Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 1. kapitola

05.03.2012 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 81× • zobrazeno 11193×

1. kapitola

Bella:

„Nemyslím si, že som pre túto rodinu vhodná,“ šepla som. Marianna len skrivila tvár.

„Isabella, Cullenovci si výslovne želali guvernantku vzdelanú, s vybranými spôsobmi. Chceli niekoho, kto hovorí aspoň troma jazykmi, nemá žiadne záväzky, lebo veľa cestujú. Keď som im ukázala tvoj profil u nás, boli nadšení. Ovládaš štyri jazyky a kultúru viacerých krajín, než ja dokážem vymenovať. Nemáš rodinu, priateľa a žiadne záväzky. Nemáš ani byt. Môžeš sa zbaliť a odcestovať okamžite. Isabella, za rok v tej rodine dostaneš toľko peňazí, že sa kompletne zabezpečíš. Chcú ťa len na obmedzený čas. No tak... Je to príležitosť a...“

„Nikoho iného, kto by spĺňal požiadavky, nemáš?“ skočila som jej do reči. „Dobre. Oboznám ma, čo je to za malú príšeru, z ktorej mám urobiť mladú dámu.“ Usadila som sa hlbšie do kresla. Marianna siahla do spisu a vytiahla fotku malinkého anjela. Bolo to asi šesťročné dievčatko. Bolo prekrásne. Malá Snehulienka.

„Toto je Renesmee Cullen. Je to dcéra Edwarda Cullena. Matka zomrela pri narodení dieťaťa. Pán Cullen potrebuje niekoho, kto napraví to, čo on pokazil. To dievčatko je rozmaznané a úplne neprispôsobivé. Ten chlap jej dal všetko na svete, len nie disciplínu.“ Marianna sa uškrnula. Natiahla som ruku po spis. Pozrela som si základné informácie o rodine, jej členoch a nakoniec som prikývla. Nevyzeralo to zle. Ďalší otecko dovolil svojej malej princeznej všetko na svete, aby mal pokoj a nevšimol si, že mu prerástla cez hlavu. Z princezny sa stal dvanásťhlavý drak.

„Ráno odlietaš na Aljašku. Tam ťa vyzdvihnú. Všetko zabezpečím. Utekaj sa pobaliť a keď dorazíš, zavolaj mi. Dohodnuté?“ Marianna ku mne natiahla ruku a keď som jej podala tú svoju, stiahla ma do objatia. Nebola som na to zvyknutá. Nie je to vhodné, ale keďže tu nikto iný nebol, bolo to prípustné. Marianna okamžite vycítila, na čo myslím.

„Nebuď tak upätá. Jasné!“ Zachichúňala sa a ja som sa usmiala tiež, no len do tej chvíle, než mi siahla na sponu do vlasov a rozpustila ich. Padli mi na chrbát. Okamžite som si ich začala uhládzať. Marianna sa zúfalo snažila nájsť mi nejakého chlapa. Myslela si, že ak na seba navlečiem opasok namiesto sukne a vlasy si nechám padať do tváre, tak sa na mňa nalepí niekto slušný a vzdelaný. To iste!

Vzala som potrebné papiere a vyrazila na ubytovňu, aby som si pobalila veci. Bola som hotová behom pol hodiny, keď mi zazvonil mobil. Utajené číslo neveštilo nič dobré a priznám sa, že väčšinou podobné hovory nedvíham.

„Prosím, Isabella Swanová,“ povedala som rázne.

„Ahoj. Ja som Alice. Marianna z agentúry nám volala, že si naša nová guvernantka. Som tetuša tej malej jašteričky, na ktorú nám budeš dozerať a chcela som ťa pozdraviť a povedať, že sa tešíme. Letenka ťa čaká na letisku a na letisku na Aljaške ťa počkám ja.“ Ten hlas doslova cinkal ako zvončeky, ale mne už vykrúcalo ústa na všetky strany. Počkala som, kým ukončí ten svoj monológ.

„Slečna alebo pani Alice. V prvom rade si nepamätám, žeby sme si potykali. Po druhé, ak volám z utajeného čísla, čo je už samé od seba dosť nevhodné, tak sa predstavím plným menom. V dialógu s neznámou osobou by bolo vhodné, aby ste sa vyhýbali slangu a expresionizmom. Letenku si pochopiteľne vyzdvihnem a som naozaj rada, že vás budem môcť spoznať a, samozrejme, aj celú vašu rodinu a mladú dámu, o ktorú sa budem starať.“ Na druhej strane bolo chvíľu ticho.

„Aha. Teda ja... Ospravedlňujem sa. Smiem, prosím, vedieť, koľko máte rokov?“ opýtala sa trocha neisto. Zhlboka som sa nadýchla.

„Iste, že môžete, ale všetko máte v dokumentoch, ktoré vám Marianna z agentúry odoslala. Mám dvadsaťtri rokov a aj napriek tomu mám dostatok skúseností s problémovými deťmi a tiež mám ukončené štúdium špeciálnej pedagogiky, aplikovanú andragogiku a...“

„Jasne, máte veľa škôl,“ skočila mi do reči a ja som sucho prehltla.

„Alice, nie je vhodné skákať do reči svojmu komunikačnému partnerovi,“ povedala som nad mieru pokojne. Mám pocit, že nebudem musieť vychovávať, len tú malú, ale ak je aj zbytok rodiny takýto, zažiadam o vyšší plat.

„Sorry,“ povedala už trocha trpko pani Alice.

„Prepáčte alebo ospravedlňujem sa, nie sorry,“ opravila som ju.

„Dobre, tak sa uvidíme zajtra a chcem vás požiadať, Isabella, pokúste sa neopravovať môjho manžela, ten je na to trocha alergický. Máte vychovávať našu Renesmee, nie nás,“ šepla a ja som zalapala po dychu. Ja predsa neopravujem, len pripomínam a ak by sa vedela správať, tak ju nemusím opravovať.

„Pani Alice, nehnevajte sa na mňa, ale rodina dáva dieťaťu príklad a vzor správania a ak je príklad chybný, tak je, samozrejme, dieťa problémové. Ak s mojimi službami nebudete spokojní, tak sa jednoducho rozlúčime. Som guvernantka a svoju prácu robím najlepšie ako viem.“ Snažila som sa znieť rázne. Na druhej strane bolo znova ticho.

„Isabella, tešíme sa na vás. Počkáme vás pred halou. Prajem vám príjemný let. Dovidenia.“ Očividne som tú Alice pekne znechutila, ale bolo mi to absolútne jedno, lebo aj ona mňa. Čo je toto za správanie?

„Dovidenia zajtra,“ povedala som a zložila. Trpko som si uvedomila, že nebudem musieť vychovávať len tú malú, ale aj jej tetu Alice. Začala som sa modliť, aby bol aspoň otec tej malej trocha zodpovedný.

Na letisko som ledva dobehla. Taxikár Chuan Mendez mal očividne problém pochopiť, že letisko je tá veľká vybetónovaná plocha, z ktorej vzlietajú lietadlá. Ponáhľala som sa cez halu rovno k žene pri pulte.

„Isabella Swanová, let dvadsaťpäť na Aljašku, letisko Anchorage. Viem, že meškám a hrozne ma to mrzí,“ povedala som udýchane. Žena nahodila miliónový úsmev.

„Ste tu v čas. Ste jediným cestujúcim, slečna. Let dvadsaťpäť je súkromný let.“ Pozrela do počítača a potom ukázala na bránu štyri. Ja som vyvalila oči.

„Súkromný let?“ opýtala som sa šokovane.

„Iste.“ Usmiala sa a ja som prekvapene hľadela na bránu štyri. Prešla som ňou ako Alica do ríše divov. Lietadlo bolo luxusné, let pohodlný a personál dokonale slušný. V Anchorage bolo chladno, a tak som si na letisku odbehla na toaletu a obliekla si svetrík. Keď som vyšla von, pred toaletami stála nádherná hnedovláska a svalnatý blondín. Upútali by hádam každého. Mala som zvláštny pocit, že vyzerajú práve mňa. Už som chcela tú ženu potľapkať po ramene, keď sa teatrálne otočila.

„Isabella Swanova?“ opýtala sa a ja som sa usmiala.

„Áno. Vy ste Alice, však?“ Hnedovláska sa usmiala a objala ma. Dala som ruky pred seba a snažila sa ju odstrčiť, no bola ako skala. Nemala by to preháňať s cvičením. Je šľachovitá a tvrdá a k tomu strašne bledá. Určite ani poriadne neje. Pozrela som na jej, pravdepodobne, manžela. Ten sa tváril, akoby zjedol niečo pokazené. Natiahol ku mne ruku.

„Jasper Cullen, teší ma." Ruku som prijala a zachvela sa.

„Je vám zima?“ opýtala som sa trocha zarazene.

„Vonku je chladno a dnes bude podľa Alice aj snežiť,“ povedal s výrazom mučeníka.

„Ste meteorologička?“ opýtala som sa s patričnou úctou, lebo toto povolanie ma vždy celkom zaujímalo.

„Nie. Som veštica,“ vyprskla Alice so smiechom. A sme doma. Divná rodina.

„Aha. Dobre,“ preniesla som rozpačito.

„Zlatko, desíš ju,“ povedal Jasper. Vyvalila som na neho oči. Fajn, ona je veštica a tento čo? Číta myšlienky alebo je v tomto cirkuse principálom?

„Nie, nedesí. Som v poriadku,“ pípla som naoko vyrovnane a vzala som si ťažký kufor. Jasper ho ale vzal z mojich rúk a niesol von z haly. Šla som za ním a okolo mňa poskakovala tá divotvorná vládkyňa škriatkov. Stále bzučala a neustále sa na niečo pýtala, ale na odpoveď nikdy nepočkala. Toľko nevychovanosti ma vedelo dosť rozhodiť. Držala som sa statočne. Zoznámim sa s pánom Cullenom a poviem mu, že by som možno jeho dcéru zvládla, ale pod podmienkou, že pri tom nebude Alice a Jasper.

Nastúpili sme do drahého auta a vyrazili na naozaj dlhú cestu. Šli sme vyššie do hôr a to som samotné Anchorage považovala za koniec sveta. Podvečer sme prešli malým mestečkom a na jeho konci sme zabočili na lesnú cestu. Viezli sme sa ešte pol hodinu a v zapadajúcom Aljašskom slnku som uvidela doslova palác. Honosná vila bola ukrytá hlboko v lese. Jasper a ani Alice sa ma neobťažovali ani uviesť. Jasper schmatol kufor a zmizol v dome. Nezostávalo mi nič iné, než sa voviesť sama. Prešla som do veľkej haly. Dom z vonku pôsobil ako staršie sídlo, no zvnútra odvšadiaľ dýchala elegancia, luxus a moderný dizajn. Nevyzeralo to na dom, kde žije dieťa. Bolo to sterilné. Prešla som prstami po malom stolíku. Takto si predstavujem dokonalú čistotu.

„Dobrý deň,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Nahodila som ležérny úsmev a otočila som sa. Zalapala som po vzduchu a rozochvela sa. Za mnou stála žena, ktorú by som len ťažko mohla prirovnať krásou k čomukoľvek, čo som kedy videla. Vyzerala ako bohyňa z malieb starých Grékov, keď sa pokúšali zvečniť Afroditu. Sucho som prehltla.

„Volám sa Isabella Swanová a som guvernantka,“ povedala som rozhodne. Tá kráska sa jemne usmiala.

„Vitajte. Ja som Rosalie Cullenová,“ povedala nonšalantne a natiahla ku mne ruku. Sláva. Konečne vychovaná osoba s dokonalými spôsobmi.

„Teší ma a tento dom je naozaj nádherný,“ povedala som obdivne.

„To je dielo mojej matky. Zoznámite sa. Poďte, vezmem vás k pánovi domu.“ Zasmiala sa a viedla ma po schodoch na druhé poschodie. Prešli sme dlhou chodbou k veľkým mahagónovým dverám. Rosalie zaklopala a otvorila. Vošla som a dvere sa zatvorili. Rosalie asi predsa len nebude až taká vychovaná. Mala ma predstaviť. Táto miestnosť bola zariadená staromódne. Veľké kožené kreslo bolo ku mne otočené chrbtom, z čoho som pochopila, že pán domu sedí práve v ňom.

„Dobrý deň, pán Cullen. Som Isabella Swanová a som guvernantka z agentúry.“ Muž sa na kresle otočil a široko sa usmial. Akoby sa na mňa usmialo slnko. Padala som do kolien. Bol to blondín s decentným výzorom a oslňujúcim úsmevom.

„Vítam vás. Tešili sme sa na vás, slečna.“ Podal mi ruku a ukázal na stoličku oproti kreslu. Prijala som miesto.

„Pán Cullen, aj ja som sa tešila. Priznám sa, že som váhala toto miesto prijať a stále váham.“ Pozrela som sa mu uprene do karamelových očí.

„Váhate? To je nemilé. Napozajtra potrebujeme odcestovať. Už nikoho nezoženieme, ak by ste sa rozhodli miesto neprijať.“ Zatváril sa rozladene.

„Viete, najprv by som sa rada zoznámila s dieťaťom,“ povedala som priamo.

„Dobre. Môj syn príde o pár minút,“ povedal ten fešák.

„Syn? Mám sa starať o dievčatko alebo nastala chyba?“ opýtala som sa prekvapene. Podobné prekvapenia neznášam. Cullen sa rozosmial.

„Nie, môj syn už opateru nepotrebuje. Teda, niekedy mám dojem, že potrebuje vychovávateľku, ale vy ste tu, aby ste sa postarali o moju vnučku, dcéru môjho syna Edwarda, ktorý príde o pár minút aj s malou. Boli pred cestou ešte nakúpiť nejaké drobnosti.“ Vyvalila som oči.

„Vy máte tak veľkého syna, že má už dieťa?“ Teraz som totálne zabudla na svoju výchovu a doslova som čumela.

„Je pravda, že sú to moje adoptívne deti, ale áno. Som starší, než vyzerám a dúfam, že aj vy, slečna. Vyzeráte ledva ne sedemnásť, keď smiem byť priamy.“ Bol veľmi sympatický a preto som mu odpustila aj otázku týkajúcu sa môjho veku.

„Mám dvadsaťtri, pane, a mám patričné vzdelanie a skúsenosti. Všetko si môžete prečítať v mojich dokumentoch,“ povedala som trocha urazene, lebo to mal mať už dávno naštudované, ale hádam to naštudoval jeho syn.

„Prosím vás, hovorte mi Carlisle a bol by som rád, aby ste mi tykali,“ povedal uvoľnene.

„Ja som Isabella, ale hovoria mi Bella a ak túto prácu vezmem, nebolo by vhodné, aby sme si tykali, aj keď krstným menom by sme sa oslovovať mohli.“ Usmiala som sa a podala mu ruku. „Rada by som sa po ceste trocha opláchla a potom sa rada zoznámim s vašou rodinou.“

„Samozrejme, Bella. Rose vás odprevadí do izby.“

Zdvorilosti sme mali za sebou a ja som zapadla do luxusného apartmánu, ktorý nazývali mojou izbou.

2. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 1. kapitola: