Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda Súmraku - 12. kapitola

19.05.2010 (18:45) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1478×

„Dobre teda, ak je to tvoje rozhodnutie.“ Pritakal som kývnutím hlavy a rovnako spravila i ona. Natočila hlavu na stranu a ja som ju na krk pobozkal.

„Milujem ťa,“ hlesol som a pootvoril som pery. Mel moje slová zopakovala. Pousmial som sa a zubami som sa dotkol jej pokožky. Zhlboka som sa nadýchol, aby som si bol istý, že mám démona pod kontrou a...

„Nie!“ začul som výkrik a rýchlo som sa odklonil. Obzrel som sa a uvidel som Máriu. Keď si všimla, že ešte som ju nepohrýzol, tak si vydýchla a sklopila hlavu.

„Klamala som,“ priznala. Mel sa prekvapene posadila a pozorne ju počúvala. Mária sa oprela o rám dverí a stále so sklopenou hlavou pokračovala.

„To, že ti Mel verí, ani zďaleka nestačí na zrušenie kúzla. Vieš,“ vysvetľovala, no na chvíľu sa odmlčala a pozrela sa priamo na mňa a potom až pokračovala, „keď ste prišli, myslela som si, že ste tu kvôli tomu, že Melanie pozná zakázané tajomstvo. Myslela som si, že ju chceš zabiť. Nedávalo mi to veľmi zmysel, jedine, že by si chcel zabiť aj mňa. Tvoje oči ma na chvíľu zmiatli, ale stále som bola presvedčená o svojej pravde.

To, že ste chceli vrátiť mojej vnučke zrak, ma priviedlo k novej teórii. Chceš ju premeniť, ale nie si si istý, či by sa jej vrátil zrak po premene. Dala som vám inštrukcie, pravdivé, no bola som presvedčená, že sa vám to nepodarí. Lenže to, že ste to kúzlo zlomili, svedčí o tom, že ste sa mali skutočne radi.

Bola som v pomykove, nebola som si istá, čo by som mala urobiť. Nakoniec som sa došla k názoru, že bez teba, Alec, jej bude lepšie. Stále na mňa kričalo svedomie a teraz, keď som počula váš rozhovor, som si uvedomila, akú chybu by som bola spravila, keby som nezasiahla.“

Mária sa taktne odmlčala a nechala nás, nech rozmýšľame o jej slovách. Otočil som sa na Mel a pritiahol som si ju k sebe do náručia. Plakala.

„Ty... si ma... o Aleca... chcela... pripraviť?“ vzlykala.

„Je mi to ľúto, skutočne. Myslela som na tvoje dobro. Nie je ľahké byť upírom. Ťažko sa s tým vyrovnáva. Niečo stratíš, niečo získaš.“

Hladil som Mel po chrbte a ona sa postupne začala upokojovať. Za chvíľu sa jej dych úplne stabilizoval, ale to som si uvedomil, že zaspala. Opatrne som ju položil do perín – plne si uvedomujúc upreného Máriinho pohľadu – pobozkal som ju na čelo a otočil som sa k upírke, ktorá sa ešte stále opierala o dvere.

Opatrne som sa postavil, no Melina ruka ma hneď začala hľadať, takže som si musel na posteľ aspoň sadnúť. A keďže som potreboval zistiť viac, začal som sa pýtať tak potichu, aby som Mel nezobudil.

„A ako sa teda dá tá kliatba zrušiť?“

„No... nie je to práve jednoduché, ale ani zložité. Stačí, aby som odriekala zaklínadlo. Je to dosť zdĺhavé. Môžeme pokojne začať i teraz. Mel nemusí byť pri vedomí, keď ho z nej budem dávať dole,“ odpovedala rovnako potichu. Potom mi naznačila, aby som vzal Mel na ruky a aby som išiel za ňou.

Poslúchol som, no v hlave som mal pochybnosti. Veď viete, dôvera je krehká ako sklo, keď sa zlomí...

Mária išla do podkrovnej izby, kde bola na malom stolíku položená stará kniha. Vošiel som a Mária ukázala na kruh, do ktoré som mal Mel položiť. Poslúchol som.

Keď už Mel ležala v kruhu, ustúpi som a nechal som tú nevyspytateľnú čarodejnicu robiť na mojej láske hókusy-pókusy.

Mária mala pravdu; kúzlo bolo zdĺhavé a Mel pri ňom nemusela nič robiť, avšak len čo kúzlo skončilo, zobudila sa.

„Dobré ráno, prepáč, zlatko, ale chceli ste to predsa mať čo najskôr za sebou. No nie?“ prihovorila sa jej Mária a usmiala sa.

Pribehol som k Mel, vzal som ju do náručia a utekal som s ňou do našej hosťovskej izby.

„Ako sa cítiš?“ pýtal som sa jej.

„Normálne, ale mám pocit, že sa niečo zmenilo. No... je to zvláštny pocit. Takže, keď už je zo mňa to kúzlo dole, premeníš ma?“

„A nechcela by si ešte pár dní počkať. Urob si s niekým výlet, takú rozlúčku s ľudstvom,“ navrhol som jej úplne vážne, no Mel ma vysmiala – začala sa nekontrolovateľne smiať.

„No tak teraz som si nie som istá, kto koho do tej premeny núti,“ zasmiala sa Mária z útrob domu.

„Ja som to myslel vážne.“ Stál som si za svojim.

„Aj ja. Už chcem byť ako ty. Alec, prosím.“ Nahodila psie oči a ja som si povzdychol. Manipulátorka jedna.

„Ďakujem,“ vyhŕkla Mel, keď spoznala svoje víťazstvo.

Opatrne som ju položil do perín a sklonil som sa k jej krku.

„Milujem ťa,“ šepli sme naraz a krátko sa zasmiali. Potom som sa naklonil k jej krku a priložil som si na neho zuby. Až keď som si bol istý, že situáciu zvládnem, som prekusol jej jemnulinký krk.

Jej krv bola to najlepšie, čo som kedy mal. Prehltol som tú dokonalo chutiacu tekutinu, no potom som sa zarazil. To predsa nemôžem!

Pred očami sa mi začala rozprestierať červená škvrna a ja som mal čo robiť, aby som nezaryl svoje tesáky hlbšie.

Je to Mel! Ublížiš jej. Zomrie, ak neprestaneš! – kričal som na seba a tá posledná veta na mňa skutočne zapôsobila.

Ona nesmie umrieť!

Prudko som sa odtiahol a pre istotu som išiel na druhú stranu izby. Po tak dlhej absencii ľudskej krvi to bolo priam neznesiteľné, ale zvládol som to.

Zhlboka som dýchal a snažil som sa upokojiť. Už som sa skoro úplne spamätal, no potom izbu preťal Melin bolestný výkrik. Okamžite som stál pri nej a zabalil som svojou schopnosťou všetky nervové bunky, ktoré boli schopné vnímať bolesť a prenášať jej tú informáciu do mozgu.

„Akoto, že už nekričí?“ Vynorila sa mi za chrbtom jej babička a spýtavo sa na mňa dívala.

„Mojou schopnosťou je znehodnocovať ľudské zmysli, otupovať bolesť – teda, bolesť tu stále bude, ale človek, na ktorého použijem svoju schopnosť, ju nevníma.“

„V takejto situácii svoje schopnosti veľmi často nepoužívaš. Mýlim sa?“

„Nie, ešte som ich pri premene nepoužil. Nikdy som na to... nevidel dôvod. Pri žiadnej premene som nebol a aj keby som ich použiť chcel, Aro by mi to nedovolil.“

Nasledujúce 3 dni boli skutočne neznesiteľné. Mel sa vôbec nehýbala, čo bolo dobré i zlé. Bol som jednoznačne rád, že sa neskrúca bolesťou, ale to, že sa vôbec nehýbala, mi prišlo zvláštne a prinášalo to ku mne pochybnosti. Nepokazil som niečo? I keď, čo sa na premene dá pokaziť?

Na druhý deň som cítil neznesiteľné pálenie v krku. Mária ma presvedčila, aby som si zbehol na lov.

„Nič ti neujde. Aj tak sa preberie až zajtra,“ vravela mi Mária, ktorá bola na mňa oveľa milšia ako predtým. Nakoniec som ju poslúchol, no nešiel som nikde ďaleko, pretože som si nebol istý, na akú vzdialenosť moja schopnosť pôsobí. Ešte k tomu pri love, kde sa nechávam unášať inštinktom.

Na tretí deň večer sa Mel konečne pohla. Bol to takmer neviditeľný pohyb prstami, no ja som ho zachytil. Pevnejšie som jej zovrel ruku, na ktorej prsty sa jej pohli.

Ubehlo ešte niekoľko hodín, kým spravila ďalší pohyb. Tentokrát sa jej – konečne – začali chvieť viečka a postupne začala otvárať oči. Videl som jej udivený výraz. Isto si práve teraz uvedomovala, že všetko vidí oveľa podrobnejšie a ostrejšie. Potom sa zhlboka nadýchla a otočila sa na mňa. Usmial som sa.

„Tak... vitaj v novom živote.“ Mel sa tiež usmiala, no potom sa zamračila, rýchlo sa posadila a objala si rukami krk.

„To je normálne, je to smäd,“ vysvetľoval som jej.

„Tá rýchlosť sa mi páči. Tak... nezájdeme na lov?“ spýtala sa a ja som v jej očiach videl, ako ju to teší. Prikývol som.

Sledovať Mel pri love bol neopísateľný zážitok. Bola neskúsená a niekedy neodhadla svoju silu. No... stále bola krásna.

Po dvoch dňoch od jej premeny som dostal nápad, ktorého som sa bál, ale na druhej strane som to strašne chcel urobiť. Bol som nerozhodný, ale potom som si spomenul na slová, ktoré mi povedala Alice pred odchodom.

„Takto je to pre ňu lepšie. Trápila by sa viacej, ak by sa mala s nami lúčiť. A uvidíme sa, len aby si sa odhodlal,“ povedala mi vtedy.

Ak myslela toto... potom sa pravdepodobne uvidíme... ale to by znamenalo – v hlave mi to šrotovalo a nedokázal som sa na nič sústrediť poriadne, žiadnu svoju myšlienku som nedokončil.

Bol som proste príliš rozrušený mojim nápadom, myšlienkou...

„Mel, musím si ísť niečo zariadiť do mesta. Bolo by nebezpečné, ak by si šla so mnou. Musím ostať tu, ale vrátim sa skoro, neboj sa.“

„A nemohol by si svojou schopnosťou nejako zabrániť tomu, aby som cítila?“ spýtala sa Mel s nádejou v hlase.

No... to robím predsa celý čas... však prečo sa asi doteraz nevrhla na susedov? Ale nemohla ísť so mnou, nech ma to akokoľvek mrzelo.

„No, celý čas ti tú túžbu po krvi oslabujem. Nehnevaj sa na mňa. Okrem toho... Mária sa už teší, že si ťa užije bez mojej prítomnosti. Nekaz jej to, prosím. A budem tu skôr, než sa nazdáš,“ vykrúcal som sa a zdalo sa, že to zabralo. Mel porazene prikývla a po tom odišla.

Bolestne som si povzdychol a ostal som nerozhodne stáť. Mám ísť za ňou alebo už preč?

Nakoniec som sa rozhodol pre odchod. Som presvedčený o tom, že keby na mňa zahľadela tými svojimi – teraz krvavočervenými – očami, tak by som jej neodolal.

Rozlúčil som sa s Máriou a upozornil som ju, že budem príliš ďaleko na to, aby moja schopnosť na Mel pôsobila celý čas a v plnej sile.

Naštartoval som auto a najväčšou rýchlosťou som mieril do najbližšieho mesta. V tom mi zazvonil telefón.

„Choď na hlavné námestie,“ povedala Alice a zrušila to. Nestihol som jej ani len poďakovať.

Podľa cestných značiek som sa dostal na hlavné námestie.

Čo teraz?

Chvíľu som nehybne čakal, no mobil mi už nezazvonil.

No super, tak je to už asi na mne – pomyslel som si a rozhliadol som sa okolo seba. Nič úžasné som nevidel. Vošiel som teda do prvej uličky a konečne sa na mňa usmialo šťastie. Našiel som presne ten obchod, ktorý som hľadal. Zlatníctvo.

Vošiel som dnu a celý natešený som sa rozhliadal. Len čo som vybavil, čo som potreboval, zašiel som do vedľajšieho obchodu a začal som ho prechádzať.

Nikdy ma nenapadlo spýtať sa Mel, akú veľkosť šiat má. 36? Nakoniec som našiel niekoľko veľmi pekných a dvoje z nich som aj kúpil.

Netrvalo mi to dlho, našiel som všetko, čo som hľadal, a rýchlo som išiel späť do auta. Nemohol som sa dočkať, až prídem domov.

Keď som bol blízko domu, začal som sa sústrediť na to, aby Mel prestala prahnuť po krvi. Tým som im dal jasný signál, že som už dosť blízko. Ako som dúfal, Mel ma už doma netrpezlivo čakala. Len čo som zazvonil, rozleteli sa dvere na bráne a Mel sa mi vrhla okolo krku. Zasmial som sa a tiež som ju objal.

„Niečo pre teba mám,“ šepol som jej do ucha a viedol som ju ku kufru. Otvoril som a v podal som jej balíček. No... nemohol som odolať, chcel som, aby ich mala pekne zabalené.

Mel sa na darček prekvapene pozerala, potom ho rýchlo roztrhla a mala čo robiť, aby zachytila topánky skôr, ako spadli na zem.

„Páni,“ vydýchla. Opatrne si prezerala topánky, ktoré potom položila do kufra. Teraz ju zaujali šaty. Prirovnala si ich – musel som sa pochváliť, veľkosť som, očividne, trafil – a potom sa aj zatočila.

„Ďakujem!“ vykríkla nadšene a hodila sa mi okolo krku. Zasmial som sa jej radosti.

„Keby som ťa pozval do reštaurácie, oblečieš si ich?“ spýtal som sa a ona nadšene prikývla.

„Ešte som tam nikdy nebola. Teda... nevidela som to... Išli by sme akože na večeru?“ Bola zvedavá.

„Daj si, čo len chceš, aj tak ti to chutiť nebude. Túžbu ti budem stále ovplyvňovať.“

A tak sme večer, ako som sľúbil, išli do reštaurácie. Mel sa tie šaty náramne páčili a i hodili. Mária akoby vedela, k čomu sa chystám, Mel nalíčila – dala jej i očné čočky –, že bola ešte neodolateľnejšia ako zvyčajne.

Spoločne sme si sadli k voľnému stolu a objednali sme si. Mel mi neverila, a tak si objednala predjedlo. Keď jej ho doniesli a raz zahryzla do čerstvého pečiva, uverila mojim slovám.

„Takže mi už veríš?“ spýtal som sa a hľadel som jej do očí.

„Áno, už to viac skúšať nebudem.“ Prikyvovala veselo.

Teraz?

Áno!

„Mel,“ oslovil som ju, no potom som sa odmlčal. Ako pokračovať?

„Vie, nie sme tu úplne bezdôvodne. Ale to asi už tušíš.“ Zachytil som jej zmätený pohľad. Tak asi nevie.

Obišiel som stôl a pokľakol som na jedno koleno.

„Už dlho rozmýšľam nad slovami, ktoré mi povedala Alice a až nedávno som sa odhodlal... Mel. Milujem ťa a chcem byť s tebou. Som rád, že si to so mnou vydržala doteraz a bol by som rád, ak by sme spolu boli aj naďalej. Po zvyšok večnosti. Chcem ťa robiť šťastnou. Vezmeš si ma?“

Mel na mňa užasnuto hľadela svojimi – od lásky – dojatými očami. Ani nerozmýšľala, odpovedala takmer ihneď.

„Áno!“ A vrhla sa mi okolo krku.

Ako dvaja blázni sme sedeli na zemi, Mel sa tuho objímala a od šťastia vzlykala v mojom náručí.

***

11. Časť - Zhrnutie -

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda Súmraku - 12. kapitola: