Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 4. kapitola

11.11.2011 (18:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 3223×

4. kapitola

„Edward, mal by som ešte jednu otázku. Po anestézii sa zrazu prebrala, ale hneď zaspala, no medzitým mrmlala niečo s vlkom. Stále opakovala to slovo a zmietala okolo seba rukami.“

Skrivil som tvár, ona na mňa myslela... Ona chcela zomrieť a stihla myslieť na mňa?

„A čo s tým mám ja?“ spýtal som sa ho zmätene, teda skôr som to hral.

„Edward, jediný vlk, ktorý pobehuje po okolí a dáva pozor na ľudí, tu je len jeden.“ Nadvihol obočie a čakal, čo poviem.

Porazene som vzdychol. „Áno, bol som to ja. Včera sa stratila v lese, bola búrka, tak som bol s ňou, stačí?“

Pokrútil záporne hlavou a poškriabal si bradu. „Edward, vieš, že to nemáš robiť, nemôžeš ako vlk chodiť za ľuďmi, ale to vieš aj sám. Dúfam, že si neprezradil nič, čo by dosvedčovalo, že nie si len tak obyčajný vlk.“

„Nie,“ zaklamal som rýchlo a sklopil pohľad.

„Môžeš len dúfať, že na to zabudne, keď sa znova prebudí,“ zamrmlal a odišiel za Esme.

„Ja dúfam, že nie,“ šepol som a vybehol po schodoch do svojej izby. Vyzliekol som sa a len v boxerkách sa hodil na posteľ. Bol som unavený, už som nespal takmer tri dni, čo som behal po vonku od nudy.

Zajtra za ňou musím zájsť, potrebujem vedieť, ako jej je. Určite bude potrebovať nejakú psychickú pomoc, ale pochybujem, že by si k sebe pustila neznámeho chalana. Nedokážem na ňu nemyslieť, stále ju mám v mysli, ale pri myšlienke na ňu ma príjemne zahrieva pri srdci a vyvoláva u mňa ochranársky pocit.

Až do polnoci som sa prevracal na posteli, nešlo mi zaspať, ale nakoniec sa mi začali privierať viečka a neustále s myšlienkami na ňu som zaspal.

xxx

Bella zmätene otvorila oči a uvidela bielu stenu, vedľa seba začula kvapkanie a pípanie. Pomaly sa otočila, boli tam samé prístroje. Nemocnica.

Zdvihla ruku, aby si pretrela oči a vtedy si všimla, že má obviazanú ruku a dokonca aj tvár. Doplo jej to. Z oka jej skĺza slza, ale hneď sa vpila do obväzu pod očami.

Prežila... Nechcela to, chcela - potrebovala zomrieť, nemá tu už čo robiť. Prečo práve ona? Čo ju ešte môže držať na tomto svete?

„Bells? Zlatíčko?“ ozval sa vedľa nej príliš známy hlas, ktorý ju ale vystrašil. Zamrkala a otočila hlavu za hlasom. Stál tam, jej milovaný ocko bol s ňou v miestnosti.

„Prečo si to urobila? Si ešte tak mladá, máš celý život pred sebou. Nesmúť kvôli nám, máš tu Johna, neprežil by, ak by si odišla z tohto sveta,“ šepkal jej. Bolo zvláštne, bol celý v bielom, bol dokonca priesvitný... „A ešte tu máš jeho. Dá nám na teba pozor a ty zistíš, že máš dôvod, pre čo žiť. Vlk, Bella, vlk.“

A vtom zmizol.

„Počkaj?! Koho si tým myslel?!“ skríkla so zaslzenými očami, cez ktoré takmer nevidela.

„Bell? Bells?“ ozval sa znova hlas, ale tentoraz jej vystrašeného brata. Triasol jej jemne telom, aby sa naňho pozrela, aby ho vnímala. Uprela naňho svoj pohľad, vyzeral tak zničene. Natiahla k nemu ruky, nemotorne ho chytila za ramená, aby sa k nej sklonil. Keď to urobil, zavesila sa mu unavene okolo krku, ale pevne ho objala a telom jej otriasali vzlyky. Potrebovala ho nutne u seba, mala už len jeho a takto mu ubližovala.

