Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Experiment - 2. kapitola

12.03.2012 (19:30) • Nanka • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1011×

2. KAPITOLA - RÁNO

S trhnutím som sa v posteli posadila a s rukou na srdci lapala po dychu.

Nemohla som si pomôcť – musela som si skontrolovať nočnú košeľu. Žiadna červená laserová bodka. Žiadne diery po guľkách. S úľavou som bezvládne klesla späť na posteľ.

Bože, ako som len nenávidela ten sen. Vždy to bolo rovnaké - útek zo Školy, prenasledovanie Vymazávačmi a psami, môj pád z útesu, potom zrazu všúúú – krídla, lietanie, únik. Vždy, keď som sa zobudila, mala som pocit, že som smrti unikla len o vlások.

Poznámka pre mňa: prehovoriť podvedomiu do duše na tému „Lepšie sny“.

Bolo chladno, ale prinútila som sa vyliezť z teplučkej postele. Hodila som na seba čisté tepláky – neuveriteľné, Rose poskladala a odložila opraté veci.

Všetci ostatní ešte spali, mohla som si dopriať pár minút pokoja a ticha, pripraviť sa na deň.

Cestou do kuchyne som cez okno na chodbe letmo pozrela von. Mala som rada ten výhľad: ranné slnečné svetlo, rozlievajúce sa nad hrebeňmi hôr, jasná obloha, hlboké tiene, fakt, že nič nenaznačovalo prítomnosť iných ľudí.

Boli sme vysoko v horách, v bezpečí, len ja a moja rodina.

Náš dom má tvar písmena E, zvaleného nabok. Stredná a čiarky písmena E prevísajú na pilótach nad strmým kaňonom, takže keď som sa pozrela z okna, mala som pocit, akoby som sa vznášala vo vzduchu. Na desaťbodovej stupnici cool vecí by tento dom poľahky dostal pätnástku. Tu sme ja a moja rodina mohli byť sami sebou. Tu sme mohli žiť slobode. Myslím tým doslova slobodne, teda akože nie v klietkach.

To je však dlhý príbeh, viac o tom neskôr.

A samozrejme, to najlepšie na celej veci je: žiadni dospelí. Keď sme sa sem presťahovali, Carlisle Cullen sa o nás staral ako otec. Zachránil nás. Ani jeden z nás nemal rodičov, ale Carlisle sa k tomu priblížil najviac, ako sa dalo.
Pred dvoma rokmi zmizol. Vedela som, že je mŕtvy, všetci sme to vedeli, ale nehovorili sme o tom. Teda, iná možnosť nám ani neprichádzala do úvahy. Odvtedy sme sa starali o seba sami.

Tak veru, nebolo nikoho, kto by nám hovoril, čo máme robiť, čo máme jesť, kedy máme ísť spať. Teda, okrem mňa. Som najstaršia, a tak sa snažím všetko riadiť najlepšie ako viem. Je to ťažká, nevďačná práca, ale niekto to robiť musí.

Nechodíme tiež do školy, takže vďaka Bohu za internet, pretože inak by sme nevedeli ani ň. Ale žiadne školy, žiadni doktori, žiadni sociálni pracovníci, ktorí by nám klopali na dvere. Je to jednoduché. Ak nikto o nás nevie, zostaneme nažive.

Práve som v kuchyni zhľadúvala nejaké jedlo, keď som za sebou začula ospalé ťapkanie nôh.

„Bré ráno, Bella.“

„Ránko, Emmett,“ povedala som, keď sa sedemnásťročný chalan s napoly privretými viečkami zvalil za stôl.

Emmett na mňa zažmurkal svojimi nádhernými modrými očami, plnými dôvery. „Čo je na raňajky?“ spýtal sa, vzpriamiac sa na stoličke. Husté havranie vlasy mu odstávali od hlavy a napriek tomu, že bol tretí najstarší člen rodiny mi stále pripomínal malého chlapca i keď si to sám nechcel pripustiť.

„Uhm, to je prekvapenie,“ povedala som, keďže som nemala ani potuchy.

„Nalejem džús,“ ponúkol sa Emmett a moje srdce sa naplnilo láskou. Bolo to roztomilé, roztomilé veľké decko a taká bola aj jeho sestrička. On a osemročná Alice boli jediní pokrvní príbuzní medzi nami, ale aj tak sme všetci boli ako jedna rodina.

Čoskoro sa do kuchyne došuchtal bledý Jasper. Napriek zatvoreným očiam sa s dokonalou presnosťou zvalil na náš zodratý gauč. Problémy s tým, že je slepý, má iba vtedy, keď sa niekto z nás pozabudne a premiestni nábytok, alebo niečo podobné.

„Hej, Jazz, preber sa,“ povedala som.

„Daj mi pokoj,“ zamrmlal ospalo, ale nedalo sa nevšimnúť si, ako sa mu kútiky úst dvíhajú v pobavenom úsmeve.

