Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 22. kapitola

25.06.2012 (20:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 70× • zobrazeno 9118×

Bella:

Bolo to šialené. To predsa nebola pravda. Nemohla byť. Zas som si prstami prešla po krku a rozochvela sa tichými vzlykmi.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa taxikár s očami uprenými do spätného zrkadla. Kývla som, že som a už asi tisícikrát som sa obzrela. Bolo to ako nočná mora. Pripadalo mi to celé neskutočné a nedokázala som to prijať. Kde som to toľké mesiace žila? Čo za tvorov som si tak zamilovala? Upíri? To je predsa najväčšia hlúposť na svete, ale zrazu tak reálna. Sú rýchli a silní... Ako veľmi sú rýchli a ako veľmi sú silní? Ako dobre počujú a vidia? Naozaj ma nechajú tak jednoducho odísť, či už nikdy v živote nebudem v bezpečí? Bola som zo všetkého vydesená a nesvoja. Netušila som, či mi dnes niečo letí, ale ja len potrebujem odísť z tejto krajiny. Potrebujem sa dostať čo najďalej od tohto miesta. Čo najďalej od rodiny upírov. Ako mi mohli takto klamať? Edward ma zradil. Myslela som, že ma ľúbi, ale on nie je ani človek. Čo za zvrátenú hru to so mnou hrali?

„Letisko, slečna,“ preniesol taxikár a zastal. Vystúpila som a on mi podal kufor. Dala som mu bankovku a šla rovno do haly, k upravenej dáme za pultom.

„Dobrý večer, čo letí najbližšie do Ameriky,“ povedala som tichým hlasom, lebo som bola v takom psychickom rozpoložení, že ak by som sa pokúsila o niečo hlasnejšie, rozplačem sa.

„Dobrý večer. Kam do Ameriky chcete letieť, madam?“ opýtala sa úctivo tá žena a ťukala pri tom do počítača.

„Kamkoľvek. Chcem vedieť, čo letí najskôr,“ šepla som s pohľadom upretým na pult. Žena vzhliadla od počítača a naklonila hlavu na stranu.

„Ste v poriadku, madam? Nepotrebujete pomoc alebo lekára?“ opýtala sa ma neisto.

„Len chcem vedieť, čo najbližšie letí a kam.“ Chveli sa mi ruky, a tak som ich strčila do vreciek na kabáte. Pozrela späť do počítača a začala nervózne ťukať do klávesnice.

„Máme tu odlet o pol hodinu do Paríža a odtiaľ odlet do Los Angeles,“ povedala s jemným a súcitným úsmevom.

„Viete mi zistiť, čo mi letí z Paríža do Seattlu?“ opýtala som sa, keď mi došlo, že nemusím letieť kamkoľvek, stačí, keď pôjdem do Paríža a odtiaľ už hádam niečo nájdem.

„Z Paríža to letí zajtra o šiestej ráno do Seattlu. Je to šestnásťhodinový let.“ Pozrela sa mi do tváre.

„Dá sa kúpiť letenka aj u vás?“

„Iste. Sú ešte tri voľné miesta. Jedno vám rezervujem. Cena bude tisícsto eur. Môžem to zabukovať?“ Pozrela sa na mňa a ja som rýchlo siahla do vrecka a vybrala kartu.

„Iste. Zarezervujte mi ju a tiež letenku do Paríža,“ šepla som.

O pol hodinu som už sedela v lietadle. Vnútroštátna linka našťastie neobsahovala toľko kontrol. Hrozne sa mi chcelo spať, ale nedokázala som zavrieť oči. Mala som stále pred sebou ten obraz a to strašné tajomstvo, ktorého súčasťou som sa to stala. V kútiku duše som dúfala, že zatvorím oči, zaspím a keď sa znova prebudím, zistím, že to bol sen. Možno som si udrela hlavu, alebo...

„Prikrývku, madam?“ opýtala sa letuška a ja som siahla po deku a pritiahla si ju až ku krku. Onedlho sme pristali na letisku. Do odletu domov mi zostávalo pár hodín. Načo chodiť niekam do hotela, keď o chvíľu potrebujem byť späť. Položila som si kufor pod nohy, a tak ako mnohí, som si zložila hlavu na tvrdé operadlo a pokúšala sa oddýchnuť. Nekonečné čakanie a nekonečné trýznenie sa vlastnými myšlienkami, mi prišlo ako večnosť v beznádeji. Renesmee teraz najskôr vstáva a možno ani nespala. To dievčatko nemôže za to, kým je. Je na polovicu človekom, ale na polovicu niečím príšerným. Povzdychla som si.

Uložiť sa, som dokázala až v lietadle. Pred sebou som mala šestnásťhodinový let. Tu som mohla spať. Tu by sa predsa nedostali ani upíri. Sme stovky kilometrov nad zemou. Konečne som spala. Prespala som viac ako polovicu letu. Otvorila som oči a cítila som sa, akoby ma prešiel valec. Pár sekúnd, kým som precitla, bolo všetko fajn, no potom s precitnutím prišlo aj prebratie sa do reality. Ticho som vzlykala, až kým sa k nám neprihovoril kapitán a neoznámil, že Seattle má osemnásť stupňov, je poriadna tma a že pristaneme o pol hodinu. Tá žena vedľa mňa si najskôr myslela, že som bláznivá, ale bolo mi to jedno. Nikto nedokáže pochopiť, čo teraz prežívam. Nemala som ani predstavu, čo budem robiť. Čo by som robila, ak by sa môj pracovný pomer ukončil normálne, ako mal? Vzala by som si hotel a vyspala sa. Potom, na druhý deň, by som šla za Mariannou, aby mi našla novú rodinu. Prenajala by som si byt, alebo šla na ubytovňu a čakala, kým mi nájdu vhodné dieťa. Teraz to ale nebude také jednoduché. Nechcem už žiadnu rodinu, žiadne dieťa, o ktoré sa budem znova starať. Nechcem to robiť, už nikdy! Nikdy viac!

Seattle ma privítal chladom, aký som aj sama cítila vo svojom vnútri. Hneď vedľa letiska som si prenajala izbu. Neobťažovala som sa ani vyzliekaním. S pocitom bezpečia, lebo sú tie stvorenia ďaleko, som si ľahla do hotelových drsných prikrývok. Nedokázala som však zaspať. Ešte párkrát som vstala a skontrolovala okná a dvere, akoby to malo pomôcť. Vedela som, že zostali vo Francúzsku. Vedela som, že mi neublížia, no aj tak vo mne hlodal strach a zahrýzal sa mi stále hlbšie do kosti. Edward bol pre mňa tým vysneným mužom, po ktorom som vždy v skryte duše túžila. Bol silný, vplyvný, krásny a napriek tomu, že bol bohatý, bol nesebecký a milujúci. Bol taký však naozaj? Od prvej chvíle mi klamal. Vedela som to vo svojom vnútri, že niečo nesedí. Je to moja chyba, že som neverila svojim inštinktom, ktoré mi hlavne tie prvé dni radili odísť. Nemuselo to zájsť tak ďaleko a nemusela som svoje srdce dať niekomu, ako je on. Hovoril, že ma ľúbi, ale bolo to klamstvo. Dieťa, ktoré som si zamilovala, a o ktoré som bola ochotná sa starať, nie ako jeho guvernantka, ale ako matka, ani nie je dieťaťom. Podviedli ma. Vyrvali mi časť srdca a to zostalo tam u nich. Čím viac som nad tým uvažovala, tým viac vecí začalo dávať zmysel. Zrazu do seba všetko zapadlo, ako v nejakej detektívke, kedy na začiatku nedáva nič zmysel, a keď vyšetrovateľ nájde rozhodujúci dôkaz, všetko je zrazu nad slnko jasné. Pretočila som sa na bok. Čo mi to urobili? Ja ich predsa ľúbim. Renesmee je moje dievčatko a Edward... Zas som sa rozplakala. Cítila som sa hrozne.

Myslela som, že sa s tým zmierim. Prešlo pár dní a ja som stále bola ako bez duše. Zavolala som Marianne, že som v meste. Bola prekvapená, no po pár vetách pochopila, že sa o tom nemienim baviť. Okamžite pre mňa mala inú rodinu, no odmietla som to. Keď vás zhodí kôň, treba naň zas vysadnúť, hovorila mi. Mňa však kôň nezhodil. Mňa pohrýzla moja zverenkyňa na pol človek a na pol... Rozhodla som sa to slovo nevyslovovať a ani na neho nemyslieť. Po týždni som to celé brala ako zlý sen. S Marianninou pomocou som si našla nájomný byt. S peniazmi, ktoré som mala na účte som si mohla byt aj kúpiť, ale na čo? Možno zas pôjdem ďalej. Cítila som sa všade cudzia a nesvoja. V noci sa mi snívalo o Nessie a Edwardovi. Budila ma jeho ubolená tvár, keď som ušla. Čo iné som však mala robiť?

Po ďalšom týždni som konečne súhlasila so stretnutím s jedinou priateľkou, ktorú som mala. Marianna ma už nervózne čakala v reštaurácii. Videla som ju cez sklenenú stenu. Nervózne sa dívala na hodinky, a potom poriadne vyobracala čašníčku. Prešla som reštauráciou a zostala stáť pred stolom.

„Ja padnem na zadok... Vyzeráš... Ty si ale kočka,“ povedala obdivne a vyskočila na nohy. Nahla sa ku mne a ja som ustúpila. „Výzorom si sa zmenila, no vnútorne očividne nie.“ Zasmiala sa a sadla si.

„Ahoj. Ver, že som sa zmenila aj vnútorne,“ šepla som a sadla si oproti. Marianna mávla na čašníčku, ktorá prišla dosť otrávene k nám.

„Doneste fľašu červeného a jedálny lístok,“ zavelila a keď dievča odišlo, pozrela uprene na mňa.

„Tak, hovor. Čo sa z toho chlapa vykľulo? Bol zvrhlík, bol ženatý, mal deti na každom rohu?“ Založila si ruky pod bradou. Ja som mlčala. Nevedela som, kde začať. „Hovor, dočerta! Nevidíš, aká som nervózna?“

„Nie. Nič také. Ja som len hrozne naivná,“ šepla som. Nemôžem jej povedať nič o upíroch a ani o tom, ako som sa to dozvedela.

„To predsa viem, že si. Oklamal ťa, však?“ Chytila ma za ruku.

„Áno, oklamal. Klamal mi úplne od začiatku. Nechal ma, aby som sa zamilovala do jeho dcérky a do neho. Dal mi nádej, že som hádam našla svojho princa a on to bol drak,“ pípla som.

„Bol násilný?“ šepla dostratena svoju otázku.

„Nie. Nikdy mi fyzicky neublížil. Nechcem o tom hovoriť. Chcela som sa len odreagovať a nechať si poradiť skúsenejšou,“ povedala som trocha trpko, keď čašníčka doniesla fľašu a naliala nám do vysokých pohárov. Obe sme si odpili.

„Myslela som, že si urobíme babskú jazdu. Vyžaluješ sa. Porozprávame sa o tom, aký to bol hajzel, a potom budeme plakať nad tým, aký sú chlapi odporní. Potom by sme spálili jeho fotky.“ Marianna sa tvárila úplne vážne.

„Tak to normálne chodí?“ opýtala som sa a pokrútila hlavou.

„Väčšinou áno. Ty na podobné veci asi nie si, že?“ Prikývla som. „Tak, čo preberieme?“ Nahla hlavu na stranu.

„Len mi povedz, ako si sa mala, čo si robila a čo nové? Ide firma? Máš dosť guvernantiek a klientov?“ Usmiala som sa a naliala druhý pohár sebe aj jej.

„Tá najlepšia odo mňa chce odísť. Bella, mám perfektnú rodinu. Potrebujú guvernantku až o mesiac. Máš čas, aby si sa otriasla a šla ďalej. Nehovor nie, len počúvaj.“ Urobila dramatickú pauzu. „Ide o dvoch veľmi bohatých a vplyvných lekárov. Sú neustále v práci a potrebujú spoľahlivého človeka k synovi. Má štyri a je to anjel. Nebudeš to mať ťažké. Platia rozprávkovo a keď som im povedala, že si takmer rok strávila u Cullena, okamžite ťa chceli a zodvihli plat ešte o polovicu. Ten chlap pozná Cullena staršieho. Keď si vraj vyhovovala im, tak ťa okamžite berú. Bella, no tak,“ šepla naliehavo.

„Nič, čo má niečo spoločné s Cullenovcami, rozumieš!“ vybuchla som rozhorčene. Marianna sa zarazila a prekvapene otvorila ústa.

„Dofrasa! Čo ti ten chlap urobil!“ vyprskla a udrela zaťatou päsťou po stole. Prižmúrila som oči a povzdychla som si.

„Marianna, ja proste nechcem ísť do žiadnej rodiny. Končím s tým. Skúsim si nájsť miesto učiteľky, alebo pôjdem hoci aj predávať do supermarketu alebo upratovať, ale nechcem už robiť guvernantku. Pochop to!“ Pozrela som sa jej do očí. Ona natiahla ruky cez stôl a chytila tie moje.

„Dobre. Opýtam sa ti po niečom. Na mňa je spoľahnutie, veď vieš. Ak mi o tom budeš raz chcieť povedať, tak som tu a vypočujem ťa. Dohodnuté?“ Prikývla som. S Mariannou sme sedeli minimálne do pol noci. Vypili sme fľašu vína, dali si večeru a už na mňa natlačila. Trocha som sa konečne odreagovala, aj keď moje myšlienky neustále utekali k dvom osobám.

Behom mesiaca som mala prácu. Marianna zariadi úplne všetko. Detské centrum potrebovalo súrne vychovávateľku a tak som to s nadšením prijala. Po mesiaci som tam bola ako doma. Deti sa striedali ako na bežiacom páse a to mi vyhovovalo. Nehrozilo, aby som si na nejaké dieťa zvykla, alebo si ho obľúbila. Takto to bolo najlepšie. Vždy som však v každom malom dievčatku nachádzala niečo z Renesmee. Tá malá mi chýbala. Rana na krku sa dokonalo zahojila, akoby nikdy neexistovala, no v mojom srdci rana zostala a neustále krvácala.

Bol už koniec ďalšieho týždňa a predo mnou bol víkend. Bol to ťažký deň. Do piatej som mala na starosti skupinu dvanástich detí z Nemecka. Znalosti mojej Nemčiny nie sú najhoršie, ale ako sa baviť s deťmi, ktorých Nemčina je horšia, než tá moja. Prišla som ako zbitý pes. Sadla som si doma na pohovku a vyložila si nohy na kreslo oproti. Dnes som nemala ani len čas rozmýšľať nad vecami, ktoré ma stále ťažili. Nahla som sa po ovládač od televízie a zapla ju. Šla nejaká hlúpa reklama, a tak som prešla do kúpeľne. Umyla som si tvár, keď sa na celý byt rozozvučal telefón. Ja mobily celkovo nemusím, ale bola to podmienka, a tak som ja - Isabella Swanová, mala svoj prvý mobil. Prešla som izbou a začala sa hrabať vo svojej kabelke. Po chvíli som ho vytiahla a dívala sa na neznáme číslo.

„Prosím. Isabella Swanová,“ povedala som do telefónu. Na druhej strane bolo ticho. „Prosím!“ povedala som ráznejšie.

„Ahoj,“ ozval sa jemnučký hlások a mne sa rozbúchalo srdce.

„Renesmee?“ vydýchla som.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 22. kapitola: