Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hľadanie pravdy! - Prológ

gggg


Hľadanie pravdy! - PrológPrinášam Vám moju novú poviedku. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Je o Belle, ktorá sa dostala na neznáme miesto a stala sa nejakou nadprirodzenou bytosťou. Za komentáre budem vďačná. A prosím Vás, keby ste mi napísali, či sa oplatí pokračovať v tejto poviedke, alebo nie. Ďakujem. :D

Hľadanie pravdy! - Prológ

Bella

Nemôžem sa pohnúť, kričať a ani plakať. Neviem, čo mám robiť. Skoro nič si nepamätám, len ako som skočila z útesu, a potom už iba tmu. Prečo som to urobila? Prečo cítim v srdci obrovskú dieru? Od toho okamihu nič nevidím a nepočujem. Pripadám si, ako keby som ani nežila. Čo sa to tu deje? Kto som? Začala sa ma zmocňovať panika. Vystrela som pred seba ruky, ale nič som necítila, ako keby tam nič nebolo. Snažila som sa postaviť, ale nevedela som ako. Necítila som zem pod nohami. Pripadalo som si ako keby som lietala. No, ale až taký blázon nemôžem byť. Čo keď iba spím? Skúsila som sa štipnúť, ale nemohla som.

Odrazu sa tu ako keby rozsvietilo. Od toľkého návalu svetla som až zažmurkala.

Mám pocit, ako keby som sa znovu narodila. Ako keby mávnutím kúzelnej paličky sa mi vrátili všetky zmysly.

Poobzerala som sa dookola. Nachádzala som sa v nejakej obrovskej miestnosti, ktorá vyzerala, ako keby bola zo zlata. Na stenách boli vyryté zvláštne znaky. Nemala som ani šajnu, čo to môže byť. Chcela som sa k tomu priblížiť.

Snažila som sa postaviť, ale nemohla som. Pozrela som sa dole a uvidela som, že visím niekoľko metrov nad zemou. Zhlboka som sa nadýchla. To nemôže byť pravda. Začala som kmitať s rukami aj s nohami ako šialená a kričať, ako keby ma rezali. Bojím sa! Neviem, čo mám robiť.

„Vidím, že si sa už prebrala," povedal neznámy hlas.

Pozrela som sa doľava, odkiaľ vychádzal ten zvuk. Aspoňže už počujem. Stál tam nejaký muž, ktorý bol zahalený v bielom plášti. Jeho čierne, dlhé vlasy mu lemovali snehobielu tvár. Ale čo ma zarazilo, boli jeho oči a pery, ktoré mali striebornú farbu. Prekvapene som sa na neho pozerala. Aj keď si nič pomaly nepamätám, tak sa mi to zdá byť zvláštne.

„Určite si teraz zmätená. Mal by som ti toho veľa vysvetliť, ale prv by si mala priletieť dole," žiarivo sa usmial.

„Ale ako?" automaticky som sa ho opýtala.

Úsmev sa mu rozšíril. Rukou ukázal za seba a rozprestrel svoje strieborné krídla. Vyvalila som naňho oči. Tým som si istá, že toto už nie je normálne.

„Urob to isté," povedal.

„Nemôžem!" Na znak súhlasu som prikývla s hlavou.

„Prečo?" S rukou si prehrabol svoje vlasy. Videla som, ako sa mu z nich sype strieborný prášok.

„Nemám krídla," povedala som len.

„Pozri sa za seba."

Priletel ku mne a ja som zatiaľ otočila hlavu. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Ja mám krídla. Zdvihla som jednu ruku a dotkla sa jedného z nich. Bolo jemnučké, hebké, svetlomodré a krásne. Pozrela som sa na ruku a ostal mi v nej modrý prášok. Presne takej istej farby, ako mám svoje krídla. Stále som tomu nemohla uveriť. Snažila som s nimi zamávať a na počudovanie to šlo. Snažila som sa s nimi pohnúť z miesta. Ale to mi už nešlo. Skúsila som to ešte niekoľkokrát, ale stále nič. Pozrela som sa na osobu, ktorá stála predo mnou. Pozorne ma sledovala.

„Nemohol by si mi to ukázať ešte raz?" opýtala som sa.

On iba prikývol. Otočil sa tak, aby som videla jeho krídla a začal s nimi mávať.

„Musíš sa sústrediť na ich pohyb. Myslieť na to kam chceš ísť. A pôjde ti to, ako keby nič ľahšie neexistovalo. Je to tvoja prirodzenosť. Si to ty," dával mi inštrukcie.

Poslúchla som ho a cítila to. Krídla sa mi začali pohybovať, ale stále som sa nevedela pohnúť. Skúšala som to stále dookola, ale nič. Až na stý pokus som to zvládla. Pohla som sa až o pár centimetrov, ale aspoň niečo.

„Uvidíš, zajtra ti to pôjde lepšie, ale teraz ťa potrebujem za niekým priviesť," povedal.

Neviem ani ako, ale už som stála na zemi. Chcela som sa ho opýtať, že za kým ma chce odviesť, ale nevedela som jeho meno.

„Ako sa voláš?" zvedavo som sa opýtala.

„Samuel," odpovedal.

A ako sa vlastne volám ja? Vŕtalo mi hlavou. Nepoznám ani svoje vlastné meno.

„Samuel? Nevieš náhodou ako sa volám?" opýtala som sa ho.

Otočil sa ku mne a zakýval s hlavou na znamenie, že nevie.

„Už sme tu," prehovoril.

Stáli sme pred obrovskými dverami, ktoré sú zo zlata a zdalo sa mi, že aj obkladané briliantmi, diamantmi, zafírmi a neviem ešte čím ďalším.

„Ďalej," povedal zamatový hlas.

Samuel otvoril dvere a mne sa naskytol pohľad na prekrásnu osobu. Cítila som z neho pokoj a lásku. Nevedela som si to vysvetliť, ale už teraz som mu dôverovala. Som strašne zvedavá, čo sa to tu deje a nedočkavo už čakám na vysvetlenie.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hľadanie pravdy! - Prológ:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!