„Fajn,“ povedala som, „tak neraňajkuj.“

S naivnou nádejou som pozrela do chladničky – možno tu boli dobré víly s jedlom – keď sa mi naježili chĺpky vzadu na krku. Rýchlo som sa narovnala a otočila.

„Prestaneš s tým?“ povedala som.

Edward sa vždy objavil takto potichu, z ničoho-nič, ako tmavý tieň, ktorý zrazu ožije. Pokojne sa na mňa pozeral, oblečený a úplne čulý, bronzové vlasy ako bežne chaoticky odstávajúce na všetky strany.

Bol odo mňa o štyri mesiace mladší, ale už o desať centimetrov vyšší. „Prestať s čím?“ spýtal sa pokojne. „S dýchaním?“

Prevrátila som očami. „Vieš s čím.“

Jasper čosi zamrmlal a tackavo sa postavil. „Urobím vajíčka,“ oznámil. Myslím, že ak by som bola viac typom domácej žienky, trápilo by ma, že o šesť rokov mladší slepý chalan vie variť lepšie než ja.

Ale ja nie som. Takže ma to netrápilo.

Preletela som zrakom po kuchyni. Raňajky boli v plnom prúde.

„Edward, ty prestri stôl. Ja pôjdem po Rose a Alice.“

Obe dievčatá sa delili o poslednú malú spálňu. Otvorila som dvere a našla pätnásťročnú Rose, ako stále spí, zamotaná v prikrývkach. So zatvorenými ústami by ju človek takmer nepoznal, pomyslela som si uštipačne.
„Hej, zlatko, hore sa a na nich,“ povedala som a jemne som jej potriasla plecom. „Raňajky sú o desať minút.“

Rose zažmurkala, hnedými očami sa snažila na mňa zaostriť. „Ha?“ zamrmlala.

„Ďalší deň,“ povedala som. „Vstávaj a postav sa mu tvárou v tvár.“

Rose sa s povzdychom horko-ťažko zdvihla do nahrbenej, ale – technicky vzaté – vzpriamenej polohy.

Na druhej strane izby bol jeden roh miestnosti zakrytý tenkým závesom. Alice mala vždy rada malý, útulný priestor. Jej posteľ, zasunutá za závesom, bola ako hniezdo – plná vypchatých zvierat, kníh, väčšiny jej šiat. Usmiala som sa a odtiahla záves.

„Hej, ty si už oblečená,“ povedala som skláňajúc sa, aby som ju objala.

„Ahoj, Bella,“ povedala Alice, upravujúc si krátke neposlušne havranie vlasy. „Zapneš mi gombíky?“

„Jasné.“ Otočila som ju a začala zapínať.

Nikdy som to ostatným nepovedala, ale Alice som jednoducho ľúbila, ľúbila, ľúbila. Možno preto, že som sa o ňu starala prakticky odmalička. Možno preto, že bola tak neuveriteľne rozkošná a láskyplná.

„Možno preto, že som ako tvoje dievčatko,“ povedala Alice a otočila sa, aby sa na mňa pozrela. „Ale nerob si starosti, Bella. Nikomu to nepoviem. Okrem toho, aj ja ťa mám najradšej.“ Prudko ma objala svojimi tenkými rukami a vtisla mi na líce trochu lepkavý bozk. Na oplátku som ju tuho objala. Ach áno, to je na Alice ďalšia výnimočná vec.

Vie čítať myšlienky.

***

3. kapitola

Musím vám všetkým poďakovať za vaše komentáre, vážne som nečakala, že moja poviedka vo vás zanechá toľko emócií. Či už kladných, alebo záporných. Som naozaj hrdá, že ako začínajúci autor som vo svojich čitateľoch dokázala prebudiť nejaké pocity.

Čo sa týka poviedky, som si vedomá toho, že zo začiatku je to trochu chaotické a ani táto kapitola vám príliš neozrejmila, čo je Bella so svojou rodinou vlastne zač, ale sľubujem vám, že sa to časom dozviete. Musím však upozorniť, že ich "identitu" a minulosť budem odkrývať pomaly a postupne, čiže budete musieť mať so mnou veľa trpezlivosti. Pozitívne však je, že mám dopredu napísaných už pár kapitol, takže budú pribúdať čo možno najrýchlejšie.

Ohľadom námetu na túto poviedku, musím sa priznať, že to celkom nie je môj nápad. Kamarátka raz čítala nejakú knihu, jej názov vážne neviem, a porozprávala mi jej obsah. Veľmi ma to zaujalo a už dlhšiu dobu som premýšľala nad tým, že by sa s tými postavami dalo pracovať aj nejako inak. Čiže kostra celej poviedky je založená na tom, čo mi prerozprávala kamarátka a teda ak niekto spozná akúsi podobnosť medzi mojou poviedkou a tou knihou, veľmi sa ospravedlňujem, ale s tým už ja nič nespravím.

Ďakujem za pochopenie, Nanka. 

Autor: Nanka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Experiment - 2. kapitola: