Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 10. Po starom, či po novom?

I am on my way - 10. Po starom, či po novom?Ahojte! Po kratšej odmlke. Som čerstvo odmaturovaná a s troma jednotkami na maturitnom vysvedčení a novou kapitolou sa hlásim sem k vám! Dnešná kapitola sa písaná pre všetkých maturantov, ktorí to majú za sebou, ale aj všetkých, ktorých to čaká! Hor sa čítať! :)

 

Gerard mi pripadal ako rebel - niečo ako ja. Odkedy som u Cullenovcov, absolvovala som dva rozhovory s Carlisleom. Jeho práve tiež jeden čakal. Bol to síce len môj typ, ale bola som si tým dosť istá. Spôsobilo to napríklad to, že Jasper bol celú hodinu absolútne nehybný. Také niečo v prípade upíra znamená, že je niečím zaujatý až cez príliš, než aby nezabúdal na svoje divadlo pred ľuďmi. Nedovolila som si ho nasledovať hneď po zvonení. Môj nie až tak starý zážitok s jeho talentom mi až zákerne stál v hlave. Prišli sme k autu, kde za Jasperom okamžite pritancovala Alice. Ja som nečakala na nič. Nasadla som a v aute som stretla Rosalie. Myslela som, že postáva vonku s ostatnými. Sledovala ma pohľadom.

„Tiež sa tešíš domov,“ skonštatovala som. Stále na mňa bez pohnutia pozerala.

„Rosalie, nemala som čas sa ti ospravedlniť,“ začala som. Pobavene sykla. Radšej som teda stíchla a pozrela som sa do jej čiernych očí.

„Prečo si taká?“ spýtala sa ma. Bol to skôr zvedavý tón, než akýkoľvek iný.

„Ehm, čo más na mysli?“ zdvihla som obočie. Pozrela von okienkom a potom pred seba. Oprela sa dozadu a odhrnula si vlasy z tváre.

„Aj ja som bývala taká,“ trpko sa usmiala. „Keď ma Carlisle premenil, neznášala som aspoň celý svet. Bola som k nim krutá,“ pohľadom zablúdila na svoju rodinu. „Až neskôr, keď som získala Emmetta a on mi otvoril oči, som si to uvedomila. Bolo mi to ľúto. Spravila som si tu nezmazateľné meno zlej mrchy. Možno taká som,“ usmiala sa pobavene, „ale som aj iná. Vnímaš ma tak? Ako mrchu?“

Takáto otázka ma zarazila.

„Možno.“ Nechcela som klamať. Usmiala sa tým trpkým úsmevom a zase pozrela pred seba. Ruky si zložila do lona.

„Bola som iná. Viem, možno si povieš, že nejde o nič také. Ale pre mňa strata tohto môjho statusu, znamená určitú stratu môjho sna,“ teraz už šepkala. „Keď som ešte bola človek, bola som veľmi milá a vrúcna k ľuďom. Milovala som ľudí, ich spoločnosť. Páčilo sa mi, ako ma obdivovali. A keď sa vo mne prebudila tá obrovská túžba vynosiť dieťa, ktoré by bolo moje a mať ho, bola som ešte lepšia. Vítala som ľudí a snažila som sa nikoho dopredu neodsudzovať. Možno, keby som počúvala svoje snobské inštinkty, utekala by som kade ľahšie, keď ma Royce volal na ulici k sebe. Ale to v tej dobe nebol môj štýl, Larisa. A som, kde som.“

„Takže mám byť radšej zlá?“ mračila som sa. Rosalie sa sťažka zasmiala. Mala som pocit, že sa jej väčšmi chcelo plakať.

„Skôr som myslela, že by si mala byť sama sebou. Prezentovať sa tak od začiatku - ale aj do konca. Aby si potom raz neľutovala nielen svoje činy, ale ani svoj osud.“

Hneď po odznení jej slov sa Emmett prihrnul k autu a naskočil tak, že s nami celé chvíľu poskakovalo.

„Ide sa!“ zreval a naštartoval. Samozrejme sa s Alice pretekali.

Schúlila som sa na zadnom sedadle a opretá o dvere som rozmýšľala o Rosaliných slovách. Nevnímala som otrasy auta až dokým Emmett hlasno nezanadával. Pozrela som sa okolo seba vo chvíli, keď Emmett skokom na dvere zabránil tomu, aby sme sa prevrátili. Potom som sa pozrela do vedľajšieho auta, ako si Alice priložila ruku pred ústa, ale smiala sa Emmetovi, ktorý sa jej teraz vyhrážal posunkami. Potom som pozrela kúsok vedľa. Jasper sa vôbec nevenoval ich súťaži. Sedel vedľa Alice, ale bol otočený dozadu ku Gerardovi a o niečom sa rázne zhovárali.

 

„Nie, nebol to vtip,“ počula som ako Gerard odsekol, keď sme pred domom vystúpili. Alice podišla k nám a ani si Jaspera nevšímala. Ako keby vedela, že teraz nie je vhodná chvíľa. Musela som obdivovať ich vzťah. Spolu sme vošli do domu.

Esme na nás už čakala. Nikto iný nebol doma a ona nás vítala celá natešená. Vypočula si, prečo sa chlapci škriepili, ale nevenovala tomu pozornosť.

„Navštívia nás priatelia z Denali!“ vypadlo z nej napokon. Alice vedľa mňa zažmurkala.

„Ha! Chýba tu Edward, inak by vám to povedal aj skôr,“ vyhlásila, keď sa prebrala po svojej vidine.

„Kto to je?“ vyslovil Gerard otázku, na ktorú som čakala.

„Tanya, Irina a Kate. Sú našou vzdialenou rodinou. Žijú až na Aljaške. Tanya nám telefonovala, ako vždy, a keď sa dopočula o našich prírastkoch,“ Esme stočila pohľad na mňa s Gerardom, „rozhodli sa, že je tu príliš veľa nového, a tak prídu na návštevu. Carlisle si vymenil zmenu s kolegom, a potom bude mať tri dni voľna.“

„Kedy prídu?“ spýtala sa Rosalie.

„Dnes v noci, zrejme,“ usmiala sa Esme.

Nemala som pocit, že sa ma to veľmi týka, a tak som sa vyvalila na gouč. Cudzí upíri ma veľmi nezaujímali. Mala som plnú hlavu Roseiných slov. Esme s Alice štebotali niečo o nakupovaní. Gerard sa na mňa uškŕňal. Keď som si to všimla, pozorne som sa pozrela na Jaspera. Trpezlivo držal Alice za pás a vyzeral, že je zaujatý ich rozhovorom. Postavila som sa a mala som namierené ku Gerardovi. Doširoka sa usmial, keď sa mi pozeral do očí.

„Ahoj,“ povedala som hlúpo. Zasmial sa, ale odzdravil.

„Nemal si veľké problémy kvôli tej ohavnosti, čo dokážeš?“

„Vôbec nie. Mal som problém preto, že som ju predvádzal v triede. A na spolužiakovi. Ale nejde ani tak o to,“ mávol rukou a pohľad na stotinku strelil k Jasperovi. Pozerala som na neho, ale on len kývol hlavou ku schodom a potom sa po nich pomaly vytratil. Keď som ho dobehla, dvere do jeho izby boli dokorán. Nazrela som dnu a videla ho, ako stojí pri svojej polici s vecami. Zdvihla som ruku, že zaklopem. Otočil sa skôr, ako moja ruka dopadla na dvere a prívetivo mi naznačil, aby som vošla.

„A zavrieme dvere, ak ti to nevadí,“ povedal. Čakal s kľučkou v ruke a pozeral na mňa.

„Jasné, že nie,“ odvetila som. Usmial sa a zavrel dvere. V izbe zostala tma. Dokonale som videla, ako Gerard siahol po lampičke a po celej izbe sa rozsvietili elegantné, sklenené lampióniky.

„Vau,“ okomentovala som.

„Esme,“ pokrčil ramenami. Prikývla som a pozrela som na neho. Toto bolo tuším prví krát, čo sme boli sami, skutočne sami. V jednej miestnosti. Náhle som celkom pochopila, prečo by mali dvere zostať otvorené. Zúfalo som na ne pozrela. Podišiel k nim a siahol na kľučku. To bolo na mne tak vidieť? Naraz som si zúfalo želala, aby zostalo všetko presne tak, ako je. Žiadne zmeny. Už žiadne plánovanie, len vychutnávanie si, žitie.

„Nie,“ protestovala som voči jeho milej všímavosti. Zastal a premeral si ma.

„Dobre teda,“ zasmial sa. Chvíľu sme na seba len tak pozerali. Najprv to bolo také prirodzené... Ale potom som ticho pretrhla ja.

„Tak čo s Jasperom?“ spýtala som sa.

„No, nečakal to odo mňa. Nejde v podstate o nič. Len sa bojí.“

„Čoho sa bojí?“ zamračila som sa. Gerard sa trpko uškrnul.

„Čoho? Mňa. Žil som pridlhú dobu živený na ľuďoch. Dlho som bol v jeho očiach na neutrálnom území, kedy nevedel, aká moja povaha skutočne je. A teraz sa bojí, keď som v kruhu jeho najbližších. Bojí sa o svoju Alice,“ chápavo sa usmial.

„Myslím, že keby použil svoj talent, prišiel by na to,“ podotkla som. Gerard zakrútil hlavou.

„Samozrejme, že toto už skúšal. Ale som príliš komplikovaný. Bol som dlho sám, dlho som sám seba považoval za netvora. Stále k sebe cítim kúsočky tej nenávisti. A jemu sa ťažko rozoznáva, čo z toho mám v sebe, a čo si namýšľam.“ Pozorne som ho sledovala keď sa posadil na svoju novučičkú a zbytočnú posteľ.

„Ty si si myslel, že si netvor?“ Zdvihol hlavu. Jeho temný pohľad ma zarazil.

„A nie som?“ začal. Pozerali sme na seba a ja som videla presne to o čom hovoril. Videla som tie kúsočky nenávisti v jeho očiach. Tú bolesť v súžití s niečím, čím opovrhujete. Ale boli to len kúsočky. Už len.

„Každý z nás je. A preto som prišiel sem, aby som skúsil, či prekonám sám seba. Či dokážem poraziť to zviera vo mne. Pripadá mi to ako väzenie. Vždy keď zacítim krv po dlhej dobe od kŕmenia, zabudnem na všetko ostatné. Larisa, nie je to väzenie? Ak nie toto, tak nič,“ pokračoval. Potom zamyslene zložil hlavu ale po chvíli sa pozrel na moju reakciu.

„Koľko máš rokov?“ Zasmial sa.

„Prečo?“ vyprskol a stále sa smial.

„Ja len, že či môže byť upír senilný. Neuraz sa, prosím. Len srandujem. Si strašne čudný. Asi máš nejaké komplexy. Myslím, že ich máš príliš aj na upíra. Asi potrebuješ niečo, čo by ti prirábalo bežné starosti, ako napríklad dieťa. Aby si sa nemusel trápiť nad niečím takýmto.“ Počas celej mojej reči sa smial. Buď otvorene, alebo sa snažil smiech potlačiť.

„Myslíš, že potrebujem starosť, čo?“ nadhodil.

„Evidentne áno, potrebuješ si zamestnať myseľ, chápeš,“ podpichovala som ho ďalej.

„Na to nie je v mojej mysli miesto,“ postavil sa a prešiel dva kroky ku mne.

„Keby si vymazal svoje storočné existenčné problémy, bolo by,“ uškrnula som sa.

„Tie tam už teraz nie sú. Hlava je plná,“ informoval ma a stál už priamo predo mnou.

„Plná?“ hlesla som. Z jeho náhlej blízkosti sa mi zamotala hlava.

„Nie je to zrejmé?“ prepaľoval ma pohľadom.

Mlčala som. Mala som dojem, že jediné, čo by som dokázala v tak dokonalej chvíli povedať, by bola úplná hlúposť. Že by len zvuk, tón môjho hlasu všetko pokazil. No za chvíľku som si s tým už starosti robiť nemusela. Zabudla som rozprávať, keď Gerardove ruky chytili môj pás a on si ma pritiahol k sebe. Ako by som v tej pozícií bola veky, bola mi dokonale známa, príjemná, prirodzená. Ako ten najlepšie zapamätaný tanečný krok, spolupracovalo aj moje telo automaticky. Moje ruky sa zložili na jeho bruchu a pomaly sa presúvali cez jeho hruď až na krk. Tam, kde mali svoje miesto. Uvoľnila som tým miesto, ktoré Gerard potreboval k tomu, aby sa naše telá dotkli. Ale skôr než som si túto slasť vychutnala, spojil naše pery v opatrný bozk.

Tak takto sa stráca hlava a zabúda sa na všetko okolo...

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 10. Po starom, či po novom?:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!