Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 7. kapitola

15.11.2011 (18:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 27× • zobrazeno 3195×

7. kapitola

„Edward, budeme musieť ísť na lov, ale Carlisle tu ostane,“ oznámila mi Esme, keď som znudene prepínal kánaly na telke.

„Pokojne choďte všetci, dám na ňu pozor, nič jej nehrozí, môžeš mi veriť, Esme.“

Zamyslela sa, nevyzerala príliš nadšene. „Dobre, idem jej povedať, že ideme nakupovať.“ Len som prikývol.

Emmett sa na mňa zazubil, ale výhražne som sa naňho pozrel, aby držal jazyk za zubami, nemal som naňho náladu.

„Edward, tieto lieky si musí dať presne o siedmej pred jedlom, dobre?“ Carlisle mi podal štyri druhy liekov. Zmätene som si ich obzeral.

„Dobre, dám jej ich.“

O chvíľu sa Esme vracala dole. „Chcela si čítať, tak som jej dala pár kníh z tvojej izby, tipujem, že ti to neprekáža. O pár hodín sme naspäť.“

Prikývol som a vrátil sa znovu k prepínaniu kanálov, na tristovke som prestal a povzdychol si. Snažil som sa nájsť nejakú výhovorku, aby som išiel za ňou, ale lieky jej mám dať až o hodinu. Nakoniec som skončil v kuchyni a pustil sa do úžasného jedla. Esme nám urobila palacinky so šľahačkou a čokoládou. No o chvíľu som sa zastavil, najprv by sa mala najesť ona, až potom ja, žena má byť vždy prvá nasýtená.

Už som to nevydržal, zobral som lieky a pohár s vodou a šiel za ňou. Pred dverami som zastavil a slušne zaklopal. Neozvala sa a mňa pochytil strach.

„Kto je?“ spýtal sa tenký hlások, musel som si úľavne vydýchnuť.

„Edward. Priniesol som ti lieky, smiem ďalej?“

„Ehm... tak dobre.“

Pomaly som otvoril dvere, Bella sedela na posteli a na kolenách mala položenú moju knihu. Bola zababušená v hrubej deke, vyzerala strašne roztomilo.

„Stačí, ak ich položíš na stôl, viem, čo a ako s nimi robiť.“

Prikývol som a počúvol ju. „Esme nám urobila palacinky so šľahačkou, takže... keby si chcela, môžeš si ísť dať.“

„Ďakujem, ale teraz nie som hladná.“ Svoj pohľad zaborila do knihy, chcel som odísť, ale nedokázal som to. Celá izba bola prevoňaná ňou a ja som sa cítil ako v nebi.

„Rómeo a Júlia?“ spýtal som sa jej zvedavo, keď som si všimol obal knihy. Zdvihla hlavu, ale nepozrela sa na mňa.

„Áno, je... je tuším tvoja, však? Chceš ju naspäť? Prepáč, asi som ti ju nemala brať, ale Esme...“ chŕlila zo seba rozstraseným hlasom.

„Nie, nie, pokojne si čítaj, ja len, že je to tiež moja obľúbená kniha, čítal som ju asi miliónkrát.“

Pousmiala sa a konečne sa na mňa pozrela, čokoládové oči mi hľadeli priam do duše, nedokázal som od nich odtrhnúť zrak. No potom sa zamračila.

„Ako mi dokážeš tak dlho pozerať na tvár? Musí sa ti hnusiť, musí ti byť zle,“ šepkala a pritiahla si deku ku krku. Naliehavo som k nej podišiel a posadil sa k nej, automaticky sa odtiahla a prikrčila, akoby som jej chcel ublížiť.

„Nemusíš sa ma báť, neublížim ti, nikdy by som to neurobil,“ uisťoval som ju a radšej sa so zvesenou hlavou postavil. „Keby si niečo potrebovala, som hneď oproti.“

Vyšiel som z izby do tej svojej, dvere som nechal otvorené a posadil sa na posteľ, výhľad som mal priamo na jej dvere, ale iba na dvere, nie na ňu. Zapol som si tú najdepresívnejšiu hudbu, akú som našiel a vytiahol si knihu na čítanie. Očami som behal po písmenkách, ale nesústredil som sa na dej, keď sa zrazu ozvali kroky v jej izbe k dverám. Kľučka sa pohla smerom dole a Bella otvorila dvere.

Keď ma uvidela, zarazila sa, ale potom podišla k dverám mojej izby.

„Ideš si dať tie palacinky?“ spýtala sa nesmelo, na tvári nemala žiadny výraz, nič, bola ako duch.

„Jasné.“ Zoskočil som z postele a išiel za ňou. Sklopila pohľad a vybrala sa po schodoch dole, šiel som za ňou a dával pozor, aby nespadla. Vyzerala strašne slabá a krehká. Bola veľmi vychudnutá, očividne často nejedáva, ale to nikto s psychickými problémami.

Predbehol som ju a galantne jej odsunul stoličku, zvraštila zmätene obočie, ale posadila sa. „Prečo sa ku mne takto správaš?“

„Ako takto?“ Posadil som sa oproti nej a čakal, čo povie.

„To je jedno,“ povzdychla si a pustila sa do jedenia. Nemohol som z nej spustiť oči, bola tak krásna, jedlo si s úžasom vychutnávala, bola veľmi hladná. Z linky som zobral teplý čaj a podal jej ho.

„Ďakujem.“

Len som sa pousmial, ale jesť som stále nedokázal. Fascinovala ma až príliš. Ticho medzi nami prerušilo hrmenie, obloha sa zatiahla, bude búrka. Bella vystrašene pozrela von oknom.

„Bojíš sa búrok?“

„Nie,“ odpovedala rázne a sklopila oči, ale bála sa, cítil som to.

„Fajn, idem do sprchy zatiaľ. Esme s ostatnými sa vrátia o pár hodín, ak chceš zapni si telku, aj keď možno by si nemala kvôli búrke, ale tak cíť sa tu ako doma, ja budem hore zatiaľ.“ Nechcel som ju tam ani na chvíľu nechať samotnú, ale potreboval som ľadovú sprchu. Musel som sa ovládať, aby som si ju nepritiahol do náručia a nikdy ju nepustil.

Keď som nazrel von, uvidel som silný dážď, ktorý sa ešte viac stupňoval, až sa ani voda nestíhala vsať do zeme. Čiernu oblohu pretínali blesky a okná sa občas zatriasli, keď zahrmelo. To počasie sa asi zbláznilo, ale čo by sme čakali v tomto meste, že?

V kúpeľni som sa vyzliekol a vliezol do sprchy, bol som rýchlejší ako inokedy, aby som mohol ísť za ňou, musí byť vystrašená v takomto veľkom dome počas búrky. Ostatní sa s určitosťou vrátia neskôr, Rose by neprežila, ak by mala bežať v daždi, mohla by mať mokré vlasy a čo potom? Zachechtal som sa a vyšiel zo sprchy. Osušil som si vlasy a natiahol len boxerky, som síce zvyknutý ležať nahý, ale keď je Bella v dome, nechcem nič riskovať, náhodou by mi vliezla do izby a... No, už by stačilo Edward, prečo by ti liezla, preboha, do izby?

Kefkou som si ešte rýchlo prešiel zuby a šiel do izby, no ostal som stáť hneď na prahu pred nádherným výjavom pred sebou. Malý, ustrašený anjelik ležal na posteli, jej oči hypnotizovali počasie vonku a telo sa jej triaslo.

Potichu som podišiel k nej, nechcel som to ticho prerušiť, tak som si k nej bezoslova ľahol. Na moje prekvapenie sa Bella ku mne posunula, tvár si zaborila do môjho ramena a pritisla sa mi na nahú hruď. Nedokázal som sa pohnúť, nedokázal som ani len dýchať, ale mal som chuť skákať sto metrov do vzduchu.

Na krku som cítil jej teplý dych, jej horúce telo sa na mňa lepilo, triasla sa od strachu.

„Pšt, nemusíš sa báť, som tu s tebou,“ šepkal som jej a opatrne jej položil ruku na chrbát a objal ju. Nebránila sa. Obaja sme boli ticho, ani jeden z nás nechcel rušiť túto chvíľku. Možno to pre ňu neznamenalo to čo pre mňa, ale ja som sa cítil ako v nebi... ako v raji.

Po polhodine sa konečne uvoľnila, počúval som jej pravidelný dych, až zaspinkala. Takto dokonalú chvíľku som nezažil. Privrel som viečka a zaspal s ňou v náručí...

6. kapitola - 8. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 7. kapitola: