Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I am on my way - 1. Oči

I am on my way - 1. OčiKu Cullenovcom sa pridá niekto nový a Bella to už nebude. Sledujte cestu Larisi v jej novom živote. Každý by chcel byť na moment v jej koži... ale ona v nej je už navždy.

Otvorila som oči a na prehliadku sa mi ponúkali prirodzené póry bieleho stropu. Videla som ich tak dokonale, že som so zvyku siahla nad oči, aby som si strhla okuliare s hrubým čiernym rámom. No žiadne som nenašla. Aspoň viem, že som zase nezaspala z vyčerpania. Posadila som sa tak ľahučko, nestálo ma to ani trochu námahy. Obzerala som sa po izbe s tenkým kobercom béžovej farby s jemnými pásmi orieškovej, na steny krémové ako najjemnejšia narodeninová torta, na svetlohnedý zladený nábytok a po okrajoch nenápadne pozakrývané ´niečo´ - bielymi plachtami. Kde som ale bola to som netušila. Bola som akási ľahostajná. Vôbec mi to neprekážalo. Necítila som nič.

Dvere predo mnou sa otvorili. Pomaly vošiel vysoký, mladý muž. Najkrajší muž, akého som kedy videla.

„Ahoj. Som Carlisle Cullen. Spomínaš si ako sa voláš?“

Náhle mi to došlo. Spomenula som si, ako som bola na prechádzke. Určite som si nejak ublížila - nedávno boli totiž povodne, a tak som sa zranila, a teraz som v nejakej drahej, súkromnej nemocnici.

„Larisa,“ odvetila som mu. Prikývol. Prišiel bližšie a pozeral na mňa vážne, ale pokojne.

„Pamätáš sa, čo sa stalo, Larisa?“ spýtal sa znovu.

„Vy ste doktor?“

„Vlastne áno. Ale o to sa tu teraz nejedná. Pamätáš si niečo z lesa?“ Bol neodbytný. Zamyslela som sa. Lesk. Obrovský ligot medzi stromami. Môj úžas, bolesť. Muselo ma niečo oslepiť. Necítim bolesť, lebo som asi v moci liekov proti nej.

„Nič moc. Čo sa mi stalo?“ Carlisle sa nadýchol a posadil sa na okraj postele. Až teraz mi došlo, že som veľmi intenzívne počula ruch. Akoby vedľa mňa. Ale bolo mi jasné, že tam okrem nás nie je nikto. Trochu zmätene som sa obzerala.

„Asi si si všimla, že si sa zmenila. Tvoj zrak, sluch a čuch, napríklad,“ hovoril a ukazoval jednotlivo na zmyslové orgány. Postavil sa, vzal z rohu miestnosti zrkadlo zo skrine a podal mi ho. Pochytil ma zúfalý pocit, že som sa nejako zošpatila, zlým pádom. Mala som pocit, že sa trasiem na celom tele, ale keď som siahla po zrkadle, moje ruky pracovali samé od seba, rýchlo a pokojne. Zdvihla som si ho teda pred oči. Moja krásna tvár zostala v nemom úžase. Bola som bledá, presne ako doktor, moje pery boli tmavo ružové, blond vlasy mali zrazu výraznú farbu, ktorá na mne krásne vynikala. Ale oči som mala jasne červené, až som sa zľakla sama seba.

„Prepána... čo-čo sa mi stalo?“ koktala som bezradne. Vystrašená, stratená, beznádejná. Tak som sa skutočne cítila, ale môj náhľad do zrkadla mi prezradil jednoznačne, že to je iba pocit. Vyzerala som... jednoducho dokonalo. Vyrovnaná, pokojná, ako keby som sa nedokázala emocionálne prejaviť.

Carlisle ma vážne sledoval.

„Nie som človek. Len tak vyzerám. Ja a moja rodina sme nesmrteľní, takmer nezraniteľní, a živíme sa výlučne krvou. Sme vegetariáni a zo súcitu k ľuďom pijeme len zvieraciu krv. Môj syn si našiel dievča, bohužiaľ, smrteľné. Po rôznych komplikáciach sme sa rozhodli Bellu prijať do rodiny. Bola s Edwardom v lese a tam veľmi nešťastnou náhodou narazili na teba. Nedalo sa to predvídať. Bella je ako novorodená – tak ako teraz ty – veľmi rýchla a silná. Edward ju nedokázal zastaviť. Uhryzla ťa, a než ju Edward stihol priniesť domov a upokojiť, vrátil sa k tebe, ale bolo neskoro. Premena už začala. Priniesol ťa do ich domu a zavolal ma. Dalo sa už len čakať,“ odmlčal sa.

Počúvala som ho a ani najmenej som nepochybovala. Musí to byť pravda, cítim sa tak... neľudsky.

„Je nám to všetkým veľmi, veľmi ľúto. Nikdy by sme nikomu nechceli ublížiť. Urobíme všetko preto, aby sme ti pomohli. V čomkoľvek to bude možné. Chápem, že musíš túto informáciu vstrebať. Ak by si čokoľvek potrebovala, alebo mala otázky, Larisa, obráť sa na mňa alebo kohokoľvek z rodiny.“

Nadýchla som sa, nemalo to žiadny význam, necítila som sa pri tom nijak, a už vôbec nie lepšie. Už teraz som si uvedomila, že som stratila veľa. Nepomôže mi nič? Napiť sa vody, ľahnúť si, studený obklad, šálka čaju, teplá deka, objatie – nič?! Nič. Som... vampír. Pijem krv. Táto myšlienka vo mne rozpútala peklo. Ako keby mi tlak vyletel do nebies. Pochopila som to pálenie v hrdle, bol to smäd!

Zrýchlene som dýchala, zo zvyku. Postavila som sa a bol to iba inštinkt, čo ma hnalo vyskočiť oknom a rozbehnúť sa priamo lesom. Dopadla som na listami opadanú záhradu a predo mňa v momente skočil niekto iný. Zabrzdila som, aby som sa pozrela do očí obrovskému, pozornému mužovi. Bol mladý, bledý ako ja, mal čierne, krátke vlasy a bol neuveriteľne odhodlaný. Bolo mi jasné, že ma chce zastaviť.

Chcela som ho obísť, ale stál predo mnou a nepustil ma za čiaru, kam som dopadla ani o kúsok. Ak sa mi ju podarilo prekročiť, zatlačil ma naspäť.

„Choď preč!“ zavrčala som.

„Nemôžem. Počkaj!“ varoval ma. Bol o dve hlavy vyšší odo mňa, takže som nelamentovala. Vedľa neho pribehol Carlisle.

„Larisa! Nenechám ťa loviť svojvoľne! Máme odloženú ľudskú krv od darcov. Musíš ovládať svoj smäd. Utíš ho vo vnútri, bez strachu, a potom sa pozhovárame,“ vysvetlil.

Obzrela som sa. Pred domom stáli ďalší traja ľudia. Vysoký blondiak držal okolo pása maličké dievča s krátkymi strapatými vlasmi a vysoká blondína sa na mňa mračila s prekríženými rukami. Z dverí pomaly vyšla ďalšia žena s dlhými, vlnitými vlasmi ryšavej farby a tvárila sa... súcitne? Je to vôbec možné?

Prikývla som. Musela to byť Carlisleova rodina, o ktorej hovoril. Bolo ich veľa. Nemala som šancu.

„Hneď!“ vrkla som, hoci som nemala v pláne byť nezdvorilá. Pálenie sa skoro nedalo vydržať. Carlisle mi jemne položil ruku na chrbát a rýchlo ma viedol dnu. V chodbe vytiahol balík krvi z chladničky a podal mi ho. Bolo to trápne, ale pustila som sa do neho.

„V chladničke sú ďalšie,“ povedal a dôstojne sa otočil k preskleným dverám a hľadel von.

Keď som vypila celých päť balíkov, odložila som posledný a pozrela na neho. Otočil sa ku mne.

„Tak? Stačí?“ spýtal sa.

„Áno,“ odvetila som. Ukázal na obývačku a ja som pomaly prešla za ním. Na veľkom gauči sedeli všetci.

„Toto je moja rodina. Moja žena Esme,“ ukazoval za radom, „moji synovia Jasper a Emmet, moje dcéry Rosalie a Alice. A pre všetkých, toto je Larisa,“ dokončil.

Prikývla som. Postavila sa Esme. Opäť mala na tvári ten súcitný výraz.

„Larisa. Ak chceš, porozprávaj nám niečo o sebe. Neopísateľne nás mrzí, ako sme zasiahli do tvojho života. A budeme si to do smrti vyčítať,“ vravela. A vyzerala, že to myslí smrteľne vážne.

„Aha... to je v pohode,“ povedala som hlúpo. Momentálne ma trápilo len jedno. A to... krv. Už to nebolo akútne. A bola som rada, že som dostala balíky a nikoho... nezabila. Na chvíľu.

„No... ak mám povedať pravdu... pamätám si, že mám 18, chodím na strednú v Orku a... bývam tam so svojím otcom a matkou. Nemám ani auto, bývam hneď vedľa školy. Som v maturitnom ročníku. Mám priateľa. Chodíme spolu rok a je to... láska môjho života,“ stuhla som. Esme sa pomaly vybrala ku mne a na to som sa mykla. Zasekla sa. Postavil sa chlapec menom Jasper a prišiel pomaly do mojej blízkosti. Pocítila som pokoj.

„Mali by sme ti hneď povedať,“ začala Esme a prísne pozrela na Jaspera, „že niektorí z nás majú špeciálne schopnosti. Jasper ovláda emócie. Prepáč, že to na teba musíme používať, ale si ešte mladučká, si v podstate ničivá sila. Chceme ti len pomôcť, Larisa,“ natiahla ku mne ruku.

„Ešte Edward a Bella, ktorí nie sú práve s nami. Edward číta myšlienky. A Alice vidí budúcnosť,“ dokončil za ňu Carlisle.

„Bella,“ šepla som. Nastalo boľavé ticho.

„Bella je nová. Strašne trpí, kvôli tomu, čo sa stalo. Bola to veľká chyba,“ zastala sa jej Esme.

„Dobre,“ odvetila som. „Fajn, čo teraz? Čo so mnou bude? Čo odo mňa vlastne... chcete?“ nechápala som. Nevidela som, po prvýkrát za môj život-neživot, som nevidela ani krok do budúcnosti.

„Sme teraz asi päť míľ od tvojho bývalého bydliska. Vzali sme ťa sem, aby si neublížila nikomu, koho poznáš, keby niečo. Budeš vyhlásená za mŕtvu, po nejakom čase. K rodine sa nesmieš vrátiť. Najbližších niekoľko rokov, kým sa neovládneš a nenaučíš odolávať ľudskej krvi...“ hovoril Carlisle.

„A odkiaľ máš, že odmietnem loviť ľudí?“ skočila som mu do reči. Viditeľne ho to zarazilo. Nemohla som si pomôcť. Chcela som im ublížiť. Cítila som sa... mŕtva, nudná, zbytočná. Chcela som im to vrátiť.

„Samozrejme, v tomto rozhodnutí ti nemôžem brániť. Ale je možné, že ti bude vyhovovať vegetariánsky spôsob života. Ak nie, nebudeš môcť žiť natrvalo v mojej rodine.“

A chcem?! „Ja som sa neprosila aby ste ma zabili. Pokiaľ si pamätám, prosiť som ani nestihla! A Bella má výnimku - zašla si na lov? Prečo, prečo ste museli zabiť práve mňa?!“ bohužiaľ som už drasticky vrčala.

„Larisa. Chápeme, že sme ťa odtrhli od kamarátov a rodičov,“ šepkala zničene Esme.

Pche! Rodičom chýbať dlho nebudem, kamarátov ani nemám. Vy ste ma odtrhli od jediného človeka, ktorý pre mňa kedy čo znamenal. Vzali ste mi ho. Vzali ste mi... Skama...
Spomienka silnejšia, než som očakávala, že môže byť. Cítila som sa hrozne, smrkala som, bez sĺz, zúfalá, bez východiska. Všetci ma sledovali. Ani som necítila klasickú núdzu byť sama, bez divákov. Načo aj?

„Všetci sme rozrušení. Choď sa umyť a prezliecť. Potom ti môžeme ukázať okolie, vysvetliť si veci. Dohodnúť sa,“ prehovoril Carlisle autoritatívne.

„Čo mi iné zostáva?“ vydýchla som. „Kde je tu kúpeľňa?“

Esme sa rýchlo chytila: „Ukážem ti ju!“

„Môže niekto iný?“ pohľadom som zablúdila na pohovku a pohľad mi zastal na nezaujatej dlhovlasej blondínke. Prikývla a postavila sa. Rozbehla sa a ja za ňou. Na druhej strane domu spomalila, otvorila dvere a vošla. Páčila sa mi. Netvárila sa tak zúbožene, poľutovania hodne. Neľutovala ma, alebo aspoň netrpela očividne tak, že to skoro vyzeralo, že je na tom horšie ako ja – ako to bolo s Esme.

„Počkám ťa tu a dám ti nejaké šaty,“ povedala. Zažmurkala som. Táto krásavica mala minimálne o tri čísla menšie oblečenie ako ja.

„Esme by mohla mať niečo, čo by sa ti hodilo,“ doložila akoby čítala moje myšlienky. Esme. Zaškrípala som zubami a odsotila dvere, až zaklapli. Pomaly som pristúpila k umývadlu a vzhliadla. Zase som sa zľakla. Červené, strašidelné, krvavé oči. Vyzerali tak neľudsky, ako to len bolo možné. Bola som, mimo iné, nádherná. Mala som zamatovú, svetlú pleť, veľké oči, jemné vlasy, príjemný výraz na tvári. Bola som jednoducho príťažlivá. A smutná ako peklo. Chcelo sa mi plakať a už nikdy neprestať. Ale nešlo to, a tak som otvorila dvere a s pokorným výrazom som zamierila k Rosalie.

„Alice bude ťažko prehrýzať, že ti oblečieme obyčajné džínsy a tričko, ale je zbytočné použiť niečo iné. Predpokladám, že nemáš náladu na módnu prehliadku,“ povedala a podala mi kôpku oblečenia. Vrazila som späť do kúpeľne a navliekla si namiesto mojich, dotrhaných vecí, tieto čisto nové, ani raz nepoužité. Padli mi ako uliate. Pohľad mi zastal v zrkadle, na niečom lesklom, čo za zaligotalo na svetle žiariviek. Bol to decentný krížik na retiazke, na mojom krku. Prehltla som. Bol to darček od Skama. Aké neobvyklé. Upír a krížik. V každom poriadnom filme by som sa už váľala na zemi a syčala bolesťou.

„Je čas na moje otázky,“ oznámila som v obývačke, keď som tam zbehla po schodoch. Carlisle sa posadil vedľa Esme a začal ju hladiť po chrbte.

„Ako sa môžem dostať k svojmu priateľovi?“ začala som. Carlisle sklonil pohľad a potom sa mi pozrel ľútostivo do očí.

„Bude vyžadovať tvrdý tréning, aby si sa naučila odolať ľudskej krvi natoľko, aby si mohla ísť za ním a zostať s ním sama.“

„Koľko času?“

„Roky. Ťažko povedať koľko. Možno dva, možno päť, desať, dvatsať, pädesiat,“

„Toľko?!“ zhrozila som sa. „To je príliš! Musí byť iný spôsob! Musím mu aspoň povedať, že žijem,“ otočila som sa na päte a pohla sa k skleneným dverám.

„To nesmieš!“ zarazil ma Carlisle a už stál predo mnou.

„Prečo?“ vrčala som.

„Bude ťa považovať za mŕtvu. Bol by v šoku!“

„Nebude ďaleko od pravdy. A ja mu to vysvetlím.“ Oficiálne by sa mi mal triasť hlas.

„To nejde. Nesmieš ľuďom povedať o tom, čo sme. A okrem iného, celé by to asi dopadlo tak, že by si ho zacítila, vrhla sa na neho a na mieste ho zabila. Si stará asi hodinu, definitívne nie si pripravená!“ naliehal Carlisle.

„Tak ma pripravte! Keď ste ma zabili – dlžíte mi to.“ Bola som zúfalá.

„Neodmietam ťa. Ale musíš tomu dať čas,“ prehovoril po chvíli, opäť pokojne.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I am on my way - 1. Oči:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!