Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 5. kapitola

12.11.2011 (17:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 2956×

5. kapitola

Vlk bežal lesom, ťažké laby dopadali na vlhkú zem, chladný vietor vial proti nemu, ale chránil ho hustý, bronzový kožuch, oči doširoka otvorené a snažil sa začuť akýkoľvek zvuk, ktorý by mu pomohol nájsť ju. Musela ísť do lesa, inde podľa Carlislea nemohla ísť. Počul okolo seba všetko, len ju nie, nemohla predsa ďaleko zájsť. Nakoniec sa vrátil znova naspäť a dával väčší pozor a vtedy začul tichý plač.

Zastavil sa a pozorne započúval, odkiaľ vzlyk ide. Pomaly kráčal za zvukom, až ju uvidel. Ležala pri mohutnom strome na vlhkej tráve. Na sebe mala len nemocničnú košeľu s nohavicami, tvár aj ruku obviazanú a holé nohy, musela byť premrznutá. Pochytil ho strach, chcel sa okamžite premeniť, ale ešte vnímala a keby sa tam objavil nahý, príliš by si nepomohol.

xxx

Nosom som jej strčil do ramena, aby ma vnímala. Ošila sa a otvorila oči.

„Hľadala som ťa,“ vzlykla a pokúšala sa posadiť, veľmi jej to nešlo, ale nakoniec sa jej to podarilo. Oblapila ma okolo krku a tvár si zaborila do môjho kožuchu. Celú dobu bola ticho, vzlyky prestali a ja... ja som sa cítil ako v nebi. Jej telo sa na mňa lepilo, ucítil som jej sladkú vôňu, ale musí sa odtiaľto dostať preč, lebo premrzne, ale čo mám robiť?

No vtom sa ozvalo jej pravidelné dýchanie. Zaspala. Musela byť veľmi vyčerpaná, keď utiekla z nemocnice až sem. Ostala mi už len fakt jedna možnosť. Urobil som pár krokov do boku a Bella sa zviezla na zem. Ešte som sa poobzeral okolo a premenil sa naspäť, musel som sa upokojiť, ale mal som strašný strach.

O chvíľu som pri nej stál už nahý a otáčal sa dookola, či neuvidím nejaké veci, ktoré by som si mohol dať. Do riti! Už si musím konečne priväzovať veci okolo nohy, lebo toto nie je normálne. Vlastne, čo je na tomto svete normálne? A hlavne ľudské? Takmer nič.

Zozadu som sa k nej sklonil, ak by sa náhodou prebrala a nevidela tu nejakého nahého úchyla. Chytil som ju do náručia, bola tak ľahučká, na jej vek by mala určite vážiť viac, a vybral som sa s ňou naspäť k nemocnici. Keby som mal aspoň mobil, aby som mohol zavolať Carlisleovi, nech si po ňu príde, ale nemal som tu absolútne nič.

Pridal som na kroku, lebo sa jej začalo telo triasť. Tisol som ju síce na svoju horúcu pokožku, ale nepomáhalo to. Celú cestu som sa snažil nepozerať na jej tvár, aby som mohol ísť rýchlejšie, ale párkrát som si ukradol pohľad na ňu. Bola prekrásna, aj keď mala celú tvár obviazanú. Mala úžasne dlhé mihalnice a jemnú, bledú pokožku. Keď som ju držal v náručí, bál som sa, aby som jej nejako neublížil, ako mi pripadala krehučká... ako bábika, nádherná bábika.

Konečne sa predo mnou objavilo parkovisko nemocnice, ale čo teraz? Nemôžem tam len tak vbehnúť nahý s dievčaťom na rukách. Našťastie, je nemocnica pri lese, tak ma nikto nevidí. Obišiel som budovu, pokúšal som si vypočítať, kde môže mať tak Carlisle ordináciu. No vidím to tak, že to budem musieť risknúť. Pomaly som sa zohol k zemi, aby som neprebudil Bellu a zodvihol malý kamienok. Hodil som ho do jedného z desiatok okien a dúfal, že na mňa nevykukne niekto iný, lebo som v riti.

Začul som otváranie posúvacieho okna, z ktorého sa vystrčila Carlisleova hlava. Musel som nahlas vydýchnuť, keď som ho uvidel.

„Panebože,“ vydýchol a už ho nebolo. O chvíľu už bol pri nás.

„Ďakujem ti. John sa ide zblázniť od strachu. Choď sa domov prezliecť a potom, ak chceš, príď.“ Zobral si Bellu a utekal s ňou do nemocnice. Pozeral som na nich, pokiaľ nezmizli vo dverách. Znova som sa premenil a utekal sa domov prezliecť. Neustále som na sebe cítil jej úžasnú vôňu, myslím, že sa nebudem pár dní umývať, aby na mne ostala. Asi som sa už vážne zbláznil.

Doma bola len Esme, tak neboli žiadne vtipné poznámky, prečo prichádzam domov nahý. Vybehol som do svojej izby a natiahol na seba čierne rifle a biele tričko, keďže som pekne horkokrvný, nepotrebujem nič viac, aj keď sa začína zima. A znova som utekal dole. Keby ma niekto sledoval, asi by si svoje pomyslel o mojom mozgu svoje.

„Kam ideš, Edward?“ spýtala sa ma Esme, keď som okolo nej prebehol a obul sa.

„Idem do nemocnice za Carlisleom, našiel som Bellu v lese... no a musím tam proste ísť.“

Pousmiala sa. „Nezaľúbil si sa náhodou?“

„Nie, Esme, len... ja vlastne neviem. Nikdy som necítil to, čo vy, takže neviem, ale túžim ju ochraňovať, dávať na ňu neustále pozor a pomôcť jej,“ priznal som.

Láskyplne ma pohladila po líci. „Tak na ňu dávaj pozor, potrebuje to.“

Pobozkal som ju na líce a išiel von. Nasadol som do auta a letel do nemocnice ešte rýchlejšie ako predtým Carlisle. Potreboval som vedieť, či je v poriadku, či sa jej stav ešte nezhoršil. Mercedes prudko zastavil pred nemocnicou. Dovnútra som sa snažil ísť pomalším krokom, ale príliš sa mi to nedarilo.

„Otec je v kancelárii?“ spýtal som sa Cathrine, ktorá sedela za pultom a niečo vypisovala.

„Áno, je tam s Johnom. Inak, Edward, ešte si si nerozmyslel to rande?“

„Nie, Cath, prepáč.“

Vyšiel som výťahom hore a zastavil sa pred Carlisleovou kanceláriou, keď som začul ich rozhovor. Na chodbe, našťastie, nikto nebol, tak som mohol počúvať, o čom sa rozprávajú.

„Pred chvíľou mi volal rodinný právnik, musím odísť na pár dní do New Yorku, nastali nejaké problémy s dedením. Ale nedokážem tu nechať Bellu samu, bojím sa, strašne sa bojím, že si znova ublíži,“ hovoril zúfalo John.

„Pokojne choď, môžem ju zobrať k nám. Esme je celý deň doma, postarali by sme sa ti o ňu na tých pár dní, v tom by nebol problém,“ navrhol mu Carlisle. Vypúlil som oči.

„Nie, Carlisle, nebudem ťa obťažovať, Bella je príliš ťažký prípad, ale ďakujem za tvoju dobrosrdečnosť, nejako to vyriešim,“ odmietal John. Vtedy som siahol na kľučku a doslova vpadol dovnútra.

„Mohla by ísť k nám, dával by som na ňu pozor,“ vychrlil som slová, ktoré mi samovoľne vyleteli z úst. Ozaj som to povedal?

„Čo tu robíš, Edward?“

„Začul som váš rozhovor, John naozaj by si si to mal vybaviť, my sa o ňu postaráme.“

Obaja na mňa prekvapene pozerali.

„Ste si tým istí? Bella je...“

„Postaráme sa ti o ňu veľmi dobre, ver mi.“ Carlisle sa postavil a priateľsky ho chytil za rameno. John prikývol.

„Veľmi vám ďakujem, neskutočne som vám zaviazaný.“

Pousmial som sa a išiel do jej izby, musel som ju vidieť. Opatrne som otvoril dvere, ktoré potichu zavŕzgali a vošiel dovnútra. Spala ako Šípková Ruženka. Chcel som odísť, aby som ju nezobudil, ale nohy mi samé išli dopredu. Tvár mala uvoľnenú, čo ma trošku potešilo. Nesmierne som sa tešil, že bude s nami chvíľu bývať. Nemal som byť za to rád, ale nemohol som si pomôcť.

Natiahol som k nej ruku a roztrasenými prstami ju pohladil po vlasoch.

„Postarám sa o teba, bude ti lepšie,“ šepol som a vtedy sebou mykla. Rýchlo som odtiahol ruku od jej vlasov. Pootvorila oči a pozrela sa na mňa. Trochu sa pousmiala a znovu zatvorila oči a ponorila sa do bláhodárneho spánku, ktorý tak potrebuje.

4. kapitola - 6. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 5. kapitola: