Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 11. Prírastky

26.05.2011 (17:30) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 660×

V okamihu, ako sa naše pery dotkli, akoby mi v hlave zhaslo svetlo. A jediné nad čím som dokázala premýšľať bolo, že je tam, vedľa mňa. Že je všetko dokonalé. Ale časť môjho rýchleho mozgu ma zradila. Neustále riešila, prečo je vo zvyšku hlavy také ticho? Tuho sa do toho púšťala, až spustila tok myšlienok. Nič nedokáže pokaziť peknú chvíľu viac ako zradné myšlienky.

Prečo to robíš, Larisa? Dotýkaš sa ho a páči sa ti to! Ale ty vieš, že toto by si mala robiť iba s jedným. S tým, ktorému si sľúbila svoju lásku.

Útočili na mňa a ja som sa od Gerarda začala odťahovať. Zovrel ma tuhšie a jednu ruku mi ovinul okolo krku. Bolo to krásne, ale moja hlava vyhrala. Dokázala ma naprogramovať tak, že všetko, čo sa mi páčilo od neho, bolo zlé. Musela som použiť silu, aby som sa dostala z Gerardovho zovretia.

„Nie!“ zvolala som, keď som sa mu pokúšala vykrútiť. Otvoril oči a asi až vtedy mu došlo, že s tým nesúhlasím. Preto ma okamžite pustil. Zostala som hlúpo stáť pred ním. Mala som na jazyku slová ospravedlnenia. Ale nešli vysloviť.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma a pristúpil bližšie.

„Nie som.“ Gerard zastal, keď videl, že pred ním ustupujem. Pozorne ma sledoval. „Už to viac nerob, dobre?“ povedala som tvrdo. On zvraštil čelo a pohľad sklopil k podlahe. Nepovedal vôbec nič. Nič. Pomaly som prešla k dverám a sledovala som ho, ako stojí so zvesenou hlavou a stisnutými perami na mieste.

Chcela som niečo povedať. V hlave som si prehrávala ďalšiu a ďalšiu alternatívu mojich slov, ale už som bola na chodbe a napokon v izbe. Zatlačila som dvere, nech sa zavrú a pomaly som prešla ku kreslu. Sadla som si a len som sa tak pozerala pred seba. Bola som prázdna. Tentoraz to bolo iné. Po premene to bol väčšinou pocit neužitočnosti, nudy, beznádeje, to bolo to, čo ma ťažilo. Táto prázdnota bola iná.

„Prepáč, Gerard,“ šepla som a dúfala som, že ma bude počuť. Nechápem, ako som mohla byť taká sebecká a len tak mu dovoliť pobozkať ma. A prečo to vôbec urobil? Čo ak... čo ak ku mne cíti viac, ako si myslím? Čo ak niečo viac cítim ja sama?

Jediné, čo moje upírie telo dokázalo vytvoriť z tej zmesy pocitov, ktoré ma naplnili v tej chvíli, bol akýsi zvláštny pocit. Pripomínal mi točenie sa v mixéri. Moja hlava sa nekrútila tak, ako je to u ľudí. Ale ako keby som bola kus ovocia, ktorý sa roztočí v mixéri predtým, než ho vrtuľa rozseká na drobné kúsky. Nikdy som nepremýšľala nad ovocím a nad tým, ako sa asi cíti v mixéri. To je jasný dôkaz. Vyhýbam sa myšlienkam, ktoré aj tak prídu. Aj tak ma vykopú, aj keď sa zakopem akokoľvek hlboko. Nájdu ma a ja budem spomínať. Na tie vyblednuté, prázdne pocity. Na spomienky pripomínajúce tapety po požiari. Na Skama...

Zdola som začula cudzie hlasy. Chvíľu mi trvalo vrátiť sa do reality a spomenúť si, čo sa dole deje. Máme návštevu. A ja som sa postavila z kresla, pretože toto je môj spôsob, ako sa schovať pred spomienkami a bodavými myšlienkami.

