Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 12. Ničivá sila

18.06.2011 (10:00) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 584×

Rodina sa v skupinkách chystala na lov. Prišla za mnou Irina, ktorá lov zveri považovala za zábavu. Povedala, že sa vyšantíme a chcela, aby som išla s nimi. Skutočne som nechcela byť netaktná. Keď som vymýšľala, čo spravím, niekto zaklopal na dvere.

„Vstúpte,“ pozvala som dnu Kate. Ako ma prekvapilo, keď ma veselo pozvala na lov s jej skupinou.

„Ak teda nejdeš s niekým iným,“ dodala.

„Ehm, nie. Pozvala si ma už dávno, keby niečo,“ utrúsila som. Zamračila sa na mňa a potom sa zatvárila zvláštne. Ako keby niečo chcela, ale nevyslovila to.

Tak sme sa večer stretli. Kate rozhodla za našu skupinu, že pôjdeme v noci.

„Vieš, že noc hýri farbami o akých sa dňu ani nezdá. Je nežnejšia, plnšia, je skutočnejšia,“ obhajovala pred domom, keď som sa k nim pridala. Carlisle a, na moje prekvapenie, Jasper mi kývli hlavou.

„Ideme, Larisa?“ húkla Kate. Usmiala som sa a rozbehla som sa smerom k lesu prvá.

Lov je zábava! Dokonca Jasper pôsobil až nevídane uvoľnene. Keď sme si dali závod, kto bude skôr v obývačke, dobehla som po pol hodine druhá, hneď za Jasperom. S úškrnom ma vítal.

„Preboha, to sú padavky,“ chechtal sa. Obzrela som sa, ale nikde neboli.

„Podľa mňa ťa nechali vyhrať,“ podpichla som ho. Naozaj, ani teraz som ich ešte necítila, nepočula.

Uvedomila som si, že sa možno naozaj diskvalifikovali a že som s Jasperom sama. Alice sedela na pohovke, ale bola zabratá do módnych časopisov. Jasper sa prestal uškŕňať.

„Prečo si vlastne bol dnes s nami?“ spýtala som sa. Podvihol obočie.

„Vybral som si.“

„Iste, ale... myslela som, že budeš s Gerardom. Je to tvoj dávny priateľ, čakala som, že...“odmlčala som sa. Vedela som len to, čo som odpozorovala. A neprišlo mi taktné to tu presýpať ako číru pravdu. Možno sa mýlim.

„Nechajme to tak," odbil ma mierne. Vtedy dobehla Kate.

„Preboha, Esme!“ kričala, keď vošla cez sklené dvere.

„Čo sa stalo?“ bol pri nej Jasper v momente. Alice sa vystrela a jej telom preletel akoby prúd. Mala víziu.  

„Carlisle,“ povedala Irina a schytila za rameno Esme, ktorá zatiaľ pribehla z kuchyne. Naraz ma zaplavil doposiaľ neodžitý pocit. Zdá sa, že reagujem na všetko inak. Zakaždým. Bežala som s nimi von plná číreho strachu. Carlisle... čo s ním je? Kde je? Ako to, že upír nemôže prísť sám? Čo sa mohlo stať? Hlavou mi behalo už len to najhoršie. Každý pokus utlmiť myšlienky čo i len na tých pár sekúnd, kým k nemu dobehneme bol márny. Ale prečo jeden upír... ticho. Ohromilo celú našu skupinu, skláňajúcu sa nad Carlisleom. Ohromilo moju myseľ.

Carlisle ležal na trávniku. Tvár krčil bolesťou. Náhla bolesť nad tým, čo som videla a cítila okolo seba, ma nútila nahlas vzlyknúť. Esme si kľakla k nemu a mne sa uvoľnil výhľad. Vedľa Carlisleovho stuhnutého tela ležala končatina. Ruka. Jeho noha... neuveriteľné.

„Gerard!“ zreval Jasper, keď sa náhlivo poobzeral. Jasper vyzeral úplne vytrápene. Vyzeral unavene, vyčerpane a zúril. Inštinktívne som od neho odstúpila. Jasper sa hodil ku Carlisleovi a uchopil jeho ruku. Alice prišla vedľa Esme a čupla si ku Carlisleovej hlave. Šepkala mu slová útechy. Konečne sa zjavil Gerard. Zastavil sa niekoľko metrov od nás a potom  bol behom sekundy vedľa Jaspera. Ten na neho ani nepozrel. Gerard mu pomáhal polohovať ruku a potom ju priložili k pahýľu. Jasper sa zohol a niečo spravil z jednej a druhej strany paže. Zdalo sa mi, že miesto zlomu namočil jazykom.

„Carlisle, zostaň tak, ako si,“ povedal mu napokon. Carlisle prikývol. Alice sa od neho postavila a prešla k Jasperovi, chytili sa za ruky a odišli. Rosalie a Tanya utešovali uvzlykanú Kate a všetky tri sa spolu pobrali dnu. Irina pribehla k nim tesne pred domom. Vrhla sa na nešťastnú sestru a vypytovala sa jedno za druhým, dlho nechápala sestriným vysvetleniam. Esme sa schúlila vedľa Carlislea a tuho ho objímala. On jej skoro nevládne ležal na hrudi so zavretými očami.
Rýchlo som sa pobrala dnu a Gerard so mnou. Bola som šokovaná. Nič také som nikdy nevidela. Gerard sa tváril hrozne.

„Čo je ti?“ spýtala som sa ho na chodbe.

„Hm?“ prebral sa zo zamyslenia. „Ehm, nič. Mal som byť tam,“ vysypal naraz. Kráčali sme ďalej, mimo tichého hlúčiku v obývačke.

„Kde si bol?“ opáčila som mu. Zaujímalo by ma, prečo Irina pribehla tak neskoro, myslela som, že budú spolu. Možno to predsa len nie je tak, ako to vyzeralo na prvý pohľad. Možno som paranoidná. Nechcem ale vedieť, kvôli čomu.

„Jasper sa na mňa hnevá. Ale... toto nie je nikoho vina. Je to náhoda,“ vravel. Zastavila som ho na chodbe, potiahnutím za rukáv.

„Kašli na to, Gerard,“ povedala som. Až vtedy sa prebral poriadne. Pozrel na mňa a v očiach mu zase tak zaiskrilo. Mňa zase pohltili moje myšlienky. Prečo to tak je? Je Gerard nebezpečný chlapík, tak ako nad tých váha Jasper? Iskrí sa mu v očiach vždy, lebo je taký dobrodruh? Alebo iba keď hovorí so mnou. Potrebujem to zistiť, ale neviem ako. Reflexne som mierne vystrela ruku dopredu a po chvíľke sa šuchla o jeho ruku. Pozeral mi do očí a pohladil ma po tej ruke. A čakal.

„Musím sa ťa niečo spýtať,“ odhodlala som sa.

„Nech sa ti páči,“ povedal a posunul ruku bližšie. Sám pristúpil. Vtedy som začula kroky. Niekto ide hore? Obzrela som sa na schody a Gerard odo mňa ustúpil. Začula som nepatrné zavŕzanie dverí a tie sa otvorili. Dvere na jeho izbe. Irina vyšla na chodbu a usmiala sa na nás.

„V poriadku?“ spýtala sa. Gerard prikývol.

„Prídeš?“ spýtala sa zase a Gerard sa pomaly vydal za ňou.

„A – Larisa? Chcela si niečo?“ spýtal sa zmätene. Pokrútila som hlavou. S tak predstieraným pokojom som pomaly schádzali schodmi a sledovala, ako Gerard prijal Irininu ruku a ako spolu vošli do jeho izby.

Posadila som sa na zem, vedľa Jaspera. Skrývala som rozčúlenie a počúvala som, ako Irina vykresľuje, čo sa stalo.

„Išli sme lesom a Carlisle navrhol podvod, samozrejme so srandy. Chceli sme to obísť a vojsť do domu oknami. Počkať až dobehnete – predpokladala som, že budem prvá. A potom na vás vybehnúť, že sme si už stihli dať aj šlofíka. Mal to byť vtip. Ale keď sme leteli lesom, Carlisle na mňa zavolal. Bol asi dvadsať metrov za mnou a tak som len zastala a počkala, než dobehne. Ale niečo sa na mňa vyrútilo. Obrovský, sivý vlk! Neuveriteľné. Šiel po mne ako divý. Carlisle sa pred neho postavil a kričal po ňom. Zdalo sa, že ho počúva, ale ja som bola úplne vytrasená. Rozmýšľala som, čo urobím. Bol hrôzostrašný. Nahla som sa po jednom mohutnom kmeni a vlkova pozornosť Carlislea obišla. Zahnal sa po mne a keby nebolo Carlislea, ktorý ma zachránil...“ nedokončila a zrútila sa do Tanyinho objatia.

Vlci. Spôsobili veľkú nehodu. Po pár hodinách bol plán jasný. Jasper, Rosalie, Emmett a Gerard, ktorého neprítomnosť v spoločnosti každému vadila, mali zajtra jasnú cestu. Keď sa zotmie, pôjdu za vlkmi. Chcú si byť istí.

„Myslím, že ich rozrušila vaša prítomnosť. Za posledné dva mesiace ste tu už druhý neohlásený upíri,“ uvažoval Jasper.  

„Môžem ísť tiež?“ spýtala som sa Jaspera, keď sa rozhovory skrútili tak, že nás oboch vynechávali. Zameral sa prísne na mňa.

„To je vylúčené.“

„Prosím. Chcem to vidieť. Je to zaujímavé, prosím. Nepáči sa mi to. Carlisle v živote nikomu neublížil... nie je to fér,“ nástojila som si na svojom. Ak mu ukážem svoje dôvody, možno uvidí, že sme na jednej lodi.

„Nie. Si mladá, neveria ti. Naša rodina má s nimi dohodu. Nepáči sa im už to, že ťa Bella premenila. Nie si v ich očiach našou súčasťou,“ vysvetľoval zaryto.

„Gerard je oveľa dôveryhodnejší. Veď on rozpútal prvé rozpory. Okrem toho ho to zrejme veľmi nezaujíma. Má dôležitú prácu. Ukazovať Irine, ako sa používa izba,“ vylievala som si hnev, ktorý ma pálil pod vrstvou pretvárky.

„Prestaň s tými rečami,“ odbil ma Jasper ostro. Pozrela som na neho ako ma prebodáva horúcim pohľadom.

„Prečo, nič zlé...“

„Si drzá,“ skočil mi do reči a postavil sa. Dotklo sa ma to. Myslela som, že Jasper mi rozumie. Toto je skôr, ako keby som mu liezla na nervy.

„Som úprimná. Hodnotím reálnu situáciu,“ oplatila som mu to. Keď sa nemôžeme pretvarovať, že sme spriaznené duše, budeme sa navzájom zadupávať do zeme? V poriadku! Tiež som sa postavila a Alice vedľa Jaspera tiež. Pozerala na neho, ale on sa mračil na mňa.

„Nemáš to privilégium,“ povedal.

„Iste. Pardon,“ odvetila som a vyšla hore. Vo svojej izbe som nehodlala byť. Počúvať Gerarda a Irinu? Ďakujem pekne. Vybehla som von a držala sa pri dome. Kvôli tomu incidentu som nechcela viac provokovať. Ale do rána sa už nič iné neudialo. Musela som sa ísť obliecť, dnes nás čaká škola.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 12. Ničivá sila: