Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hero, love and vampires 5. kapitola

20.11.2010 (12:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1850×

5. kapitola

Alice s Jasperom zastali na nejakej lúke. Vysoká tráva bola miestami uležaná, skosená, alebo rástla len okolo nejakých kameňov. Slnko svietilo priamo do stredu, takže časť lúčov dopadla aj na nás. Od Alice a Jaspera sa odrážal každý jeden slnečný lúč. Boli krásni.

„Bella, nadýchni sa. Čo cítiš?“ spýtala sa Alice a otočila sa ku mne. Urobila som to, o čo ma požiadala. Zhlboka a pomaly som sa nadýchla. Do nosa mi udreli rôzne vône. Väčšina z nich bola nevýrazná. Boli to hlavne kvety a pachy zvierat, ktoré sa mi tak hnusili.

„Všeličo, Alice,“ odvetila som.

„Aj zvieratá?“

„Asi.“

„A teraz sa započúvaj do okolitých zvukov. Pripomína ti niečo aj tlkot srdca?“

Zatvorila som oči a sústredila sa na všetky zvuky okolo seba. Moje srdce bolo najsilnejší zvuk, aký som registrovala. No boli tu aj iné zvuky, krajšie. Šum lesa, nádychy Alice a Jaspera, dupot nejakých kopýt... ale aj zvuk podobný môjmu srdcu. Takmer nepočuteľný tlkot srdca.

Keďže som dosť vysmädnutá, bolo mi už takmer jedno, akú krv by som vypila. I keď... najlepšia by predsa len bola tá ľudská. Ale keďže som tu – u Cullenovcov – musím sa im prispôsobiť. Aj keby mi to robilo akýkoľvek problém. Bude to pre otca. Nebude tým síce nijak nadšený, ale... možno Demetri áno. Ale obaja sú na ľudskej a v živote by ich nenapadlo robiť to, čo som sa práve rozhodla uskutočniť.

Otvorila som oči a usmiala sa na Alice.

„Tak teda choď. Počkáme ťa tu. Zatiaľ si niečo ulovíme aj my." Prikývla som.

Čiže teraz to je všetko na mne... aby som sa postarala sama o seba. O tomto asi vravel Demi vtedy v hrade. Myslel, že sa o seba neviem postarať. Ale keď sa ja raz vrátim, tak mu dokážem opak!

Otočila som sa a rozbehla sa s päť do lesa, za zvukom tlčúceho srdca. Smäd ma už ovládol natoľko, že som prestala vnímať to, čo sa deje okolo mňa. Mala som jasný cieľ – chytiť to zviera, ktoré by ma nasýtilo, uhasilo tú ukrutnú bolesť v hrdle, ktorú som teraz pociťovala najviac. Nechala som sa uniesť prevažne upírskymi inštinktami – zabiť, uhryznúť, vypiť.

Zachytila som úplne čerstvú stopu zvieraťa, asi jeleňa. Nasledovala som ho, až kým som ho nezbadala. Nemohol ma vidieť, keďže hlavu mal sklonenú zemi. Pomaly som sa k nemu priblížila. Odrazila som sa a skočila naňho. Bohužiaľ, všimol si ma neskoro, a tak bolo úplne zbytočné utekať, alebo sa akokoľvek spod mňa vymaniť. Vzala som jeho hlavu do rúk a trhla.

Zvieratko moje, prepáč, bolo to nevyhnutné – pomyslela som si. Vážne mi ho bolo tak trošku ľúto. Zvieratá som usmrcovala veľmi nerada.

Zahryzla som sa mu do krku. Ústa mi naplnila tá odporná tekutina, no momentálne to bolo nevyhnutné na prežitie. Hltala som teplú krv a cítila, že už nie som až taká slabá.

Keď bol jeleň „prázdny“ položila som ho na zem a zamaskovala lístím, vetvičkami stromov, poriadne som zahladila stopy a vydala sa hľadať Alice.

„Hotovo?“ Nadšene som prikývla. „Aj my,“ odvetila.

Znova sme sa vybrali domov. Už bola takmer tma. Zajtra nás čaká škola, takže Alice mi sľúbila, že mi dá ešte nejaké tie inštrukcie. Ale vraj vybavila, aby sme s Edwardom mali spoločné hodiny, aby mi pomáhal. Ak mám povedať pravdu, tak sa tam teším, no Edward mi robí väčšie starosti. Ako som len tak zistila, z nejakého dôvodu ma asi nemá v láske. To naše prvé stretnutie... len otvoril dvere, niečo zahundral a dvere opäť zabuchol. Dosť ma to prekvapilo, keďže takto sa ku mne ešte nikto nesprával. Možno mu vadí to, že som Volturiová.

Vošla som do izby, ktorú mi dnes pridelila Alice a posadila sa na posteľ. Bola som úplne vyčerpaná, ale neviem z čoho. Chcelo sa mi tak spať! Ale musím predsa ešte počkať na Alice, aby mi dala nejaké veci. Ale pevne dúfam v to, že to nebude na dlho. Nechcela by som totiž zaspať niekde v strede jej monológu. To by mi iste nikdy neodpustila.

„Bella,“ povedala Alice vážne, keď otvorila dvere. Pozrela som sa na ňu a snažila sa sústrediť na to, čo vraví. Ale nedarilo sa mi to, oči mi začali klipkať, až som ich úplne zatvorila a ponorila sa do ríše snov. Predtým som ešte započula nejaké slová...

„Bella, je ti dobre?“ vybafla na mňa hneď ako som pootvorila jedno oko. Bolelo ma celé telo, na školu som sa necítila. Ale musím to predsa zvládnuť, musím zapadnúť do tohto sveta. Všetko sa netočí len okolo upírov.

„Alice, len sa necítim dobre...“

„Ostávaš doma, idem zavolať Carlislea!“

„Nie, ja to zvládnem, Alice. Nechcem vám spôsobovať problémy, takže idem s vami.“

„Nevidím žiadnu budúcnosť, niečo ma blokuje, takže ti neviem povedať, čo ti je a ani ako to dopadne. Ale rada by som to vedela. Možnože to je len nejaká viróza, alebo ti nerobí dobre zmena prostredia. Fajn, necháme to tak, keď chceš ísť, poď. Edward ťa má aj tak na starosti!“

„Alice!“ zaváhala som. „Ja nechcem, aby ma mal práve on stále na očiach. Nechcem...“

„On si zvykne, neboj sa,“ zasmiala sa a pomohla mi postaviť sa z postele. Trošku sa mi zatočila hlava, stratila som rovnováhu, ale s jej pomocou som to zvládla a nespadla na zadok. Vďačne som sa na ňu usmiala. Tá viróza je dosť možná, ale pravdepodobná je aj Alicina druhá možnosť, a tou je zmena prostredia.

„V šatníku už máš nachystané veci na oblečenie, bola by som rada, keby si si ich obliekla. Potom ťa čakáme dolu. Ale mohla by si si pohnúť, aby si sa stihla ešte najesť.“ Uvedomila som si, že hladná ani nie som. Mala som chuť len na krv, ale len veľmi slabú. Keď som si spomenula na niečo varené, skrútilo mi žalúdok.

„Alice, nie som hladná, prepáč. Povedz aj Esme, ak mi niečo prichystala, že by som sa veľmi rada najedla, ale na žalúdok by mi to neurobilo dobre.“

„Máš strach zo školy?“

„Nie, to nebude pre to, tým som si istá.“

„Tak dobre, čakáme ťa dole,“ povzbudivo sa na mňa usmiala.

„Fajn!“

Hneď ako Alice odišla, som sa vybrala do šatníka, kde na mňa čakali svetlomodré rifle, biele tričko s krátkym rukávom a azúrovo-modrá mikina. Na zemi boli zas nejaké topánky. Toto všetko som si obliekla a zbehla na dolné poschodie.

„Bella, tu máš ešte tašku. Ale dnes by sme nemali ísť na vyučovanie. Teda aspoň tak to vidím... zatiaľ.“ Ak má Alice pravdu, tak to bude super. Aspoň by sme sa mohli vrátiť skoro a ja by som asi aspoň pospala. Poprípade sa aj vyliečila z tej choroby, ktorá pravdepodobne na mňa už lezie.

„Bella, naozaj sa cítiš na to, aby si niekam šla? Nemal by ťa radšej prezrieť Carlisle?“ spýtala sa ma Esme. Prišla ku mne a starostlivo si ma premerala od hlavy až po päty.

„Nie, Esme, zvládnem to. Je to možno len tou zmenou počasia. To bude dobré,“ a pokúsila som sa o úsmev. Ale pochybujem, že to zabralo, keďže ma objala.

Edward:

„Edward, dávaj na ňu pozor! Necíti sa práve najlepšie!“ Esme sa otočila ku mne a karhavo na mňa pozrela. Akoby som za toto všetko mohol práve ja! Ale fakt je, že som k nej mohol byť milší.

Musím to zvládnuť a správať sa k nej inak. Je tu predsa len na krátko. A čo ak sa niekto z Volturiovcov dozvie, ako sme sa k nej správali? Možno by boli schopní aj zlikvidovania nášho klanu... Ale tá Isabella. Niečo ma k nej priťahovalo. Ale je Demetriho, nemôžem im v tom brániť. Nechcem si znepriateliť Volturiovcov! Nechcem... ale je tu jeden pocit, ktorý zvyčajne nepociťujem. Neviem, čo to môže byť, ale je to zvláštne. Akoby mi hlas niekde v mojej hlave hovoril, že ju mám chrániť. No neboli to nikoho myšlienky, tým som si istý!

Na Esmine slová som len prikývol a pobral sa pred dom, kde by nás už mala čakať Alice.

Sadol som si do auta. Veď toto autíčko je predsa moje, Alice nemôže namietať. A ak by sa o to pokúsila, ľahko by som ju presvedčil, aby odišla. Emmett išiel na svojom aute s Rosalie, ja som mal na starosti aj Bellu. Naozaj neviem, čo sa to so mnou deje, ale musím ju mať stále na očiach. Hlavne odvtedy, čo som sa dozvedel, že ju Demetri požiadal o ruku. Veď to je úplná blbosť! On a zamilovať sa? Tak len vo sne! Raz som ho stretol, ale to bolo veľmi dávno.

Bol som vo Volterre s Carlisleom na návšteve. Aro si nás dal zavolať. Ale vtedy sme žili len s Esme. Ona tam ísť nechcela, takže zostala doma. V tých časoch som túžil spoznať Volterru, pretože takmer každý upír o nej básnil. Keď sme tam prišli, bol som šťastím bez seba. Ale dobrú náladu mi pokazil práve Demetri a jeho povýšenecký výraz v tvári. A svoje myšlienky si nedokázal udržať ani na chvíľu. Túžil podmaniť si celú Volterru pre seba. Chcel vládnuť len on sám a troch vládcov zničiť. Ale to sa mu niekoľkokrát nepodarilo. Aro ešte nikdy nezistil, že za tými bojmi stojí Demetri. Vždy ho považoval za najlepšieho bojovníka, akého kedy mal v garde.

Nechcel som ani pomyslieť na to, o čo sa pokúšal s Bellou. Keby si ju predsa len vzal za ženu, dostal by sa k moci spolu s Jane a Alecom. Neviem, aké vzťahy sú medzi nimi, ale nepáči sa mi to! Prečo musia vždy trpieť tí, ktorí o ničom nemajú ani šajnu.

„Edward,“ šepla Alice vedľa mňa takmer nečujne. Cestu predo mnou som takmer nevnímal. Snažil som sa ísť len za Emmettom a Rosie podľa zvuku.

Demetri žiada Bellu o ruku. Ona chce povedať áno, ale príde tam Aro s Felixom. Aro sa rozlúči s Bellou a vysvetlí jej situáciu, Carlisle berie Bellu do bezpečia. Demetri odchádza do hradu, aby zistil, ako na tom je jeho armáda.

Zhlboka som sa nadýchol, aby som sa upokojil. Také živé vízie máva Alice zriedkakedy.

Čo urobíme, Edward? – spýtala sa ma cez myšlienky.

„Nemala by to byť naša starosť, Alice. Ale musíme ju ochrániť. Takto to ďalej nemôže ísť. vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby tam ostala? Možno by vyvraždil celú Volterru len pre to, aby sa dostal k moci, nezaujímalo by ho ani to, že je to Bella. Tá, ktorá o ničom nevie, je v tom nevinne.“

„Hneď ako prídeme do školy, volám Carlisleovi. Musí to vedieť!“ Prikývol som.

Bella na zadnom sedadle spozornela, keď Alice vyslovila Carlisleove meno. Ale náš rozhovor počuť nemohla, keďže zmysly má o trošku slabšie, než my.

Kiežby sa mi Demetri dostal pod ruky, zabil by som ho bez milosti. Tu by mi nepomohol ani Carlisle a jeho vážna tvár... proste nikto, kto by sa postavil medzi nás dvoch.

Zastali sme na parkovisku pred školou. Alice bola tento týždeň vybaviť nejaké veci, tak stačí zájsť do kancelárie po nejaké papiere. Alice a to jej mávanie peniazmi v ruke popred oči dokáže robiť zázraky. Ale ak sa jedná o vyššiu čiastku peňazí, kto by neodmietol?

Alice vystúpila a zamierila si to k lesu. Vybrala mobil z vrecka a vytočila Carlisleove číslo.

Ďalej som ich rozhovor už nevnímal, radšej som pomohol Belle vystúpiť z auta. Vyzerá byť veľmi slabá. Mala zostať doma, iste sa necíti dobre. Pozrel som sa jej do tváre. Nemala v nej žiadnu farbu, hnedé a nádherné oči sa jej leskli. Pery mala suché... nemohol som sa na ňu takto ďalej pozerať. Ak tu budeme musieť zostať dlhšie ako jednu hodinu, beriem ju domov!

Chytil som ju za ruku a viedol k budove.

„Edward, máme sa hrať, že tvoríme pár, ale za ruku ma držať nemusíš!“ pošepkala a zmätene sledovala ľudí okolo seba. Tak rád by som jej povedal, že od šťastia by som aj skákal, keď ju držím za ruku, keď som tak blízko nej. Predsa som sa k nej mal správať lepšie, toto si nezaslúžila. Prečo sa vždy musíme zamilovať do tých nesprávnych?! Je to na porazenie! Ako keby bolo zakázané spoznať svoju pravú lásku včas.

Celý čas som ju držal pevne za ruku, neskôr som ju - pre prípad pádu – objal okolo pása. Nenamietala, a preto som bol rád.

„Potrebujem si sadnúť, Edward,“ pošepkala, keď sme stáli za Alice. Oprela sa o mňa, cítil som, že je veľmi slabá. Jej pleť bola úplne bledá. Keby som ju teraz videl, myslel by som si, že je plnohodnotný a hladný upír. Len oči mi na nej nesedeli. Rukami i prešla po hrudi a na ne si dala hlavu. Započúval som sa do jej tepu. Bol nepravidelný! Musí ísť za Carlisleom, a to hneď! Bez akýchkoľvek námietok.

Opatrne som ju chytil okolo pásu a pomohol jej posadiť sa. Rozopol som jej bundu a odhrnul vlasy z tváre.

„Alice, musím s ňou ísť ku Carlisleovi.“

Môže byť poloupír chorý? – spýtala sa v myšlienkach.

„Neviem. Ale myslíš, že by to bola len choroba? Keď už ani spánok a krv nepomohli, čo by to mohlo byť?“

Možno si len nemôže zvyknúť na naše prostredie.

„Mne to je jedno, za Carlisleom ideme hneď“

Bella si v tom dala pred ústa ruku a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela. No to už bola pri mne Alice. Svojou rýchlosťou ju vzala za ruku a utekala na záchody.

Zatvoril som oči a snažil sa vyrovnane dýchať. Veď nemohla ochorieť len tak, pre nič za nič. Sadol som si na stoličku, na ktorej sedela pred chvíľou Bella a snažil som sa ignorovať všetky myšlienky.

Keď Alice viedla Bellu po chodbe, pozrela sa raz na mňa a raz na ňu. Postaraj sa o ňu, choďte do nemocnice! Hneď!

„A dnes tu byť nemusíme, našťastie,“ dodala už nahlas.

„Bella...“

„Už choďte, aby sa tu nenahrnuli študenti!“ zahriakla ma. Ach, kedy by bol deň, čo by ma nechala tak. Nech ja uznám za vhodné, čo treba! Samozrejme, tu by som si nezvolil inú cestu!

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hero, love and vampires 5. kapitola :