Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dvojča - 3. kapitola

25.02.2010 (18:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2395×

3. kapitola

Svojím pomalým krokom – ktorý sa podobal kotúľaniu – som prišla ku dverám a otvorila ich. To čo som tam videla mi skoro privodilo infarkt...

BELLA:

Nestál tam totiž môj starý sused, ale ja. Ja bez brucha. Akoby som sa pozerala do zrkadla. Ale to nie je možné.

„Nataly?“ spýtala som sa váhavo. Svoju sestru – dvojča – som nevidela od 12 rokov. Šesť rokov som ju nevidela a ona sa vráti teraz?

„Bella? Páni moji a ja som si myslela, že budem mať viac času. Môžem ísť ďalej?“ spýtala sa moja sestra. Len som pootvorila dvere. Nezmohla som sa na slovo, stále som bola v šoku. Až teraz som si ju obzrela. Vyzerala presne ako ja, ale mala iné oči ako som si pamätala. Akési čierno-strieborné. Akoby žiarili. Okolo nej sa akoby vznášala nejasná aura nebezpečenstva. Ale prečo? Bola oblečená do čiernej koženej sukne do pol stehien, čierneho korzetu na viazanie a na tom mala prehodenú čiernu koženú bundu. Na nohách mala čierne kozačky na vysokom ihličkovom opätku. To sa k nej absolútne nehodilo. Pokiaľ si spomínam, k topánkam na opätku mala ešte väčšiu averziu ako ja. A to je vážne čo povedať.

Medzitým som sa došuchtala k pohovke a sadla si. Nataly už sedela v kresle a usmievala sa na mňa ako slniečko.

„Zmenila si sa Nataly. A kde si vôbec bola posledných šesť rokov?“ spýtala som sa vyčítavo. Zrazu sa tu objaví a pritom je viac ako šesť rokov nezvestná.

„Áno Bells, zmenila som sa a dosť. Ale kde som bola teraz nie je podstatné. To ti porozprávam, až porodíš, čo bude asi o dva dni. Viem, že to znie čudne ale ja viem o všetkom, čo sa ti stalo. Dokonca aj veci, čo ty nevieš a čo by si rozhodne mala vedieť,“ povedala pevným hlasom. Za tých šesť rokov sa až neuveriteľne zmenila. Vždy bola utiahnutejšia než ja a teraz je z nej sebavedomá dračica. Ale ako to všetko vie?

„Čo všetko vieš a odkiaľ?“

„Bells ako som hovorila to odkiaľ to viem nie je podstatné. Viem naozaj všetko. O Cullenovcoch, o Edwardovi aj to, že tie deti sú jeho,“ povedala a ukázala na moje značne veľké brucho.

„Deti?“ spýtala som sa popletene. Aké deti.

„Ty to nevieš? Čakáš trojičky Bells,“ povedala a nervózne sa zamrvila. Ja som naopak skamenela. Tak tri deti? Nedúfala som ani v to jedno a zrazu mám mať tri?

„Páni moji a vieš to určite?“ Pri jej naštvanom výraze som sa zarazila. Bol vážne strašidelný.

„Ver mi Bells. Svoje schopnosti nenávidím, ale verím im. Nikdy ma nesklamali. Čakáš trojičky. Dve dievčatá a chlapca,“ povedala a jej naštvaný výraz z časti zmizol, aj keď nie úplne. Mňa však zaujalo iné. Hovorila schopnosti? Mám taký pocit, že toto vôbec nie je moja pôvodná sestra a asi ani vôbec nie je človek. Ale nie je ani upír. Tak čo je?

„Nataly, čo vlastne si?“

„Bells, neboj sa. Všetko ti vysvetlím, ale teraz by som ťa nerada rozrušovala, keď máš len dva dni do pôrodu. Musíme sa pripraviť a mali by sme vybrať aj mená,“ povedala a sadla si ku mne na pohovku. Objala ma okolo pliec.

„Nemusíš sa báť, všetko dobre dopadne,“ povedala a snažila sa ma upokojiť. Zvláštne bolo, že som sa po jej slovách naozaj upokojila. Bolo to podobné, ako keď ma upokojoval Jasper.

„Už si rozmýšľala nad menami?“ spýtala sa veselo. Snažila sa asi odľahčiť situáciu.

„A vieš, že ani nie? Nevedela som ani, čo to bude. Či chlapec alebo dievča a teraz musím vymyslieť až tri mená,“ povedala som zamyslene. Nataly bola ticho a šúchala mi rameno.

„Vždy sa mi páčilo meno Jasmine, čo povieš?“ opýtala som sa jej.

„Jasmine je pekné meno. Bude sa hodiť k malej poloupírke. A čo ďalšie dievčatko, ako sa bude volať?“ opýtala sa ma. V jej hlase som počula obavy. Ale o koho? O mňa, alebo o tie malé, či o seba? Prečo mám toľko veľa otázok a žiadne odpovede?

„No, nedávno som pozerala jeden seriál, naozaj si nepamätám ako sa volal, ale bolo tam jedno dievča. Bolo také svojské a pojašené. Volalo sa Erin. Je to vhodné meno?“ spýtala som sa. Nataly vyzerala byť stratená kdesi vo vlastnom svete.

„Erin je pekné, a čo chlapec?“ opýtala sa a stále sa tvárila neprítomne.

„Už keď som bola malá, chcela som aby sa raz môj syn volal Brian,“ povedala som automaticky. Nataly sa zasmiala. Spomenula si.

„Chlapec sa teda bude volať Brian Nye,“ povedala opäť vážna Nataly. Táto moja nová sestra sa mi nepáčila. Chcem tú starú pojašenú Nat, ktorá vždy visela niekde zo stromu. Ale tá už sa nevráti. Moja sestrička Nat, ktorá bola za každú vylomeninu. Teraz sa vrátila táto nová a vážna Nataly.

„Nye? Prečo také meno?“ zarazila som sa. Také meno som v živote nepočula.

„Nye je ochranné meno. Bude ochraňovať jeho a všetkých, ktorých miluje,“ povedala a opäť bola zamyslená. Vlastne bola stále zamyslená.

„Asi mi to nevysvetlíš, však?“ Nebola to otázka, skôr strohé konštatovanie.

„Prepáč, ale ešte nie je čas. Ako som hovorila, potom po pôrode.“ Striasla som sa pri tom slove. Pravdu povediac som nad tým ani neuvažovala. A teraz je to tu. O dva dni udivím svoje detičky. Automaticky som si pohladila bruško. Z vnútra sa ozvali moji malí drobci, a to kopancom. Ale nie silným. Takým jemným, nesmelým.

„Ale ty rozprávaj. Čo si robila celých šesť rokov?“ spýtala sa Nataly, hlasom ako kedysi. Bola som rada. Aspoň na chvíľu sa vráti moja bezstarostná sestrička. Nadšene som je všetko vyrozprávala.

EDWARD:

Ako dlho je to, čo som ju nevidel? Už ani neviem. Nikdy v živote si neodpustím, že som odišiel. Neodišla by a teraz by som ju držal v náručí. Stále ju hľadáme a stále sme ju nenašli. Alice po nejakom čase odišla domov, lebo nemohla vydržať bez Jaspera. Jacob chcel ostať, ale Sam mu to nedovolil. Sam bol Alfa a Jacob ho musel počúvať. Ostal som sám. Teraz som niekde v Brazílii. Síce neviem ako by sem prišla Bells, ale už vážne neviem kde ju mám hľadať.

Zrazu mi zavibroval mobil. Už dávno mi nikto nevolal. Pozrel som na display. Alice. Dúfam, že má dobré správy.

„Edward, našla som ju!“ zvýskala mi nadšene do ucha Alice. Moje mŕtve srdce až tak poskočilo.

„Kde Alice, kde je,“ spýtal som sa a nevedel skrotiť to nadšenie v mojom hlase. Či mi odpustí alebo nie, aspoň ju uvidím.

Povedala mi adresu. Zostal som úplne prekvapený. To by mi v živote nenapadlo.

„To mi chceš povedať, že žije necelých 15 kilometrov od miesta, kde žila predtým?“ spýtal som sa nabrúsene. Alice za to nemohla, ale toto ma naštvalo. Bolo to také jednoduché a ja som na to neprišiel.

„Ja viem Edward, aj ja som bola prekvapená,“ povedala smutnejšie Alice, aj keď nie veľmi. Stále bola natešená, že ju našla.

„Ako si ju vlastne našla Alice?“ spýtal som sa.

„No vieš, ja som včera mala jedno nejasné videnie. Bol v ňom dom a nejasne som tam videla aj Bells. Nájsť ten dom nebolo jednoduché, ale nakoniec sa mi to podarilo. Ale o tom neskôr. Už som ti zarezervovala letenku. O dve hodiny ti to letí a zajtra večer budeš s Bells.“ Posledná veta ma hriala pri mojom mŕtvom srdci.

Skončil som hovor a rýchlo si zašiel zohnať nejaké veci na prezlečenie. Potom som si skočil na lov a mohol som vyraziť na letisko. Už zajtra uvidím svoju Bells.

BELLA:

Takmer celý deň som sa rozprávala s mojou sestrou. Stále nemôžem uveriť tej náhode, že ju vidím po tých dlhých šiestich rokoch.

Už u mňa bola druhý deň. Podľa nej by som mala porodiť zajtra. Za ten čas čo tu je, mi o sebe nepovedala vôbec nič.

Nataly bola v obchode. Asi do pol hodiny by sa mala vrátiť. Ja som ležala na svojej posteli a snažila sa svoj mechúr presvedčiť o tom, že nie je plný.

S povzdychom som sa zdvihla, no nestihla som urobiť ani prvý krok a mojim bruchom prešla taká bolesť, až som zalapala po dychu. Zrútila som sa na zem a moje telo sa trhalo pod návalmi bolesti. Bolo to akoby ma niekto hodil do ohňa, rozrezal, prešiel autom a polámal mi všetky kosti.

„Aaaaaaa,“ rozkričala som sa na celý dom. Cítila som, že je to tu. Rodím. Rodím a moja sestra tu nie je.

Snažila som sa zhlboka dýchať, ale nešlo to. Akoby som ani nemala pľúca. Krútila som sa od stále novej a novej bolesti, ale nepomohlo to. Zaťala som zuby, aby so nekričala, ale nepomohlo to.

„Aaaaaaa,“ dral sa mi z úst jeden výkrik za druhým. Zrazu som počula buchnutie dverí. Pozbierala som zvyšky sily a zvolala som: „Nataly!“

V sekunde bola pri mne a treštila oči. Akoby to vôbec nečakala.

„Prosím, pomôž mi,“ zašepkala som a dúfala, že sa stal zázrak a ona to počula.

„Pre to som prišla sestrička. Vydrž, o chvíľu to prestane,“ povedala a hneď na to sa moje bolesti zmiernili. Bola som za to vďačná. Nevnímala som už nič. Videla som, ale netušila som čo vidím. Počula som, ale nerozoznávala som, čo to je. Bola som ako v tranze. Nič som necítila. Len som ležala.

Myslela som si, že ma už nič nepreberie, ale mýlila som sa. Zrazu sa izbou ozvalo kričanie malého dieťaťa. Môjho dieťaťa. Výkriky mojich detí. Snažila som sa prinútiť ústa k pohybu, ale bola som ako v pasci. Uvedomovala som si vlastné telo, ale nemohla som s ním nič spraviť. Bola som ako vo väzení. Vo väzení môjho vlastného tela. Túžila som sa od neho oslobodiť, ale nevedela som ako. Cítila som, že smrť sa už blíži.

Snažila som sa niečo povedať a po strašne dlhom čase sa mi podarilo zašepkať: „Nataly, postaraj sa o moje deti. Daj ich otcovi a povedz, že ho milujem,“ povedala som a cítila ako sa moje väzenie rúca. Bola som pokojná. Vedela som, že prichádza smrť, a bola som s ňou zmierená. Uvítala som ju. Posledný nádych, posledných úder môjho srdca a posledný výkrik : „Nieeeeee,“ ma odprevádzal z tohto sveta. Odchádzala som.

Už som viac nebola súčasťou vlastného tela. Moja duša sa oddelila od tela. Videla som svoje zúbožené telo zaliate krvou. Kúsok odo mňa ležali tri najkrajšie deti aké som kedy videla. Priletela som k nim a každé to nádherné stvorenie som pobozkala na čelo. Nataly som pohladila po pleci. Akoby to cítili a otočila sa. Pozerala sa mi do očí, akoby ma naozaj videla.

„Neboj sa postarám sa o ne a ochránim ich, nech sa stane čokoľvek,“ povedala odhodlaným hlasom. Prikývla som a usmiala sa na ňu.

„Bella,“ začula som za sebou tiché volanie. Neviem kom patrilo ale otočila som sa za ním a videla nádherné biele svetlo, ktoré ma k sebe volalo.

„Zbohom Nataly, budem sa na teba dívať,“ povedala som a tušila, že to naozaj počula. Potom som vošla do svetla.

NATALY:

„Zbohom Nataly, budem sa na teba dívať,“ zašepkala moja sestrička a zmizla.

„Nieeeeee,“ vyšiel mi z úst zúfalý výkrik. Na čo sú mi tie schopnosti, keď som nedokázala zachrániť ani vlastnú sestru?

Mojim telom otriasali vzlyky a po mojej tvári stekali horúce strieborné slzy. Prečo?

Neviem ako dlho som tam sedela a plakala. Mohli to byť minúty, hodiny, dokonca aj dni. Prebral ma až plač mojej maličkej netere. Nech sa deje, čo sa deje, tieto deti ochránim za každú cenu. Nájdem ich otca.

Predo mnou stále na zemi ležalo Belline zúbožené telo. V záblesku svetla som ho nechala zmiznúť. Teraz už má pokoj.

„Tak čo drobci, čo budeme robiť teraz?“ spýtala som sa ich. Poloupírie deti nevidím po prvýkrát, ale nikdy ma neprestane udivovať tá ich dokonalosť. Prezrela som si ich. Boli takí sladkí.

Jedno dievčatko vyzeralo presne ako Bella, len malo zelenkavé oči. Toto bude Jasmine.

Druhé dievčatko malo Belline hnedé oči a rovné bronzové vlásky. Erin.

Chlapec mal zlatavé oči a hnedé strapaté vlasy. Brian Nye.

Zobrala som deti a umyla ich. Teraz by sa hodila nejaká krv, aby som ich nakŕmila. Asi by som mala nájsť nejakú nemocnicu a ukradnúť ju. Síce ma to bude stáť trest, ale nemôžem ich nechať umrieť.

Deti už spali a ja som doupratovávala neporiadok z pôrodu, keď sa ozvalo klopanie pri vchodových dverách.

Otvorila som dvere a ani nestihla nejako zareagovať a už ma niečie studené ruky dusili v náručí...

Dúfam, že ste bezpečne prišli až nakoniec. Nezabíjať, nepreklínať a hlavne nekameňovať. Prosím :) Ale páčilo sa vám to? Alebo nie? Tak napíšte koment, nessienka :) Za všetky vopred vďaka :D

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dvojča - 3. kapitola :