Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hero, love and vampires 2. kapitola

24.10.2010 (09:45) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2239×

Ten otcov priateľ bol upír. To som usúdila z jeho vzhľadu. Mal však výrazné zlaté oči. To som ešte pri žiadnom upírovi nevidela. Bolo to zvláštne a zaujímavé zároveň. Také nezvyčajné. 
„Som Carlisle Cullen. S Arom, vlastne tvojim otcom, sa poznám už dosť dlhú dobu. O tom, že iní upíri majú záujem o Volterru, som vedel už dlhšie...“
„Tak prečo ste nás potom nevarovali skôr?“ skočila som mu do reči. Tie jeho slová ma naštvali. Ako si to mohol dovoliť? 
„Je to veľmi zložité. Vieš, jedna z možností bola, že by ste nám neverili. Ale neboli sme si istí tým, či sa budúcnosť náhodou nezmení. Keď to Alice videla, povedala nám to, ale naozaj sme nevedeli ako by ste na to zareagovali vy. Ak by ste nám neverili, mohlo sa stať, že by ste nás zabili. A to sme nechceli riskovať. Máme klan a nikoho sme nechceli ohroziť. No, a potom Alice uvidela vašu budúcnosť, a tak som zakročil a prišiel na pomoc.“
„Vy máte rodinu?“ Len prikývol. „Mohla by som o nej niečo vedieť?“ spýtala som sa a pozrela sa na neho. 
„Isteže, Isabella. Teraz ideme do Forksu, kde bývame. Stále sa sťahujeme. Ale toto mesto sa nám veľmi zapáčilo, takže nejaký čas tam zostaneme. Tam by ťa nemal nikto nájsť! No a o rodine... moja žena sa volá Esme. Ona takmer zomrela pri skoku z útesu, no zachránil som ju v nemocnici. Samozrejme, premenou. Potom sa k nám pridal Edward, ktorého beriem ako svojho syna. Mám ho veľmi rád.“ Sám pre seba sa usmial. „Rosalie takmer zabil jej snúbenec. Ona potom našla Emmetta. Spolu tvoria pár. Neskôr sa k nám pridala aj Alice s Jasperom. Tí sú taktiež manželia. Všetkých piatich beriem ako vlastné deti.“
„To je vážne zaujímavé. Ale musí byť krásne mať takúto rodinu. Ja mám len otca. Matku nepoznám, keďže umrela pri pôrode. Otec na ňu vždy spomínal ako na krásnu ženu. Vraj bola veľmi milá a dobrá, krásna. A že sa na ňu podobám. No nenašla som žiadnu jej fotku, takže to od otca mi stačiť, bohužiaľ, musí. 
A ešte mám na vás jednu otázku, Carlisle. Má niekto z tvojho klanu nejakú schopnosť... dar?“ Zamyslel sa. Asi uvažoval nad tým, či to vôbec smiem vedieť. Ale idem k nemu domov... aspoň myslím. Tak by som to mohla vedieť! 
„Áno, Alice vidí budúcnosť. Edward dokáže čítať myšlienky. A čo ty? Ako si na tom?“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Moja schopnosť je úplne zbytočná! 
„Psychický štít. Nič výnimočné!“ povzdychla som si. 
Stále som neprestávala myslieť na Demetriho. Len tak ma nechal odísť. Bez rozlúčenia. To sa mi zdalo tak trošku divné, prečo by to robil? To mi nemohol dať ani jeden bozk? Bezpečnosť niekoho iného, alebo hradu, bola dôležitejšia ako ja? Chcel ísť radšej bojovať ako ma ochrániť? Ani sa na mňa nepozrel. Len odišiel, nepozdravil... prečo?! 
Možnože si našiel niekoho iného. Alebo sa len chcel dostať k moci. Ale to by predsa neurobil. Veď ma miluje. Dúfam, že je to tak ako si myslím. Ak by to bolo inak a on mi klamal, nebolo by to moc príjemné. Ale dá sa vôbec v citoch klamať? A čo tie bozky? Tie krásne a neopísateľné... sladké, nežné a chladné bozky, ktorými ma obsypával každý deň. 
„Isabella, nie je vám nevoľno? Vyzeráte tak...“
„Nie, nie. To je v poriadku. Ja len... viete, život je veľmi ťažký!“ Pokúsila som sa zasmiať, ale pokus sa nevydaril! 
„Myslíte na otca, však? Nebojte sa, vo Volterre ho ochránia.“
„A čo Alec a Jane? Aj ich niekto bude ochraňovať? Alebo sú tam. Na pospas osudu?!“ Zhlboka som sa nadýchla a pokúšala sa upokojiť moje srdce, ktoré sa zrazu veľmi rýchlo rozbúchalo. Nádych a výdych... 
„Oni majú dary, dokážu sa ubrániť!“ 
„Ale predsa len! Jane je taká malá, dokonca nižšia než ja. A Alec rovnako. A ich schopnosti sa dajú potlačiť. Napríklad psychickým štítom!“
„Si jediná, u koho sa také niečo prejavilo, takže pokoj, Isabella. Naozaj nič sa im nestane!“ Carlisle naozaj vedel ako na mňa, no aj tak mi neprestalo v hlave vŕtať správanie Demetriho. Bolo mi tak... smutne. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť! „Isabella! Naozaj sa nemusíš trápiť nad ničím. Všetci vo Volterre si na seba dajú pozor, neboj sa.“ 

Lietadlo pristálo na nejakom letisku. Ach, keby som tak vedela kde! Lenže Amerika... tu sa nevyznám až tak dobre, ešte nikdy som tu nebola! Za celý môj život. A to žijem už približne tridsať rokov. 
„Pán Cullen? Teraz ideme k vám domov, však?“ spýtala som sa ho a dávala si pozor. Kam stúpam. Už neraz sa mi stalo, že na mňa podlaha zaútočila. Alebo ja na ňu. To je vlastne úplne jedno. 
„Áno. Rád by som ťa im najskôr predstavil, a potom ťa zverím do rúk mojej dcéry Alice. Má úlohu zmeniť ťa. Pretože by ťa mohol hocikto spoznať, a to ja nechcem.“ Nasucho som prehltla. Zmeniť ma? Výzorovo? Ale ja som spokojná s tým ako vyzerám. Meniť na mne nič nemusia! 
„A je to nutné? Teda myslím... tú zmenu. Veď ma tu predsa nikto nebude poznať.“ Len nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Máš predstavu o tom, koľko upírov sa pohybuje po Amerike a svete vôbec? Bella, je ich nespočetne veľa. Môže sa stať, že aj zajtra bude týmto mestom prechádzať nejaký nomád! Nemôžem ťa vystaviť takému nebezpečenstvu!“ Povzdychla som si. Naozaj som nevedela a ani nemala potuchy o tom, aké nebezpečenstvo sa nachádza za hradbami Volterry. Ak som niekde šla, bolo to len s Demerrim, alebo nejakým upírom, ktorý mi vždy kryl chrbát.
A tu sa dostávam k vete, ktorú mi kedysi povedal Demetri. Dokázala by si sa postarať o seba sama? Myslím, že odpoveď poznám veľmi dobre. Nie, nedokázala by som to. Nedokázala by som ani zapadnúť medzi ľudí! A títo Cullenovci? budem pre nich len ďalším problémom, ktorý bude treba čo najrýchlejšie odpratať. 
Ale je tu aj možnosť druhej odpovedi. A tým by bolo áno. Áno, dokázala by som to! Postarať sa o seba sama, žiť sama, časom by mi, myslím, ani to bývanie osamote nerobilo žiaden problém. Dem by mal zo mňa radosť. Lenže je tu aj nebezpečenstvo, ktoré striehne na každom jednom kroku. Môže byť hocikde, v každom meste! Ak si nedám pozor, môžu ma zabiť. Nikto im v tom nebude brániť. Lenže neviem bojovať, obrániť sa. Bola by zo mňa ľahká korisť.
Bojovať neviem kvôli jednej veci. Môj otec! On totižto nechce, aby som si nejako ublížila. Stratil moju matku a ženu, ktorú veľmi miloval. Povedal mi, že ak by stratil ešte aj mňa, tak už by to nezniesol. 
„Isabella...“ začal znova Carlisle, no ja som ho prerušila zdvihnutím ruky.
„Stačí Bella!“ usmiala som sa. „Takže, prosím, tykaj mi.“ Podal mi ruku. 

Potom sme nastúpili do auta, ktoré nás už čakalo na parkovisku pred letiskom. Všimla som si, že za volantom sedelo nejaké dievča, ktoré vyzeralo asi tak na dvadsať rokov. Mala krátke čierne vlasy a výrazné zlaté oči. Myslím, že bude celkom milá. Aspoň v to dúfam. 
Jej plné červené pery sa roztiahli do úsmevu. 
„Vitajte, vaša výsosť.“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Tak toto nie, ak to takto bude pokračovať, nevydržím to. Prečo mi každý musí vykať? Pomaly sa začínam cítiť ako päťdesiatročná starenka! 
„Ahoj. A prosím, už žiadne trápne oslovovanie. Mám toho naozaj dosť! Stačí Bella!“ zasmiala som sa.
„Tak teda dobre. Ahoj, Bella!“ To sa mi páči. Úsmev som jej opätovala.
Potichu sme sa viezli do ich do mesta menom Forks. Cesta by mala trvať asi hodinu. Povzdychla som si a zadívala sa von cez okno. Vonku bolo zamračené. Fialovo modré mraky značili, že sa čoskoro rozprší, alebo bode búrka. Proti obom živlom nemám absolútne nič. Vôňa dažďa je ešte lepšia než hocijaká vôňa, ktorú poznám. 
Stromy sa nakláňali do všetkých strán, úplne sa zdalo, že tu príde nejakú orkán, alebo len slabšia veterná smršť. Listy zo stromov voľne poletovali po okolí, ľahko sa vznášali a padali na zem. Slnko zapadalo, a tak obloha mala zvláštnu oranžovočervenú farbu. A keď sa k tomu pridali aj mraky, tak celá scenéria nad nami vyzerala nádherne. Tak tajomne a zároveň fascinujúco. Bolo to jednoducho úžasné! 
Oči sa mi pomaly zatvárali, až som nakoniec upadla do ríše snov. 

Demetri: 

Odišla. Konečne. Na túto chvíľu som čakal už odvtedy, čo som k nej prestal niečo cítiť. Je síce pravda, že som ju kedysi miloval, no to už bolo veľmi dávno. Ona ma, myslím, ešte stále miluje. Ale už ma unavuje sa hrať na jej priateľa. Je rozmaznané malé decko! Vlastne upírsky miláčik. Je úplne zaslepená láskou ku mne, takže si ani nemôže všimnúť, že jej klamem. 
Túžim po tróne. Byť tam namiesto nej, keby som sa tam dostal, nebol by problém ju odpratať. Niečo jej nakecať. Určite by uverila láske svojho života. A potom by už nič nestálo v ceste! Vládol by som spolu s Alecom a Jane. Tí najlepší z celej gardy. 
A Aro? S ním to už bude o čosi ťažšie. Určite neznesie stratu aj svojej milovanej dcérušky. Nakoniec si aj on zvolí smrť. A potom už budem mať vážne pokoj od všetkých. 
Len budem musieť Bellu znova požiadať o ruku. Aby to vyzeralo tak, že ju milujem a chcem s ňou byť po zvyšok večnosti. Aby na to všetci skočili! 
Ááách, už sa nemôžem dočkať, kedy to bude! Už len aby tie krásne plány vyšli!

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hero, love and vampires 2. kapitola :