Zišla som dole, kde okrem Cullenovcov boli tri cudzie upírky. Nebolo až také ľahké ich odlíšiť. Očakávala som, že ich zbadám okamžite, rovnako ako prítomnosť človeka. Ale prekvapilo ma, ako dokonale zapadali medzi ostatných. Všetky tri mali svetlú pokožku rovnakého odtieňa, blond vlasy, ale tentoraz každá inej farby. Mali zlaté oči rovnako ako teraz ja. Príjemne sa usmievali, ale ani jedna nepozrela na mňa, hoci si môj príchod určite uvedomovali.

Jedna upírka s dlhými zlatými vlasmi, spletenými to uzlíkov na temene hlavy, práve objímala Esme. Z ich rozhovoru mi vyšlo, že je to Tanya. Za ňou bola jej sestra s okrúhlou tváričkou a o niečo kratšími, rovnými vlasmi, ktoré svojou farbou a štruktúrou pripomínali striebristý vodopád. Práve sa zdravila s Rosalie, ktorá medzi tieto tri dokonale zapadala - ako ich štvrtá sestra. Tretiu z nich som si prezrela práve vo chvíli, keď zdvihla hlavu ku mne. Pohľad mala o niečo tvrdší ako jej dve sestry, no možno to bolo kvôli tomu, že sa na mňa pozerala ako na cudzinca.

Zišla som pomaly dole a vtedy sa aj ďalšie dve sestry otočili ku mne. Videla som, ako sa Esme zaradovala, že som prišla. Zrejme čakala, že zostanem vo svojej izbe, ako vždy. Prešla ku mne a položila mi ruku okolo ramien.

„Toto je Larisa. Je s nami už skoro rok, ale stala sa súčasťou rodiny veľmi rýchlo,“ usmievala sa Esme a hovorila k sestrám. Po jej slovách som otočila hlavu na ňu. Nebolo mi celkom jasné, prečo to povedala. Možno len zo slušnosti. Necítila som sa byť nejakou veľkou súčasťou tejto „rodiny“. Ale Esminé slová boli také nežné a úprimné, že ma aj tak dojali. Esme tiež otočila hlavu ku mne a povzbudzujúco sa usmiala.

„Tanya,“ zdvihla ruku a ukázala na prvú sestru so zlatými vlasmi. Potom ukazovala ďalej. „Kate a Irina.“

Tanya vystúpila prvá a pomaly sa postavila predo mňa. Natiahla ruku a ja som ju prijala.

„Teší ma, Larisa. Rada vidím, že si zostala s Carlisleom a Esme. Spravila si dobre,“ pochválila ma.

„Ďakujem ti, Tanya,“ odvetila som zdvorilo. Usmiala sa a priateľsky mi položila ruku na plece. Hneď za ňou, predo mňa, oveľa menej vznešene, skočila Kate.

„Čau, Larisa. Tak ťa rada vidím, už sa teším, kedy niečo podnikneme,“ predniesla veselo. Musela som sa rozosmiať spolu s ostatnými. Poďakovala som jej a už predo mnou stála Irina. Tvárila sa prísne, ale potom ma privítala priateľským tónom.

„Tiež som na teba zvedavá,“ priznala Irina a šibalsky zdvihla kútik pier.

Hneď ako sme sa konečne predstavili, Esme nás ťahala do obývačky. Vtedy som si až uvedomila, aké milé a príjemné mi toto zoznámenie bolo. Keď som ešte bola človek, nikdy som sa pritom necítila dobre. Žeby sa zmenil môj názor na medziľudské vzťahy? Možno to bolo preto, že už neboli také medziľudské.

Tanya sa ujala slova a začala rozprávať. Naozaj som sa pri nej cítila príjemne. Sedela som hneď vedľa nej a doslova som obdivovala jej krásu. Isteže, tu boli krásni všetci. Ale napriek tomu som k Tanyi aj jej sestrám cítila vrúcne priateľstvo. Čo to je? Som s nimi nanajvýš hodinu, ako je možné, že mnou lomcujú takéto city? Možno sa vo mne niečo pomiatlo, keď som dovolila Gerardovi zájsť tak ďaleko...

Počkať, kde vlastne je Gerard? Nenápadne som sa obzrela po miestnosti, hoci to bolo zbytočné. Necítila som ho nikde okolo. Pozorne som sa započúvala, či ho budem počuť v jeho izbe. Niekde hlboko vo mne sa už zrodilo rozhodnutie, že ak je tam, pôjdem za ním. Ale nebol. Snažila som sa na to nemyslieť, ale môj mozog mal veľa priestoru a možností. Napriek tomu, že som sa plne sústredila na Irinu, ktorá zatiaľ prevzala slovo po Tanyi, stále sa mi v hlave rozoberali alternatívy o Gerardovi a tomu na oplátku ma hrýzlo svedomie kvôli Skamovi.

Všimla som si, ako sa na mňa Jasper zachmúrene pozerá. Zľakla som sa, keď mi došlo, že to nielen cíti, ale že mu moje pocity možno aj ubližujú. Snažila som sa upokojiť. Doposiaľ som nedošla na to, ako sa to robí v upírskom tele. Ak nepomôže hlboký nádych a výdych, dúšok vody, ani prechádzka, tak si neviem predstaviť, čo by mohlo pomôcť. Odpoveď prišla z čista-jasna.

„Dobrý večer,“ ozval sa Gerardov zamatový hlas. Tak hladko sa dokĺzal k mojim ušiam a ja som zrazu zostala mierne omámená, potešená a hlavne pokojná. Len na chvíľu, kým som si uvedomila všetko okolo situácie a všetko okolo neho...

Tanya, Irina a Kate sa postavili a usmievali sa. Gerard ladne kráčal k nim a nikto, ani Esme, sa mu nevydala na pomoc, tak, ako mne. Postavil sa pred Irinu, ktorá bola k nemu najbližšie. Spravil nejaký vzpriamený pohyb, ako to robia vojaci v starých filmoch, keď zdravia dámu. A presne rovnako nonšalantne prijal Irininu ruku a jemne sa jej dotkol perami. Celý čas jej pritom hľadel do tváre.

Irina sa pobavene usmievala a bolo na nej vidieť, že sa jej to páči. Takto pokračoval s Kate. Nestŕhal z nej pohľad. Spomenula som si, že rovnako pozdravil aj Alice prvý deň. V hlave mi začalo verklíkovať: „Je to len jeho vychovanie, nič iné. Nič v tom nie je. Urobil to aj Alice a tá je predsa s Jasperom. Teda v tom nie je nič, len pozdrav.“  

„Ticho,“ šepla som skoro nečujne a nenápadne som sa buchla po hlave. Bolo to zúfalé, ale nemala som predstavu, ako sa zbaviť týchto myšlienok.

Jasper na mňa pozeral už nejakú chvíľu, ale momentálne mi to bolo jedno. Na okamih som sa pozrela na ostaných. Esme sa pozerala na dievčatá, ktoré už boli privítané, Alice sa zhovárala s Emmettom a Rosalie sa smiala na niečom, čo jej šepla Irina. Carlisle sa hral s Esminými vlasmi a Jasper sledoval bez okolkov mňa. Napriek tomu, že som neveriacky zistila, že ja som jediná, kto pozoruje Gerardove prehnané uvítanie, vrátila som pohľad opäť na neho, práve keď pristúpil pred Tanyu. Ľutovala som, aký skvelý mám výhľad. Zároveň som ľutovala Jaspera a tiež som si uvedomila, že už mi je jedno, že o mne všetko vie.

Vnútri ma to Gerardovo divadielko zožieralo. To, ako opatrne držal jej ruku s takou poctou, akoby mal pri sebe ten najvzácnejší diamant sveta. Ako z nej nespúšťal oči plné obdivu a poklony. To, ako z Tanye sršala pocta a pocit výnimočnosti. Mňa celkom spaľovala závisť a cítila som sa ako naštartovaný raketoplán, ktorý zanedlho odpočítajú a on vyletí ďaleko do vesmíru. Ale taký raketoplán má vždy veľa divákov.

Gerard Tanyu pustil a pomaly z nej strhol aj pohľad a potom zamieril na okraj skupiny, kde sa posadil vedľa Iriny. Tá sa na neho usmiala a ja som nadobudla nový pocit. Ako keby som bola plyšová hračka, do ktorej napchali priveľa výplne a ona praská, láme sa, ale žiadna úľava neprichádza.

Tanya sa vedľa mňa posadila a periférnym videním som zbadala, že Jasper na mňa prestal pozerať. Rozhovory pokračovali. Tanya sa otočila ku Carlisleovi a ja som zostala voľná. Nevedela som, čo iné by teraz mohlo upútať moju pozornosť. Bolo mi aj dosť jedno, že nechutne zazerám. Pozorovala som Irinu a Gerarda, ktorí sa okamžite začali zhovárať. Spaľovala ma tá bolesť v hrudnom koši tým väčšmi, čím dlhšie som na nich upierala pohľad. Hlava opakovala svoje: „Nebuď hlúpa, veď sa len zhovárajú!“ ale srdce som cítila tak silno, až som si bola istá, že začne zanedlho biť. Pripadala som si ako hlupaňa. Prečo sa o to vôbec zaujímam? Veď je to jeho vec.

Keď už som sa od toho skoro odpútala, alebo som si to aspoň myslela, vybavila sa mi v hlave spomienka na to, ako na ňu pozeral. Hneď na to ma bránila tá časť mozgu, ktorá ešte nechcela zošalieť a vyhrabala starú, ale jasnú spomienku na to, ako to bolo s Alice, keď Gerard prišiel a všetko dôkladne porovnávala.

Chvíľu som nechala všetko plynúť, ale potom som si uvedomila, aké hlúpe to je. Potriasla som hlavou, ale to nepomohlo. Postavila som sa obišla som klebetiace dvojice, či trojice. Mnohí sa na mňa pozreli. Až vtedy som si uvedomila, že to bol zlý nápad. U ľudí by mohlo byť hrozne obyčajné, ak sa postavia v podobnej chvíli. Buď kvôli oddychu tela, alebo nejakej potrebe. Pre nás to bolo zbytočné a tak som tam zostala stáť a na mne viseli spýtavé pohľady. Nenapadla ma výhovorka. Spať nemôžem, loviť alebo ísť robiť niečo iné by bolo trúfalé, keď máme návštevu. Nechcela som nikoho uraziť. Myseľ mi pracovala na plné obrátky. Napadlo mi, že si myslia, že keď som sa postavila, zrejme k nim chcem prehovoriť. Vymýšľala som chvíľku výhovorky, ale slabosť v hrudi, ktorá ma stále tlačila, ma aj napokon duševne vysilila.

„Som veľmi rada, že ste prišli, Tanya, Kate a Irina,“ začala som a pozerala som pre istotu len na dve menované, „teším sa na čas strávený s vami, ale teraz ma, prosím, ospravedlňte. Musím doriešiť isté osobné záležitosti, než sa k vám zase pridám.“ Usmievala som sa a po mojich slovách Tanya prikývla. Ale bolo mi jasné, že sa nikto neozval len zo slušnosti. A tak som odišla hore, sprevádzaná niektorými ďalšími pohľadmi.

„To som tomu dala,“ buchla som sa po čele a posadila som sa zase na svoje kreslo.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 11. Prírastky: