Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hajzel - 42. kapitola

23.08.2011 (07:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 101× • zobrazeno 15179×

Bella:

Chytila som sa za brucho a bolestne zrevala. Alice sa na mňa vyplašene pozrela. Schmatla mobil.

„Belle odtiekla voda,“ zahlásila do mobilu.

„Odvez ma do nemocnice!“ zrevala som v panike. Ohromená silnou, pálčivou bolesťou som pritiahla kolená na sedačku a omotala nohy rukami.

„Nemôžem. Musíme k nám. Ako by si v nemocnici vysvetľovala poloupírie dieťa?“ zabedákala Alice. Prišla ďalšia vlna pohybov a znova bolesť. Alice sa na mňa vyplašene pozrela a ešte viac pridala. Šla tak rýchlo, že som myslela, že budem k tomu všetkému aj vracať. Už sme bočili na príjazdovú cestu. Dvere na mojej strane Edward doslova vyrval a odhodil stranou. Ten škrípavý zvuk trhajúceho železa mi na pokoji nepridal. Vykríkla som ľaknutím. Okamžite ma vytiahol z auta a ohromnou rýchlosťou vbehol do domu. Prudký pohyb mnou ešte viac otriasol a začala som oblúkom vracať. Edward zo mňa už po ceste strhol tričko.

Uložil ma v Carlislovej pracovni priamo na stôl. Carlisle pribehol a začal mi prehmatávať brucho.

„Alice, dones košeľu! Edward, postaraj sa o Jaspera a Tanyu. Nech zmiznú z domu. Esme, dones tie sterilné rúšky!“ rozdával príkazy na všetky strany.

Alice zo mňa rýchlo stiahla moje veci a navliekla ma do klasickej nemocničnej košele. Bola som tak vystresovaná, že ma ani netrápilo, že som bola chvíľu úplne nahá. Mala som strach z pôrodu, ale viac som sa bála toho, čo bude po ňom. Chvela som sa na celom tele. Prišiel obrovský sťah. Mala som pocit, že nepoľavujú len svaly panvového dna, ale povolila aj celá panva.

Edward vošiel do dverí a vtedy sa miestnosťou ozvalo praskanie kostí. Cítila som sa ako v spomalenom filme. Najprv ten zvuk a bolesť sa dostavila sekundu neskôr. Zrevala som. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bolesťou som tlačila viečka k sebe a ťažko dýchala.

„Bella, ľahni si. Netlač,“ povedal Carlisle a zatlačil ma na podložku. Edwardove ruky ma pridržali na stole. Stále som sa zvíjala v obrovskej vlne bolesti.

„Nemôžeš jej niečo dať? Takto to nevydrží dlho.“ Z Edwardovho hlasu bolo jasné, že ho zachvacuje panika.

„Nemôžem. Potrebujem vedieť, čo sa deje. Ak by bola omámená, nevedel by som, ako to pokračuje,“ ozrejmil Carlisle a pre mňa bolo podstatné len to, že to bude takto príšerne bolieť celé - a možno aj viac.

„Bella, dýchaj!“ nabádal ma Edward. Otvorila som trocha bolesťou stiahnuté viečka a nenávistne sa na neho pozrela. Na čele mal hlbokú vrásku.

„Dý-cha-cha-am,“ povedala som trhane. Carlisle mi prudko roztiahol nohy, čo v kombinácii s mojou určite zlomenou panvou silno zachrupčalo. Znova vlna neznesiteľnej bolesti. Nikdy som si nemyslela, že niečo môže bolieť tak veľmi, že zrazu neviete, či je to bolesť, alebo vás niekto oblieva vriacou vodou. Všetko v mojom tele šialene pálilo, akoby ma niekto zaživa spaľoval. Dokonca aj v ústach som cítila tú príšernú horúčavu a horkosť, ktorá sa mi rozliala z panvy do celého tela.

Carlisle namieril rukou medzi moje stehná. Ja vlastne ani neviem, čo urobil, ale cítila som zvláštne zaťahanie a potom mokro medzi stehnami. V záklone som pozrela na Edwarda, ktorý ma stále pevne držal na podložke. Pozeral sa uprene na mňa. Jeho oči boli čierne a dych možno rovnako rýchly ako ten môj.

Carlisle spopod mňa razom stiahol plachtu a nahradil ju novou. Vtedy som videla, že bola celá od krvi. Až sa mi nechcelo veriť, že je všetka moja. Došlo mi, že ma nadstrihol. Zvláštne bolo, že som to v tej bolesti ani nepostrehla.

„Netlač, Bella. Ešte netlač,“ šepol Carlisle. Jeho oči mali aj napriek množstvu krvi stále zlatistý odtieň. Ich farba ma aspoň trochu upokojila. Znova vzal do ruky nástroje. Poznala som akurát zrkadlá. Každý pohyb, ktorý tam dole urobil, bolel.

„Dobre. Na ďalšiu kontrakciu začneš tlačiť. Zaprieš sa o Edwarda a dáš sa do toho. Jasné?“ Pozrel sa na mňa a nekompromisne prikývol, aby dodal svojim slovám na vážnosti, čo však nebolo treba. Nemala som na výber. Teraz som mu musela veriť. Bolesť sa začala stupňovať a keď vrcholila, zaprela som sa. Nadvihla som sa trocha a zatlačila. Tá páľava sa šírila celým telom z mojej panvy a brucha.

„Ešte! Tlač!“ skríkol na mňa Carlisle, no ja som už nemohla. Ten tlak ma trhal na kúsky.

„Nemôžem!“ zrevala som vyčerpane. „Nedokážem to!“ Môj hlas bol piskľavý a lámal sa na každej slabike. Edward mi rýchlo prešiel cez čelo studenou rukou.

„Uspi ju a sprav cisársky,“ dostal zo seba môj muž náhlivo a ja som mu bola za tento návrh zrazu hrozne vďačná.

„Je neskoro. Než by som sa pripravil a zaspala by, dieťa bude celé von.“ S touto vetou sa rozplynula moja nádej, že sa utrpenie skončí. Začala som cítiť ďalšiu šialenú kontrakciu.

„Bella, teraz poriadne tlač!“ zavelil Carlisle. Edward mi podoprel chrbát a ja som s krikom zatlačila. Sila ma opustila už po sekunde. Bolesť bola mocnejšia než moje odhodlanie oprieť sa do toho. Carlisle obehol stôl a plochou predlaktia zatlačil oproti môjmu bruchu. Vytvoril tak akoby lis, ktorý mi pomohol tlačiť. Kontrakcia striedala druhú a ja som bola tak vyčerpaná, že som sa nevládala ani nadvihnúť. Oči sa mi začali zatvárať.

„Stratila veľa krvi. Alice, dones všetko, čo máme!“ Carlisle začal byť hmatateľne nervózny. Každý jeho pohyb bol rýchly a priamy, no jeho hlas bol nervózny a s každou vetou hlasnejší. Začala som cítiť slabosť. Dokonca aj bolesti sa mi zdali miernejšie. Kde-tu ma akoby zo zvláštnej nevedomosti preberal Edwardov hlas.

„Bella, otvor oči! Bella, pozri sa na mňa!“ Rýchlo som ich otvorila, ale vždy keď som sa na neho pozrela, prišli bolesti.  Edward sa pozrel na svojho otca.

„To nezvládne. Odchádza nám,“ vyprskol v panike a ja som nechápala, o čom hovorí. Som predsa tu. Zvládnem to. Dokonca to aj menej bolí. Zatvorila som oči.

„Bella! Bella!“ ozývalo sa mi v hlave. Chcela som otvoriť oči, no nešlo to. Nedarilo sa mi. Zrazu som si uvedomila, že netlačím, len sa snažím otvoriť oči. Zaznamenala som ešte pár slov. Z celej ich náhlivej komunikácie som sem-tam pochytila: Bella. Krv. Skalpel...

Svet, ktorý nás zraňuje a dennodenne nám postaví do cesty prekážky, sa vám zrazu nezdá tak zlý. Letíte bezodnou prázdnotou a neviete, či tie krídla patria vám, alebo vám ich požičala temnota. Žiadna bolesť a ani súženie. Vysoko, ešte dokonca vyššie než sú hviezdy. Neviem, či bdiem, či sním. Neviem, či žijem alebo som mŕtva. To, čo ma trápilo, zrazu nemá žiadnu váhu. Nie je bolesť a ani súženie. Myšlienka pripláva a hneď sa zas stratí ako nepodstatný kúsok babieho leta vo vetre.

Zrazu pozerám na seba. Sedím na kameni nad čiernou hladinou vody. V bielych šatách akoby utkaných z pavučinových vláken. Som bosá a vlasy mi rozfúkava vietor. Hľadím do vody. Natiahnem ruku a dotknem sa hladiny. Nesčerí sa. Tá žena, čo sa odráža ako môj obraz na hladine, je však iná. Má prázdne, chladné oči. Pleť belšiu než je moja. Je krásna a ladná, no neľudská. V rýchlom pohybe ma chytí za ruku a vynorí sa do pol pása z hladiny čierneho jazera. Jej vlasy sú mokré a pár pramienkov sa jej zlepilo na tvári.

„Ty si ja a ja som ty,“ povedia jej pery. Stiahne ma za ruku do vody a ona graciózne vystúpi na kameň. Bubnujem rukami o hladinu, ktorá sa za mnou razom zavrela, no neviem ju preraziť, aby som sa vrátila späť. Žena, čo vyšla z vody, s ktorou nemám vlastne nič spoločné, sa nahne nad vodu a ja vidím jej obraz. Teraz sa na ňu dívam pohľadom Belly, uväznenej pod hladinou čierneho jazera. Už to nie som ja. Má blond vlasy a na rukách dieťa. Má na rukách moje dieťa. Trpkosť a bolesť rozožiera môj hrudník. Žeravé uhlíky prepaľujú okrúhlu dieru na mieste, kde bolo srdce. Cítim prázdnotu, no nie fyzickú bolesť.

41. kapitola - 43. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hajzel - 42. kapitola: