Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Happy end for Leah? - 7. časť

Happy end for Leah? - 7. časť Po pár dňoch sa opäť hlásim s pokračovaním. Dúfam, že sa vám bude páčiť vývoj príbehu. A čo sa dozvieme v tejto kapitole? Dohromady nič, ale niektorí z vás možno na niečo prídu. Príjemné čítanie praje vaša tetuška ness :)

7. časť

Leah

Ležala som na svojej posteli a tupo hľadela do bielej steny, z ktorej už opadávala omietka a ako biely prášok pokrývala podlahu. Pripadalo mi to, akoby dotvárala strašidelnú atmosféru a ja som sa cítila ako v múzeu, ale najskôr voskových figurín, alebo múmií, možno už tak aj vyzerám, ako múmia. Môj brat sa aspoň na mňa tak pozeral, ale nemám mu to za zlé. Bez Nahuela akoby som stratila polovicu seba, tú silnejšiu, a po nej tu ostala len prázdna schátralá schránka, ktorá sa snaží zachovať si pôvodný tvar. A to je boj prehraný ešte skôr, ako vôbec začal.

Seth sedel na stoličke pri stole a pozoroval ma. Vedela som to, aj keď som k nemu bola otočná chrbtom. Takto tam sedel už pár hodín. Spoločne sme čakali na Jacobov návrat. Ja potichu, ale Seth stále na mňa hovoril. Väčšina jeho slov mi nedávalo nijaký zmysel, dokonca som ani nerozoznávala jednotlivé slová, ktoré vyslovil. Vedela som len, že rozpráva. Snažil sa ma presvedčiť, aby som jedla, ale ja som nechcela. Môj žalúdok bol bolestne prázdny a dával mi to dosť nahlas najavo. Moje hrdlo bolo vyschnutejšie ako africké púšte. Nemala som silu ani na to, aby som stála, či chodila. Keďže som moje telo neživila dobre, ani sa nehlásilo o svoje potreby. Do sprchy sa mi ísť nechcelo a tak som tie nekonečné dni len ležala na posteli a tupo pozerala do steny. Cítila som sa mizerne, aj psychicky a teraz už aj fyzicky, ale bolo mi to jedno. Stratila som zmysel života, nevidela som dôvod, aby som jedla, pila alebo, aby som dýchala. Keby to moje telo nerobilo automaticky, vykašlala by som sa aj na to. Konečne som chápala, ako sa asi cíti kaktus na púšti, ja som sa cítila rovnako vyprahnutá, ale nie preto, že som takmer nič nepila, ale preto, že som nemala srdce. Moje srdce bolo ďaleko, túlalo sa na miestach, o ktorých som nevedela, hľadalo svoju druhú polovicu, ktorú mal Nahuel... Pri jeho mene ma pichlo pri srdci. A tie pichliače, ktoré ma kaktus? Tie netrčali zo mňa, ale pichali do môjho vnútra. Akoby do každého kúsku môjho tela bol zapichnutý dlhý a ostrý pichliač. Ako ihla v ihelníku.

„Leah, prosím, musíš niečo jesť. Nemôžem sa už na teba pozerať, ako trpíš, ako sa trápiš. Trhá mi to srdce,“ zašepkal hlas môjho malého bračeka a znela v ňom bolesť. Bolesť, akú som v jeho hlase nikdy nepočula. Cítila som sa vinná, akoby nestačilo, že sa trápim ja, musel sa trápiť aj môj malý braček? Prečo? Prečo aj on? Je príliš mladý na to, aby sa trápil...

„Už to nevydržím,“ povedal nakoniec a ja som počula, ako zavŕzgala podlaha, keď sa vydal smerom k dverám. Dobre robí, že odo mňa odchádza, na mne už nezáleží, môj život už nemal zmysel pre nikoho, pre mňa už vôbec nie. Mne už nedávalo zmysel nič, vôbec nič. Nechápalo som ani to, prečo to Seth tak dlho vydržal v mojej prítomnosti, prečo sa Jacob o mňa stará a išiel si pohovoriť so Samom, prečo moja matka reagovala tak ako reagovala... Nič. Len prázdno, duto, ako v tom pohári, ktorý ešte stále stál na mojom stolíku a zapadal prachom. Tak ako ja, aj ja som zapadala prachom.

Počula som, ako sa niekto za dverami rozpráva so Sethom, ale nerozoznávala som hlasy. Pravdu povediac, ani to príliš neprilákalo moju pozornosť. Bolo mi to jedno, ako všetko za posledné dni. Bolo mi jedno, kde som, čo sa so mnou stane, dokonca mi bolo jedno aj to, žeby som mohla zomrieť z vyhladovania. Všetko mi bolo jedno, len myšlienka na Nahuela ma ešte držala pri zdravom rozume. Dvere sa rozrazili a niekto vošiel, môj brat a ešte niekto, neviem kto, ale bolo mi to jedno. Ktokoľvek iný ako Nahuel mi bol úplne ukradnutý. Na pleci som pocítila niečiu ruku, ale nemala tú správnu teplotu, táto bola úplne studená. Ruka upíra. Môj mozog odmietal premýšľať, tak som sa ani nezamýšľala nad tým, ako je možné, že je upír v rezervácii bez toho, aby z neho bola hromádka popola.

„Leah?“ spýtal sa ma nejaký hlas a ja som po chvíľke spoznala toho upírieho doktora. Toho sem určite zavolal Seth. Povzdychla som si, ale ostala som otočená chrbtom k tým dvom. Začula som niečí povzdych a potom ma niekto otočil na chrbát. Nad sebou som videla ostražité zlaté oči, ale bolo mi to jedno. Radšej som pred tým pohľadom zavrela oči, ale tam som zase videla dokonalú tvár lemovanú malými vrkôčikmi. Aj tak som ho videla všade, dokonca aj na tej polorozpadnutej stene, na ktorú som len tupo hľadela.

Cítila som, ako so mnou niečo ten doktor robí, ale bolo mi to jedno. Len som ďalej mala zatvorené oči. Minúty sa vliekli tak, ako vždy, to ma už ani neprekvapovalo. Po dlhej dobe si ten doktor smutne povzdychol a potom aj so Sethom odišli. Po prvýkrát po tak dlhej dobe sa vo mne prebudil nejaký pocit, zvedavosť. Napla som svoj vlčí sluch a započúvala som sa do ich rozhovoru. Počula som ich, akoby stáli vedľa mňa.

„Ako je na tom?“ povedal môj brat s obavami v hlase. Keby som bola ešte schopná nejako reagovať, možno by som mala aj výčitky svedomia, ale to len v tom prípade, žeby som mohla ešte normálne fungovať.

„Nebudem ti klamať, Seth, sám vidíš ako zle vyzerá. Úprimne, čudujem sa, že to jej telo ešte nevzdalo, keďže váš vlčí metabolizmus je omnoho rýchlejší ako ľudský. Schudla pár kilogramov a myslím si, že toho ani príliš veľa nenaspí. Jej telo je vyčerpané a ak nezačne jesť a piť, nezachránia ju ani infúzie. Neviem, ako by som jej mohol pomôcť. Vôbec nereaguje, akoby už len čakala na smrť. Ale je tu ešte jedna zvláštnosť, ktorá ma trochu prekvapila,“ povedal doktor tichým, smutným hlasom. Nepotrebovala som počuť, ako biedne je na tom moje telo, vedela som to aj sama, dávalo mi to veľmi jasne najavo... Lenže ja som sa skrátka nedokázala prinútiť, nedokázala som prinútiť svoje ruky, aby zobrali tanier s jedlom zo stola, nedokázala by som ani prinútiť svoje ústa prežúvať jednotlivé sústa. Ak by ma chceli nakŕmiť, tak jedine infúziou, ani slamkou by som toho veľa nenasŕkala, nemala by som na to silu.

„Čo ťa prekvapilo, Carlisle?“ spýtal sa hlas môjho brata s miernou nádejou. Zvláštne ako po tom, čo mu predtým povedal, dokázal ešte v niečo dúfať.

„Jej vlčia vôňa je zmiešaná s našim pachom, s pachom Nahuela. Neviem, ako je to možné, ale je dosť možné, že...“ nedokončil doktor a ja som mierne spozornela pri Nahuelovom mene, ale potom som opäť upadla do rovnakej letargie. Je to len meno, nie je to nositeľ toho mena, ktorý by mi zase vlial život do vyschnutých žíl, vrátil cit do mŕtveho srdca, vybral tie hrozné pichliače z môjho tela.

„Carlisle?“ nabádal ho môj brat, aby dokončil predošlú vetu.

„Nie, je to nepravdepodobné, je to len týždeň. Sú to len moje dohady, musel by som urobiť krvné testy, ale na to nemáme čas. Ja sa musím vrátiť do nemocnice. Pokús sa ju ešte prinútiť, aby sa najedla, ja sa pokúsim zaobstarať infúziu. Večer mi zavolaj ako to vyzerá,“ povedal potichu ten doktor a ja som pochopila, že odchádzajú od domu. Seth ešte niečo odvetil, ale už som nerozumela, čo to bolo. Sústredila som všetky sily a pomaly som sa posadila na posteli. Krútilo sa mi v hlave akoby som vypila minimálne fľašu Tequilly. Ale to by mi nebolo ani zďaleka tak mizerne, ako teraz. Poobzerala som sa po izbe, ani neviem prečo. Možno zo zvyku, možno preto, aby som sa presvedčila, že to tu ešte nevyzerá ako v krematóriu, aj keď ďaleko k tomu nebolo. Všade bol prach, okolo stien aj z opadanej omietky, porozhadzované oblečenie viselo aj z lustra, papiere boli porozhadzované po stole aj pod stolom a na stolíku bol stále tanier s mojim dnešným obedom. Žalúdok sa mi búril už len pri predstave, že by som mala jesť, ale ja som to ani nechcela. Nemala by som na to silu. Už to tak bude, čoskoro opustím tento svet. Zvláštne, ako sa mení môj názor na smrť, keď je tak blízko. Kedysi som sa jej panicky bála, hlavne po ockovej smrti, ale teraz by som ju možno uvítala s otvorenou náručou. Otvorili sa dvere a do vnútra vošiel Seth. Počula som, ako zastal, pravdepodobne, keď ma zbadal, že sedím, ale potom sa rozišiel ku mne a posadil sa na posteľ oproti mne, oči upieral na moju tvár.

„Leah, prosím, musíš bojovať. Nesmieš to vzdávať, nič nie je stratené, my s Jacobom nedovolíme, aby vás s Nahuelom odlúčili. Ty musíš byť šťastná, bojuj za svoje šťastie, vieš, že sa ti to oplatí. Nahuel je jediný muž, s ktorým môžeš byť v živote šťastná. Čo si myslíš, ako asi zareaguje, keď ťa takto uvidí? Zjedz niečo, začni žiť, aby si mohla bojovať. Môže ti byť ukradnuté, čo si myslí nejaká rada, či Sam, je to tvoje šťastie, tvoj život a oni ti nesmú do neho zasahovať, nesmieš im to dovoliť,“ povedal a s naliehavosťou sa mi zadíval do očí. Jeho slová pomaly prenikli až do mojej ospalej a otupenej mysle a význam jeho slov mi chvíľu vôbec nedochádzal, ale potom som to pochopila. Mal pravdu, môj malý braček mal pravdu! Ja som tu nerobila nič iné, len som čakala na smrť, vzdala som sa a to som vždy najviac bojovala. Utápala som sa v bolesti a zabudla som sa to, že ešte stále môžem vyhrať. Stále mám nádej, ak budem bojovať.

„Máš pravdu, tie nekonečné dni som sa tu len utápala v bolesti, ale tomu je koniec,“ povedala som potichu zachrípnutým hlasom a snažila som sa na neho usmiať, ale asi mi to nevyšlo, ale bolo mi to jedno. Po prvýkrát odvtedy, ako ma tu zavreli, som sa pokúsila o niečo, čo sa podobalo na úsmev. Seth nadšene podskočil a zobral tanier s jedlom zo stolíka. Keby som mala silu, zobrala by som mu ten tanier a jedla by som sama, takto som len musela čakať a nechať sa kŕmiť od svojho mladšieho brata! Dúfam, že to niekomu nebude vešať na nos, viem si predstaviť, že Jake by si zo mňa robil žarty. Keď som dojedla, cítila som sa omnoho lepšie. Môj žalúdok síce protestoval, ale nakoniec sa predsa len poddal, ale aj tak zíval ešte prázdnotou. Ale aj tak som mala čudný pocit v podbrušku, určite od hladu, veď som nejedla takmer večnosť.

Sedeli sme so Sethom na posteli a rozprávali sa o blbostiach, aby som zabudla na svoju bolesť, ktorá ani na chvíľu neutíchala, keď sa rozrazili dvere a v nich stál Paul. Moja prvá myšlienka bola, vrhnúť sa na neho a roztrhať ho na malilinké kúsky, že by ho ani lupou nenašli, ale keď som za ním videla krívať Jacoba, nechala som to tak a sústredila som sa na Jacoba, ktorý vyzeral, že ho prešiel parný valec. A ten valec sa určite volal Sam. Mohla som tušiť, že to dopadne takto.

„Čo sa stalo a čo tu chce henten?!“ prskla som a zlostný pohľad som zabodla do Paula. Ten len nevinne zdvihol ruky, akoby ukazoval, že prišiel v mieri. Smola, nemal bielu zástavu, tak mu veru neverím, nikomu sa tu už nedá veriť.

„Prišiel som ti pomôcť, Leah, tak ma najskôr vypočuj,“ povedal a čakal na moju odpoveď, tak som len nemo prikývla, potom pokračoval: „Viem, kde držia toho tvojho poloupíra a som rozhodnutý pomôcť vám ujsť, aby ste mohli byť spolu. Aj ostatní chalani sa rozhodli vám pomôcť. Po Jacobových slovách sme si uvedomili, že Sam naozaj nemá právo rozhodovať o tvojom živote, sľúbil, že sa o nás postará, ale je taký zaslepený, že sleduje len vlastné ciele, ktoré považuje za posvätné. Mala si vtedy pravdu, keď som bol s Rachel a vedel som, čo prežívaš ty, nemohol som sa jej ani pozrieť do očí. Máš právo byť šťastná, najmä po tom všetkom, čo ti spôsobili naše vlčie gény. Preto sme sa rozhodli pomôcť ti ujsť daleko odtiaľto aj s tvojim poloupírom. Aby ste mohli začať nový život, spoločný život.“

»» zhrnutie ««


Venovania k tejto kapitole: ada1987, lulu, mimax15, ema, Nerissa a terra. Ďakujem za vaše milé komentáre. Dúfam, že vás táto kapitola nesklama až tak veľmi.

Tak čo? Napísať aj pokračovanie, alebo vás to už nudí?



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Happy end for Leah? - 7. časť :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!