„Bells, toto mi už nikdy nerob, neprežil by som, keby si... keby si...“ vzlykal John. Dala mu zdravú ruku preč z krku a s vážnym výrazom prikývla. Ale urobila to len preto, aby nebol taký smutný.

„Videla som ho, bol tu ocko,“ šepla.

John skrivil tvár. „Belli, ocko tu nebol, je mŕtvy. Mala si halucináciu. Lekár mi povedal, že ak sa budeš cítiť lepšie, budeš musieť ísť na psychologické vyšetrenie. Snažil som sa ho presvedčiť, aby si tam nešla, ale je to nutné, keď si sa pokúsila o...“

Už mu na to nič nepovedala, otočila sa k oknu a bola ticho. John chcel radšej odísť a dať jej čas, aby sa spamätala, ale zastavil ho jej hlas.

„Prečo mám obviazanú tvár?“ spýtala sa ho zmäteným hlasom, ale s dávkou poriadnej bolesti a zúfalosti.

„Porezala si si tvár, Bella,“ pripomenul jej so zvrašteným obočím. Čo si na to nepamätá?

„Porezala?“ preskočil jej hlas a vystrašene sa dotýkala rozstrasenými rukami obväzu na tvári. Prsty sa jej zúfalo hýbali, mykali. Z očí jej začali tiecť slzy, začínala byť histerická, až zrazu vykríkla. Kričala ako o život, telo sa jej hýbalo v neprirodzených polohách.

John na ňu vystrašene pozeral, nevedel, čo má robiť, až sa rozbehol von z dverí po nejakého lekára.

xxx

Ráno ma prebudila božská vôňa vajíčok a slaniny, okamžite mi zaškvŕkalo v žalúdku. Pretrel som si oči a razom bol prebratý. No moja prvá myšlienka bola opäť na ňu, dnes nepôjdem do školy, ale skočím za ňou, potrebujem ju aspoň na pár minút, sekúnd vidieť.

Natiahol som si tepláky a zbehol dole. Esme už stála za sporákom a veselo si pospevovala.

„Dobré ránko,“ pozdravil som ju.

„Vidím, že si sa dobre vyspal.“ Otočila sa na mňa so širokým úsmevom, položila predo mňa plný tanier vajíčok so slaninou. Bol som hladný ako vlk... Hm, keď sa nad tým tak zamyslím, tak tá veta dáva aj zmysel.

„Ani sa mu nečudujem, to chrápanie bolo počuť v celom dome a to nehovorím o slovách typu "Ochránim ťa, Bella",“ zachechtal sa Emmett, ktorý prišiel za nami.

„Slaninku?“ spýtal som sa ho so sladkým úsmevom a ignoroval jeho pokus o pekne trápny vtip.

„Vieš, ty si strašne zvláštny, braček. A na tvojom mieste by som si pohol, za pár minút začína škola.“

„Nejdem do školy a hlavne sa nepýtaj prečo,“ zamrmlal som s plnými ústami. Tu sa človek, teda vlk, ani najesť normálne nemôže.

„Ani sa pýtať nemusíme, všetci vieme prečo, mal by si si pohnúť,“ rehotal sa tentoraz Jasper. Zavrčal som na nich, aby konečne vypadli, čo aj po chvíli urobili. Keď som mal maximálne plné brucho, išiel som sa hore obliecť a vtedy mi zazvonil mobil. Bol to Carlisle.

„Prosím?“

„Edward, práve som prišiel do práce. Bella utiekla!“ kričal do telefónu.

„Čo, prosím?“

„Utiekla, je preč, musela zliezť z okna, určite sa musela poraniť, je to dosť vysoko. Myslím si, že išla za... vlkom,“ zdôraznil posledné slovo.

„Idem do lesa.“

Mobil som hodil na posteľ a rozbehol som sa von. Ešte pred dverami som sa premenil a bežal ako nikdy.

3. kapitola - 5. kapitola

V ďalšej kapitole začneme pomaly rozvíjať vzťah medzi Bellou aj vlkom, ale aj Edwardom...

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 4. kapitola: