, Gerard nespúšťal oči z Iriny. Napokon, keď si to ona všimla tiež, neudržala sa a vybuchla.

„Využíval si ma, aby žiarlila. Aby si ťa všimla a aby si si ju pripútal. To ti nikdy neodpustím!“ povedala nahnevane.

„Mňa by si nedokázala nevšimnúť,“ oplatil jej Gerard vtipom. Irina zúrila, medzi tým vzlykala a rozbehla sa preč. Kate a Tanya sa rýchlo ospravedlnili a ešte rýchlejšie sa rozlúčili. Bežali za ňou. A už ich nebolo...

Zostalo trápne ticho a také napätie, že by sa dalo krájať. Prvý prehovoril Carlisle. Oznámil nám, že pacientka je v poriadku. Esme sa na neho pochvalne usmiala.

„Larisa, ako si to dokázala?“ otočil ku mne hlavu Carlisle. Prekvapilo ma to, keďže pred chvíľkou pozeral na Esme pohľadom, pri ktorom sme všetci odvrátili pohľady a tušili, že potrebujú chvíľku sami pre seba. Lenže teraz ako ho to skutočne zaujalo, čakal na moju odpoveď.

„Čo presne?“ spýtala som sa rýchlo.

„Keď som zašíval Sheene rany. Bola si skoro pri nej, ale než sme stihli zareagovať, odbehla si. Ako si sa dokázala ovládnuť?“ Zdalo sa, že ho to potešilo. A nebol sám. Snažila som sa vyhnať si z hlavy všetky tie vzrušujúce správy a nadšenie, aby som si pripomenula o čo išlo. Pamätám si, že som vedela, že tej žene nesmiem ublížiť. A prečo...? Napadol mi jeden dôvod automaticky – Pretože Carlisleovi na tej pacientke veľmi záleží... Esmin zvonivý hlas sa mi prehral v hlave. A to bol môj dôvod.

„Dobrý dôvod,“ pochválil ma Edward. Uškŕňal sa, ale bol spokojný. Carlisle čakal.

„Vedela som, že nesmiem,“ odvetila som pre Carlislea nahlas. Prikývol, moja odpoveď ho neuspokojila, ale nemohol s tým nič robiť. Dúfala som, že mu to Edward prezradí raz, keď už budeme s Gerardom ďaleko. Aby vedel, že si vážim všetko, čo pre mňa urobil. Všetko, čo pre mňa urobila jeho milujúca rodina.

Vďaka nim som čo som.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 17. Koniec - Epilóg: