Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 14. Starý známy

I am on my way - 14. Starý známyTak, pridávam ďalšiu kapitolu. Trochu som na ňu zabudla, tak sa ospravedlňujem. Larisa sa znovu stretne s niekým, koho myslela, že už neuvidí. Kto to bude?

„Budem sa s ním musieť porozprávať. Toto nebola tvoja vina,“ povedal mi Jasper na chodbe. Boli sme na ceste domov.

„Viem,“ povedala som.

„Musí pochopiť, že mu to nejde. Jeho motivácia mladých upírov je príliš deštruktívna,“ krútil hlavou. „Nechápem, čo od toho očakáva.“

„Zdá sa, že ho to baví,“ hlesla som. Pozrel na mňa. Mierne prikývol.

Potom natiahol ruku a prijal Alicinu. Začala mu šepkať niečo, čo som počuť nechcela. Oddelila som sa od nich. Gerard tam nebol, neprišiel na poslednú hodinu. Rosalie a Emmett sa správali rovnako koketne ako Alice s Jasperom, alebo skôr viac. A verejnejšie. Keď Jaspera zastavila kandidátka na kráľovnú plesu, aby si vypýtala jeho podpis na petíciu proti týraniu zvierat, predbehla som ich. Ešte raz som sa obzrela, ale cukrovanie neustávalo. Nechcem byť ich tieň, tak si prejdem na parkovisko sama.

Prechádzala som okolo múru, deliaceho trávnik posiaty lavičkami od parkoviska a snažila som sa skryť za každý krík a plot. Aj tak na mňa pozeralo niekoľko ľudí. Niektorí mierili k autám, iní pri nich postávali, keďže dážď na chvíľu ustal, a zhovárali sa. Všimla som si jedno auto. Bolo priamo predo mnou. Malo skvelý flek na parkovisku a bolo jedno z najdrahších – ak samozrejme nepočítam autá Cullenovcov. Bola to tmavohnedá honda. Opierali sa o ňu tri dievčatá oblečené dosť naľahko. Tu to bolo celkom nezvyčajné - kvôli počasiu. Zabávali sa, špliechali na seba vodu a na svojich ďalších dvoch kamarátov za vozidlom tiež. Keď som bola desať metrov od nich, pri múriku, sledovala som ich. Boli jediní, ktorí na mňa nezazerali, a ani zazeranie neúspešne nezakrývali. Keď som sa pozrela z tohto uhlu, videla som aj ďalšie dve postavy. Jednou bolo vysoké, štíhle dievča s čiernymi vlasmi, ktoré k sebe tisol o kúsok nižší chalan. Zastala som na mieste.

Blond vlasy, nezvyčajne ostrihané do moderného účesu, veľké modré oči blízko seba, guľatý nos ako gombík a briadka, rovnako nová, ktorá tu predtým nebola.

T-to nie je možné! Skam, čo tu robíš, preboha, nie! A kto je to?!

Skam objal svoju tmavovlasú kamarátku a vydvihol ju. Ona sa zachytila nohami okolo jeho pása a začali sa bozkávať. Komentáre troch ďalších dievčat si nevšímali. Udialo sa to príliš rýchlo. Ja som zízala a Skam slečnu položil. Zdvihol pohľad a so záujmom pozrel niekam za mňa. Obzrela som sa ta, na mojich úradných súrodencov. Keď som stočila pohľad späť na neho, stretol sa s tým jeho. Bol čitateľný ako vždy. Absolútne dal najavo úžas, prekvapenie, šok.

V momente som kráčala preč. Pozrela som sa na nich. Alice pochopila. Zrýchlili krok a mierili k autám. Ja som sa vybrala peši po ceste preč. Po pár metroch som dúfala, že Skam našiel pre to čo videl výhovorku. Rozbehla som sa a po dvesto metroch som zašla do lesa a bežala domov upíriou rýchlosťou.

 

Vtrhla som do dverí a vyrušila som pokojnú partičku Bridžu. Ani som na nich nepozrela. Moja hlava šrotovala ostošesť. V izbe som vzala do rúk tašku a hodila do nej náhradné oblečenie, rozčítanú knihu a môj zápisník s fotkami. Nezamýšľala som sa ďalej. Nič viac nepotrebujem. Nič viac nemám. Hodila som si tašku cez plece a pribehla som k oknu.

„Larisa?!“ zhrozila sa Esme. Ona, Carlisle a Kate stáli vo dverách.

„Musím ísť,“ povedala som len a vyskočila som oknom von na zasnežený dvor. Vtedy sa tam vrútil aj Emmettov džíp a Alicino auto a všetci naraz vyskočili von. Mierili ku mne a vtedy z domu vyšli aj ostatní.

„To bol on? Tvoj priateľ?“ spýtala sa Alice. Prikývla som. Vtedy si prezrela moju výbavu. „Kam ideš?“

„Musím vypadnúť. Videl ma.“

„Nie. Určite si bude myslieť, že sa mu to zdalo. Si pre neho mŕtva,“ povedala bezcitne Rosalie. Zamyslela som sa znovu. Prehrala som si to od A po Zed.

„Je mierne krátkozraký. Mal len na jedno oko nula celá päť dioptriu. Možno, že...“ Vtedy sa ozval zvonček. Všetci otočili hlavu tým smerom. Nachádzali sme sa na zadnej strane domu.

„Alice?“ otočil sa na ňu Carlisle. Zahĺbila sa. Potom sa sykavo nadýchla a vytreštila oči na mňa.

„Je to on. Carlisle choď, je nepokojný,“ povedala mu a Carlisle zmizol. Ostatní váhali.

„Larisa, nemôžeš takto odísť. Si naša chránenkyňa, sama nechoď. Nie je dôvod sa sťahovať. Poď dnu, vypočuješ si o čo ide,“ dohovárala mi Esme.

„Mám tam napochodovať?!“ zhrozila som sa.

„To určite nie. Vylez do svojej izby a počúvaj. Tu žiadna Larisa pre neho nie je,“ vysvetlil mi Jasper. Nie je. Larisa tu rok snívala len o dni, kedy sa s ním stretne. A teraz tu nie je.

„Všetci vedia ako sa volám, som zapísaná do školy. Rovnaké meno, rovnaký človek,“ zúfala som. Rosalie pristúpila a položila mi ruku na rameno.

„Poď, vypočujeme si, čo nám povie. Vyrieši sa to. Zvládli sme aj horšie situácie. Jeden zmätený teenager nás nezruinuje,“ povedala mi a ťahala ma k oknu. S rozbehom som hladko pristála na ráme a potichučky zoskočila dolu. Pre istotu som otočila kľúčom v zámke. Rosalie sa posadila na posteľ. Podišla som k oknu a oprela sa o jeho rám. Ostatní sa dole pomaly rozišli. Niektorí vošli do lesa, iní do domu. Nechápala som ich plán, ale uši som napínala o poschodie nižšie.

„Dáš si trocha čaju, dieťa?“ spýtal sa vľúdne Carlisle. Nič, asi odpovedal neverbálne.

„Tak sa napi aspoň vody. Som lekár a ty vyzeráš veru nedobre. Na,“ počula som zase Carlislea. Bol to rodený herec.

„Ďakujem,“ ozval sa jeho trasúci sa hlas. Zamrazilo ma. Bol o nepatrný tón hlbší, než som na neho bola zvyknutá. Rosalie ma pohľadom sledovala, nevšímala som si ju.

„Tak vrav, čo máš na srdci?“ popýtal ho Carlisle a čakal. Hodnú chvíľu bolo ticho. Dokonale som si predstavila, ako Skam svojimi modrými, jasnými očami teká po obrovskom priestore a milo sa tváriacom Carlisleovi. Počula som ako sa k nim pridala Esme. Predstavovanie som už zrejme prešvihla.

„Sledoval som sem vaše deti,“ povedal. Bolo jasné, že sa snažil správne začať. Carlisle sa zachoval bez chybičky. Nadýchol sa pomaly, neisto sa spýtal: „Stalo sa niečo?“ Chvíľu zase ticho.

„Deti priviezli auto a potom pokračovali na krúžky. Emmett má karate, Alice výtvarnú,“ prednášala Esme matersky. A dokonale nudne. Ako typická matka pýšiaca sa talentom ratolestí, ktorý nikoho nezaujíma. Počula som, ako Skam položil pohár na stôl. Zrejme sa mu triasla ruka, zvuk bol intenzívnejší.

„Nie. Nič len... pred školou som videl dievča. Veľmi sa na niekoho podobala. A bola taká istá ako vaše deti,“ zaznelo nesmelo. „Viete, bola... bledá, vyzerali jednoducho podobne,“ vysvetľoval váhavo.

Ticho. Hlboký nádych, ktorý mohol patriť iba po vzduchu smädným, ľudským pľúcam.

„Povedali mi, že žije s vami. Chcem ju vidieť,“ povedal rozhodne. Opäť ticho. Pozrela som na Rosalie. Čo teraz?

„A ako to dievča vyzeralo?“ spýtal sa Carlisle vľúdne. Čo chce robiť?

„Asi takto vysoká, svetlé vlasy... čo ďalej,“ zamyslel sa. To ma nedokáže opísať? Buď sa hanbí povedať, čo má skutočne na mysli, alebo... už zabudol. Je to vyše roka. Má novú priateľku, ktorá je, oproti mojej ľudskej podobe, krásna. Vyzeral byť šťastný. Možno bol šťastný, než som znova zasiahla do jeho života.

„Jednoducho viem, že je tu,“ dokončil Skam.

„Nuž, mám na návšteve svoju neter. Zrejme myslíš ju. Počkaj, prosím,“ počula som Carlisleove tiché kroky a potom nahlas kričal.

„Larisa!“ kričal tak nahlas, až som nadskočila. Isteže, hráme sa na ľudí. Človek by ho inak nepočul. Ozvalo sa veľmi pomalé otvorenie dverí na naše chodbe. A potom ich zatresnutie. To tu zvykom nebýva. Dupot Kate, ktorá hrala svoju úlohu lepšie, ako sa zdalo. Musela som prebehnúť k dverám, odomknúť a potichu ich pootvoriť. Vyzrela som von. Kate si rovné vlasy nejakým zázrakom dokázala behom tej chvíľky rozstrapatiť na strany a zvlniť. Mala na sebe make-up, ktorý mal zrejme zvýrazniť niektoré črty pred inými. Bola oblečená ako ja, v obyčajných rifliach, tričku a bunde. Kateina postava bolo o niečo štíhlejšia a veci jej boli trochu voľné.

„Čo je?!“ zišla dole s hraným, opovrhujúcim výrazom.

„Toto je Skamael. Hľadal ťa tu,“ počula som Carlislea a jeho dokonalý trpezlivý tón. Skam bol ticho. Len sa Kate odzdravil a zrejme si ju prezeral.

„Necháme vás...“ začala Esme, ale Skam jej skočil do reči: „ Ty si Larisa?“ spýtal sa.

„Hej, prečo,“ nadhodila Kate nezaujato. Dokonalá pubertiačka.

„Hm, asi... asi som sa pomýlil. Prepáčte. Zle vidím a dnes je sychravo. Zdalo sa mi niečo iné,“ ospravedlňoval sa. To nie je možné. Zabralo to, nechápem. Bola som rada. Je z krku. Ale... na druhej strane, bolo to príliš ľahké. Myslela som, že bude viac bojovať. Myslela som, že ma miloval dosť na to, aby ma nenechal len tak ľahko odísť. Bol to rok, áno. Ale ja som celý rok myslela na neho.
Ale predsa len. Nemôže na tom trvať, to by bolo proti zdravému rozumu. Zrejme je s tým už zmierený. Takže môj plán definitívne padá. Skam ide ďalej. Ale prečo sem teda prišiel? Prečo ho to zaujalo, keď je mu to už jedno?

„V poriadku?“ šepla Rosalie. Kývla som a počúvala som ďalej. Kate dupala zase hore schodmi.

„Bola to moja priateľka. Zmizla pred časom. Dúfal som – kvôli jej rodičom – že to bola ona. Myslel som, že má amnéziu, alebo je na úteku. Ale vlastná hlava ma zmiatla,“ odpovedal zrejme na otázku, ktorú som zase premeškala. Hovoril veselo, uvoľnene. On bol nesvoj, len keď hrozilo, že žijem?

„Je mi to ľúto, musela to byť veľká strata, keď ste si boli blízki. A pre rodičov toho dievčaťa,“ prihovárala sa mu Esme. Teraz nič nehrala. Myslela to vážne. Poznala som ju dosť dobre aby som to rozoznala.

„Hm, hej. Boli mimo pár mesiacov, ale sú v poho. Majú decko, takže žijú odznova,“ povedal. Moji rodičia majú dieťa? Majú... môjho súrodenca. Sestričku, bračeka...

„A ako to zvládate vy?“ súcitila Esme ďalej. Skam už vôbec neznel vyľakane, ani skormútene.

„Ja? Boli sme kamoši, ale čo... také veci sa dejú. Viete, myslím si, že všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka strate jednej kamošky som našiel nových priateľov, a tak som sa zoznámil s Katrinou. Je to najúžasnejšie stvorenie pod slnkom. Milujem ju. Ak mi Larisa chýbala – tá Larisa, nie vaša neter – tak miesto po nej celkom zaplnila Katrina.“

Dosť. Už nepotrebujem počúvať. Rosalie ma zachytila, než som stihla vyliezť oknom von.

„Chcem sa prebehnúť,“ zavrčala som na ňu.

„Odchádza,“ povedala mi. Začula som, ako sa dvere otvorili a Skam zdravil Esme. Tá ho pozdravila a dvere za ním zatresla. Potom sa zrejme rozbehla k nám.

A tak bolo. Po chvíľke vrazila do dverí mojej izby a podišla celkom blízko ku mne.

„Larisa, dievčatko, ako sa cítiš? Povedz mi, počula si všetko? Je mi to ľúto,“ rozplývala sa Esme typicky. Tentoraz mi to neliezlo na nervy. Bolo to... milé. Zamyslela som sa. Nechcela som ho už ďalej počúvať. Ale inak... bola som mierne nadšená.

„Teším sa, že mám súrodenca. Ale bohužiaľ, nebude to nikdy naozajstné. Som rada, že rodičia majú dieťa, ktoré ich naučí byť dobrými rodičmi. Mala by si im dať pár lekcií, Esme,“ žmurkla som na ňu.

Tvárila sa potešene nad komplimentom, ale vráska na jej čele nezmizla.

„Chápem, ak o tom nechceš hovoriť,“ povedala mi skleslo. Zažmurkala som.

„Teraz som o tom hovorila,“ nechápala som. Esme sa na mňa nechápavo pozrela a Rosalie ju napodobila.

„A čo tvoj priateľ, čo veci, ktoré povedal?“ pripomenula mi Rose. Chvíľku to ešte trvalo, ale potom do seba ozubené kolieska dokonale zapadli. Neľutovala som to, nebolo mi smutno, nevyčítala som mu to. Bolo to divné. Myslela som, že som pre neho niečo znamenala, napríklad ma v tom utvrdzovali vyznania nehynúcej lásky, na ktorých sám trval. Ale nijak ma to neberie. Nemätie ma to, je to akoby ste si mysleli, že dokážete uvariť najlepšie špaghety v meste a potom ochutnali lepšie u vašej kamarátky. Pritom ste ich mali celú dobu pod nosom. A to, že to pre mňa znamená tak málo, mi vzalo posledný dôvod hnevať sa na Skama.

„Som v poriadku. Necítim vôbec nič,“ priznala som udivene. Prezerali si ma obe. Asi mi neverili.

„Ale on bol tvoj...“ začala Rosalie. Zahriakla som ju. Nechcela som vyznieť ako hlupaňa. Bola som si istá, že sa chystá citovať nejaké moje teatrálne vyjadrenia na Skamovu adresu.

„Vážne. Nič. Skutočne nič necítim,“ ubezpečila som ich. Necítim nič. Oveľa viac ma páli... Gerard. Svietil oproti myšlienkam na Skama ako rádioaktívny. Skam ma tiež vymenil, bolo to také podobné. A predsa úplne iné.

„Ach, zlatko, to je výborné,“ tešila sa Esme. Hodila sa mi okolo krku a Rosalie ma pohladila po chrbte.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 14. Starý známy:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!