Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dvojča - 4. kapitola

Dvojča - 4. kapitola  Ďalšie pokračovanie. Príjemné čítanie, nessienka :)

4. kapitola  

Otvorila som dvere a ani nestihla nejako zareagovať a už ma niečie studené ruky dusili v náručí...

 

NATALY: 

Keby, že som človek tak som asi mŕtva. Dotyčného som od seba čo najšetrnejšie odstrčila a pozrela sa kto to prišiel.

Bol to nádherný upír. Mal bronzové vlasy a zlaté oči. V jeho pohľade som sa akosi začala topiť... Preboha! Nataly preber sa! Veď je to otec Belliných detí!

„Ty si Edward však?“ spýtala som sa, aj keď zbytočne. Veď sa na neho tie deti podobajú.

Prikývol. „Ale ty nie si moja Bells,“ povedal popletene. Opäť som mala chuť plakať. Chudák, ako mu mám povedať, že som nezachránila jeho jedinú lásku?

„Ja... je mi to ľúto Edward, ale Bella je mŕtva. Asi pred dvomi hodinami zomrela,“ povedala som a pozrela na Edwarda. Vyzeral akoby dostal infarkt. V jeho očiach bola bolesť tisíckrát väčšia ako bola moja. Otočil sa na päte a išiel smerom do lesa. Vedela som, čo chystá. Musím ho zastaviť.

„Edward, než spravíš nejakú hlúposť, mal by si niečo vidieť. Prosím, Bells to tak chcela,“ zašepkala som. Pri jej mene sa automaticky otočil a zamieril naspäť. Potichu som vyšla hore do izby a otvorila dvere. Maličkí ešte spinkali.

Edward išiel za mnou k posteli a keď videl, kto tam spí, zalapal po dychu.

„To nie je možné,“ opakoval Edward dookola. Jeho podoba sa v nich nedala zaprieť. Ten chlapček bol celý po ňom – aspoň výzorovo – a dievčatá boli takmer celá Bella.

„Edward, toto sú tvoje deti. Tvoje a Belline deti. Bella chcela, aby som ťa našla. Aby si o nich vedel. Prosím, neurob nejakú blbosť. Neber tým drobcom aj otca, keď len teraz stratili matku,“ povedala som a po tvári mi stekali slzy. Rýchlo som si ich utrela. Ešte nemusí vedieť, čo som za bytosť.

„Kto vlastne si?“ spýtal sa Edward a pohladil Briana po tváričke. Malý sa pomrvil, ale spinkal ďalej.

„Som Belline dvojča. Som Nataly,“ povedala som a on na mňa vypleštil oči. No Bella ma nespomínala keďže som bola “nezvestná“. 

„Nikdy nespomínala, že by mala sestru,“ povedal ostrejšie a prevŕtaval ma dosť naštvaným pohľadom.

„Nespomínala ma, pretože som bola 6 rokov nezvestná. Po rozchode mojich rodičov sme obidve žili s mamou vo Pheonixe. V dvanástich rokoch som sa akosi stratila. Bells to zničilo, ale po čase sa s tým vyrovnala. Reneé mala Phila, ale Charlie nemal nikoho. Niesol to ťažko, aj keď to tak nevyzeralo. Aj preto sa Bells k nemu presťahovala, aj keď to nikdy nespomenula. Nechcela raniť Charlieho ešte viac,“ povedala som a musela som sa premáhať. Slzy som už mala na krajíčku. Ťažko povedať či to boli slzy smútku, alebo hnevu.

„Nie si človek, však?“ spýtal sa. Bolo jasné. Je to upír a dokonale počuje moje srdce, ktoré bije o dosť pomalšie ako ľudské. Teplotu tela mám asi takú vysokú ako upír, niekedy aj nižšiu. A okrem toho, určite cíti auru, čo sa okolo mňa točí. Nevidí ju, ale cíti. Aj človek ju cíti. Cítila ju aj Bells.

„Nie som človek. Ale nechajme debaty o mne na neskôr. Je toho veľa a ja by som to nerada opakovala ako papagáj miliónkrát dookola. Najskôr sa musíme postarať o deti,“ povedala som a zadívala sa na tých maličkých anjelikov. Ešte šťastie, že viem ako sa postarať o malé poloupírčatká, lebo ináč vážne neviem.

„Ale ako?“ povedal Edward a zadíval sa na svoje deti. V jeho hlase bola stále bolesť. Viem si predstaviť, že sa teraz nenávidí za to, že Bells opustil.

„Edward, nevyčítaj si to,“ povedala som a podišla k nemu. Ruku som mu položila na rameno. „Nemohol si za to. Jediný, kto môže za jej smrť som ja. Schopností mám toľko, že by som ich mohla rozdávať a nedokázala som zachrániť ani vlastnú sestru. Videla som ako mi zomiera pred očami a nič som nedokázala urobiť. Už len za to by som si zaslúžila smrť,“ povedala som a odvrátila od neho tvár. Jeho oči boli plné súcitu a bolesti nad stratou milovanej. Ten súcit ma štval najviac. Zaslúžim si nenávisť a nie súcit.

„Neviem kto za to mohol, ale Bells by určite nechcela, aby si bola nešťastná. Verím, že nech je kdekoľvek, dáva na nás pozor,“ povedal a objal ma. Začala som sa triasť. Chcela som plakať, ale potláčala som to. Keby videl moje slzy, nenávidel by ma tiež. Tak ako všetci môjho druhu. Zvykla som si na to, že ja som tá rarita, čudáčka. Niečo, čo by nemalo existovať.

„Vďaka Edward. Si správny muž. Chápem, prečo ťa sestra tak zbožňovala. Ale teraz sa postarajme o deti,“ povedala som a – dosť neochotne – som sa od neho odtiahla. Bolo to takmer nemožné. Chcela som v jeho objatí zostať naveky. Radšej som zatrepotala hlavou, aby som vyhnala z hlavy tie nie príliš cudné myšlienky.

„A vieš ako sa postarať o malých poloupírov?“ povedal nešťastne. Chlapec asi nevie, že ja viem v podstate všetko. Kiežby som radšej drvivú väčšinu z toho nevedela.

„Potrebujú krv. Poloupíry sa živia aj krvou, aj ľudským jedlom. K životu potrebujú obe. Teraz keď sú maličkí, ale potrebujú skôr ľudskú krv. Nejakú by si mohol zohnať v neďalekej nemocnici, je tam krvná banka,“ povedala som a pozrela na jeho prekvapený výraz.

„Toto asi nie sú prví poloupíry s ktorými si sa stretla,“ povedal. Nepovedal to však ako otázku, skôr ako strohé konštatovanie.

„Nie to teda nie sú. A hádam nebudú ani poslední. Ale to je na neskôr. Teraz by si mal ísť. O dve hodiny sa prebudia a budú hladní,“ povedala som a sledovala jeho výraz, keď spracovával to, čo som mu povedala. Potom len prikývol a vyskočil von oknom. Ja som si sadla na posteľ a sledovala tých malých anjelikov.

 

EDWARD: 

Nemôžem tomu uveriť. Moja Bells je mŕtva. Prečo? Prečo odišla? Moje mŕtve srdce sa rozpadalo. A predsa ma tu niečo drží. Moji malí drobcovia. Nikdy v živote som si nemyslel, že by som mohol byť otcom a zrazu mám tri deti? Tri nádherné deti zo ženou, ktorú milujem. Ktorú budem milovať do konca večnosti.

Bežal som lesom a nevnímal dianie okolo. Do stromu aj tak nenabúram. Premýšľal som nad Nataly. Bola krásna to hej. Ale niečo z nej vyžarovalo. Bolo to ako aura. Aura bolesti a smútku. Je jasné, že je Bellina sestra – ani jej som nemohol čítať myšlienky -, aj keď je nemožné, že ju Bells nikdy nespomenula. Bola čudná. V jej prítomnosti som sa síce cítil príjemne ale niečo mi stále našepkávalo, že si mám dávať pozor. Niečo mi našepkávalo, aby som si kryl  chrbát. Bohvie, čo je vlastne za bytosť.

Je jasné, že nie je človek. Má schopnosti, to už spomínala a pravdepodobne bude aj nesmrteľná. Nenapadá mi žiadna bytosť.

Ani neviem ako a bol som pri nemocnici.

Rýchlo som vbehol dovnútra. Nikto tu nebol. No bol, ale nie v mojej blízkosti. V myšlienkach som našiel cestu do krvnej banky. Rýchlo som tam mieril. Našťastie to nikto nestrážil. Zobral som tri krvné konzervy. Hádam im to bude stačiť.

Rýchlo som odtiaľ vyšiel. Nikto ma nevidel. Rýchlosťou blesku som mieril k mojim slniečkam. Áno sú to slniečka mojej večnosti. Keby som ich nemal, dávno by som bol na ceste do Talianska.

Už som bol takmer pri dome, keď som začul detský plač. To ma vyľakalo a tak som ešte pridal.

Vybehol som hore a to čo som tam videl ma prekvapilo. Nataly mala na rukách toho chlapčeka a maznala sa s ním. Bola taká prirodzená. Taká materská. Pospevovala mu nejakú melódiu, ktorú som nepoznal. Hrala sa z jeho vláskami a on s jej. Bola taká zaujatá tým, čo robí, že by kľudne mohla vybuchnúť aj atómovka a ona by si to nevšimla.

Cítil som k nej neurčitú náklonnosť a hlavne vďačnosť.

„Stojíš tu už dlho?“ spýtala sa z ničoho nič Nataly. Pozrel som na ňu. V náručí mala chlapčeka a usmievala sa. To bolo po prvýkrát, čo som videl jej úsmev. Bol taký aký mala moja Bells.

„Ani nie, teraz som prišiel,“ povedal som a usmial sa. Podal som jej ukradnutú krv. Ona mi dala do náručia toho chlapčeka a vybehla z miestnosti. Zadíval som sa na ten zázrak v mojich rukách. Bol presne ako ja. Mal zlatavé oči – ako moje upírske -, vlasy rovnako strapaté ako moje, ale mali Bellinu farbu. Mal aj moje rysy. Moju tvár.

O chvíľu sa vrátila Nataly a v ruke držala detskú fľašu a v nej bola krv. Radšej som prestal dýchať, aby som po nej neskočil.

Do nastavených rúk som jej dal môjho syna a ušiel som sa pozrieť na moje dcérky.

Boli čarovné. Jedna mala bronzové vlásky po mne a druhá hnedé po Bells. V tváričkách boli jej rysy. Jedna vyzerala takmer tak ako Bells, druhá bola zlátanina našich čŕt.

Zaujímalo by ma po kom majú oči.

Nataly mi poklopala po pleci. V jednej ruke držala plnú fľašu a v druhej môjho syna. Zobral som chlapca a ona zobrala prvé dievčatko. To s hnedými vláskami. Ihneď otvorilo svoje očká, ktoré vyzerali inteligentne. Ako oči dospelého človeka. Tak isto vyzerali aj oči toho chlapčeka. Najviac ma však prekvapila farba očí toho dievčatka. Boli zelené. Také som mával kým som bol človek.

Ani som sa nenazdal a Nataly mi podávala dievčatko. Chlapca som položil na posteľ a zobral si dievča. Nataly odbehla a o chvíľu sa vrátila s plnou fľaštičkou. Zobrala posledné dieťa. Takmer okamžite sa prebralo. Opäť ten inteligentný pohľad. Udivila ma však jej oči – opäť. Boli to tie isté oči, ako mala Bells. Mala moje vlasy ale Belline oči. Tak predsa sa nestratili.

Dievčatko sa rýchlo najedlo. Druhé som položil na posteľ, pretože opäť zaspalo. Nataly položila aj tretie dieťa k súrodencom. Všetky spali.

„Ako sa vlastne volajú?“ spýtal som sa potichu. Som si istý, že Bells im vybrala mená.

„Toto,“ a ukázala na dievčatko s hnedými vlasmi. „Toto je Jasmine.“

„Toto,“ a ukázala na dievčatko s bronzovými vlasmi. „Je Erin.“

„A toto chlápätko je Brian Nye,“ povedala a s očakávaním sa na mňa pozrela.

„Nye? To meno som už niekde počul. Čo je to za meno?“ spýtal som sa popletene. Som si istý, že som ho počul, len neviem kde. Možno som o tom čítal v nejakej knihe.

„To je možné. Neskôr ti to vysvetlím. Ale teraz je dôležitejšie, čo urobíme. Tu ostať nemôžeme. Deti potrebujú pravidelný prísun krvy a som si istá, že ani tunajšie zásoby nie sú bohviečo,“ povedala a pohladila Jasmine po jej vláskoch. Vyzerala som Bells.

„Odídeme. Moja rodina by ich mala spoznať a mali by sa dozvedieť o všetkom čo sa stalo. Ale potrebovali by sme auto, asi žiadne nemáš, alebo hej?“ spýtal som sa z nádejou. Ja som sem celú cestu z letiska utekal.

„Moje auto stojí pár kilometrov odtiaľto na krajnici. Sú v nej veci pre deti a sú tam pripravené aj detské autosedačky. Tu sú kľúče,“ hodila mi ich. „Zájdi poň. Ja tu zatiaľ všetko pobalím, aby tu nič neostalo,“ povedala a otáčala sa na odchod. Ja som len pokrčil plecami a vyskočil von oknom.

 

NATALY: 

Edwardova prítomnosť ma znervózňuje. Cítim sa pri ňom až príliš spokojne a to nejde. Navždy ostane len otcom detí mojej sestry. Nemal by pre mňa znamenať viac a aj napriek tomu... Aj napriek tomu sa túžim dotýkať jeho chladnej pokožky.

Dosť!

Už pred niekoľkými rokmi som si zakázala myslieť na mužov. Či už takých, alebo takých. Len to rozptyľuje od práce a pri mne môže jedno rozptýlenie znamenať smrť. Aj keď nie smrť, ale skôr zranenia.

Radšej som prešla ku skrini. Vybrala som malú cestovnú tašku a nahádzala do nej všetky veci mojej sestry. Na jednej poličke boli veci pre maličké. Boli v žltej farbe, Bells nevedela, či bude mať chlapca, alebo dievča.

Rýchlo som pobalila všetky veci. Dom nepredám, radšej si ho ponechám. Môže sa hodiť. Peňazí mám síce dosť, ale na čo kupovať dom, keď mi tento vyhovuje? A aj ja občas potrebujem aspoň imitáciu domova.

Vonku som začula auto. Svojou rýchlosťou som dolu preniesla tašku a Briana. Opatrne som ho položila na pohovku a vrátila sa po Erin a Jasmine.

Edward medzitým zobral tašku do auta. Dievčatá som odrazu zaniesla do svojho auta. Nebolo to nič moc, veď som ho ukradla. Bolo ale priestranné. Vošli sa tam tri detské autosedačky. Bola som pripravená. O všetkom som vedela...

Deti som usadila do sedačiek a Edward mi nakoniec podal Briana.

Nasadli sme do auta. Celá štvorhodinová cesta prebehla mlčky. Viem, že sa presťahovali. Len dnes. Chceli byť čo najbližšie Belle, keby náhodou neodpustila Edwardovi. Na toto sa ho neskôr budem musieť spýtať. Viem, že odišli preto, aby ju chránili, ale neviem prečo. To mi nejako uniklo. Aj vám by asi unikli nejaké informácie, keby vás napadli bytosti, ktoré sa proste ignorovať nedajú.

Zastali sme pred veľkým dreveným domom. Mal dve poschodia a pravdepodobne podkrovie, súdiac podľa strešných okien. Bol krásny. Veľký balkón a veľa veľkých okien. Asi ho stavala Esme – ona je fakt umelec. Zo svojimi schopnosťami už v podstate poznám celú jeho rodinu.

Edward mi rukou pokynul, aby som šla za ním. Deti sme nechali v aute. Neskôr sa po ne vrátime. Ešte, že mám v kufri nejaké veci na prezlečenie. Nie, že by mi súčasné oblečenie vadilo, ale pre upírov by mohlo byť problém.

Edward mi otvoril vchodové dvere. Ani som nestihla urobiť krok a okolo krku mi visela upírka. Podľa pachu Alice. Obľúbila som si ju. Bola to najlepšia kamarátka mojej sestry.

„Alice, mohla by si ma pustiť?“ spýtala som sa a jemne ju odstrčila. Pozrela na mňa a mierne sa zamračila. No jasné, moje oči.

„Bella?“ spýtala sa roztrasene. To už však dole bola natlačená celá rodina. Super, aspoň sa nebudem musieť opakovať.

„Ja nie som Bella. Som jej sestra, Nataly,“ povedala som. Alice vypleštila oči a odskočila odo mňa. Má šťastie, že to beriem z nadhľadom, ináč by som sa mohla nahnevať a to by už nemuselo dopadnúť dobre.

„Bells nemala sestru, to by nám povedala,“ povedala skalopevne tá blonďavá upírka. Rosalie. Ako sa strašne snažila tváriť, že moju sestru neznáša. Čím  viac sa snažila, tým ju mala radšej.

„Ty by si asi tiež nehovorila o svojej sestre, ktorá je šesť rokov nezvestná Rosalie,“ povedala som zmierlivo. To ich však buď viac naštvalo, alebo ohromilo.

„Kde je Bella?“ spýtala sa Alice. Pozrela som na Edwarda. Zatváril sa bolestne a prikývol. Ostalo to na mne.

„Je mi to ľúto. Moja sestra pred niekoľkými hodinami zomrela,“ povedala som roztrasene. V miestnosti nastal všeobecný šok.

„Klameš! To by som videla!“ obvinila ma Alice.

„Prečo by som klamala, Alice? Videla som ju zomrieť,“ povedala som a sklonila hlavu. V miestnosti sa ozývali zúfalé vzlyky ženskej časti upírstva.

Len som sa tomu prizerala a nechala svoje tiché srdce smútiť. V živote som sa naučila, že slzy nič nezmôžu, aj keď sa niekedy hodia.

Zrazu sa z auta ozval rev malej Erin. Ten jej brat je hrozný. Celá Bella, keď bola malá.

„Brian! Nechaj vlasy svojej sestry na pokoji, lebo ti nebudem spievať,“ zakričala som smerom k autu. Z auta sa ozval nespokojný mrmot. Plač ustal.

„Ako si vedela, čo robí?“ zaujímal sa Edward.

„Už som ti hovorila Edward. Ja viem všetko. Teraz poďme po deti,“ povedala som a vyšla z miestnosti. Ostatní – až na Edwarda – ostali stáť v obývačke.

Ja som zobrala Erin a stále spiacu Jasmine. Edward musel zobrať Briana. Ku mne ísť nechcel. Aj keď je to dieťa, vlastne len niekoľko hodín staré dieťa, rozum má ako dospelý človek. Vie, čo sa okolo neho deje. Teraz budú rásť zrýchlene. Veď len za tých pár hodín už vyrástli tak, že vyzerajú asi na mesačné dieťa.

Deti sme doniesli do obývačky. Všetci na ne prekvapene pozerali. Podoba s Edwardom sa nedala poprieť.

„To sú...“ zavzlykala Esme. Nedokázala dokončiť.

„Áno, Esme. To sú Edwardove a Belline deti,“ povedala som a podala jej Erin. Tá sa na ňu usmiala a Esme prekvapene zažmurkala. Erin mala totiž ústočká plné bielych zúbkov. Nebola však jedovatá. Rovnako ako Jasmine. Len Brian mal jed. Niektorí “ľudia“ si myslia, že to súvisí s pohlavím, ale súvisí to z génmi. To dieťa, ktoré má najviac génov po otcovi – teda po upírovi – má jed.

„To je Erin. Toto,“ ukázala som na uzlíček v mojom náručí. „Toto je Jasmine. To chlapča je Brian,“ povedala som pošepky. Spomenula som si na Bellu. Na jej zúbožené telo. Bolo vo mne toľko bolesti, toľko nenávisti.

Zrazu sa ten blonďák – Jasper – otriasol a padol na kolená. Až neskoro som si uvedomila, že cíti moju bolesť.

„Čo si mu urobila? Najskôr si zabila Bellu a teraz ničíš aj iných členov rodiny?“ zakričala na mňa nahnevane Rosalie. Nemám jej to za zlé. Bellu som vlastne zabila tým, že som jej nedokázala pomôcť.

Obalila som sa svojim čiernym štítom. Alebo skôr aurou. Dokonale kryla všetky moje pocity.

„Prepáč Jasper,“ povedala som slabým hláskom.

„Toľko bolesti, toľko nenávisti,“ opakoval dookola a trel si spánky. Nie je práve najmilšie cítiť takéto niečo. Aj niektorých mojich “kamarátov“ to vykoľajilo.

„Kam mám uložiť deti? A potom pôjdem,“ povedala som odhodlane. Pochopila som, že tu už nemám čo robiť. Zvyšok dovolenky prežijem tak ako vždy – sama. V akom zlom sne som si predstavovala, že by som s nimi mohla, čo i len na chvíľu ostať?

Medzitým sa okolo detí zhrnula celá rodina. Všetci ochkali a achkali nad ich krásou.

„Dáme ich do hosťovskej izby, než im zariadime vlastnú,“ povedala Esme. Vyšla smerom do poschodia a zamierila za ňou do poslednej izby na konci chodby. Vo vnútri bola len veľká posteľ s modrým baldachýnom. Izba bola veľká.

Položili sme deti na posteľ. Potom sme vyšli. Automaticky som zamierila dolu schodmi a mierila ku vchodovým dverám. Nikto si ma nevšímal, čo je plus pre mňa.

Rýchlo som zamierila ku dverám. Už som mala ruku na kľučke, keď mi na plece dopadla maličká ruka Alice.

„Nechoď ešte,“ povedala prosebne. Otočila som sa k nej. Celá rodina nás pozorovala.

„Bude to tak najlepšie Alice. Nepatrím sem. Nikdy som nikde nepatrila,“ povedala som smutne a už, už som sa chystala na odchod, keď sa z poschodia ozval nárek. Sústredila som sa. TO čo sa tam deje, nie je bohviečo.

Rýchlo som zamierila hore. Celá rodina mi bola v pätách. Otvorila som dvere. Počula som sedem zalapaní po dychu. Viem čo videli, ale ja som videla niečo celkom iné ako oni... 


Páčilo sa x nepáčilo sa



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dvojča - 4. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!