Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 16. kapitola

28.12.2011 (17:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 2869×

16. kapitola

Zaparkoval som pred školou a starostlivo sa pozrel na Bellu. Nehybne sedela vedľa mňa a triasla sa. Vlasy jej spadali do tváre, nechcela, aby videli jej jazvy. Tohto som sa bál aj ja, viem, akí sú všetci tínedžeri.

„Edward,“ šepla roztraseným hlasom a pozrela sa mi do tváre, „vráťme sa.“

„No tak, tých päť hodín vydržíš. Nemusíš si nikoho všímať.“

Povzdychla si a vyšla z auta. Super, naštval som ju. Rýchlym krokom išla do školy, ale dobehol som ju vo dverách. Odmietala sa mi pozrieť do očí, tak som ju nechal tak.

„Bella, nemyslím to zle. Uvidíš, že to bude v pohode, nikto na teba nebude hľadieť ako na...“

„Na ten najväčší hnus?“ dokončila moju vetu.

„Bella,“ povzdychol som si zúfalo. „Vieš, že ťa tak nikto nevidí. Ako ťa mám o tom presvedčiť, preboha?“

Ani sa mi nepozrela do očí a odišla do svojej triedy. No nebol som na ňu nahnevaný, vliezol som do svojej triedy, profesora som, ako vždy, odignoroval a posadil sa do zadnej lavice. Už si zvykol na moje neskoré príchody a moji rodičia prispievajú pekné peniaze na školu, tak sa nemajú prečo sťažovať. Polovica tých zmaľovaných kráv si povzdychlo, keď som okolo ich prešiel.

Ako vždy som nedokázal počúvať profesora a bezducho som hľadel von oknom.

Bella:

So sklopenou hlavou som prechádzala pomedzi stoly, aby nik nevidel moju zohavenú tvár. V triede sa ozýval hlasný šum, snažila som sa nepočúvať ich, ale nedalo sa to. Niektoré kravy ma ľutovali a druhé sa rehotali.

„Chudera...“

„Samovražda sa jej očividne nepodarila...“

„Určite plače, keď je tak zohnutá...“

„Mala by byť na psychiatrii, nie medzi ľuďmi, čo ak mi niečo urobí?“

Posadila som sa za stôl, musela som si chytiť spánky, lebo som v nich ucítila bodavú bolesť. Profesor pokračoval vo vysvetľovaní, ale na konci hodiny si zmyslel, že ide skúšať. Všetci mali sklopené hlavy len ja som hľadela von oknom. V duchu som odrátavala každú sekundu, až sa ozvalo z úst profesora moje meno.

„Slečna Swanová, odpovedať,“ zopakoval znovu.

„Nestihla som sa ešte doučiť,“ odvrkla som mu so sklopenou hlavou.

„To som sa nepýtal, poďte k tabuli.“

Debil!

Zdvihla som sa, vlasy som si nahrnula ešte viac do tváre a pomaly kráčala medzi lavicami k profesorovi. Postavila som sa k tabuli a neustále hľadela na špičky svojich topánok.

„Začnite novým učivom a otočte sa k triede, aby si to zopakovali s vami,“ prikázal mi naštvaným tónom.

„Nemôžem...“ šepla som, aby to počul len on, ale šum triedy mi prisvedčil, že to počuli aj oni.

„Okamžite!“ zvýšil hlas. Nemala som silu mu povedať niečo hnusné, so slzami som zdvihla hlavou k triede, vlasy sa mi odhrnuli. Verila som Edwardovým slovám, že to budú brať normálne, ale hlasné zhíknutie viacerých dievčat mi povedalo niečo iné.

„Fúj...“

„To si určite urobila sama...“

Ich slová mi vnikali do uší, do hlavy, prechádzali cezo mňa a zároveň vo mne ostávali. Smiali sa mi, posmievali, ľutovali ma...

„Držte už huby!“ skríkla som na ne, až som stratila hlas. Zatočila sa mi hlava, srdce mi prudko búšilo. Rozbehla som sa z triedy na záchody, vbehla som do jedného z nich a skĺzla na zem. Nohy i ruky sa mi triasli, strácala som silu. Telo sa mi otriasalo silnými vzlykmi, hlas mi chrapčal, nemohla som sa nadýchnuť.

Edward:

Konečne zazvonilo, z triedy som vybehol ako prvý, keď profesor ešte zadával úlohu, a rýchlo som kráčala k Bellinej triede. Z miestnosti už vychádzali dievčatá, ale Bella nikde. Zastavil som sa pri skupinke dievčat, ktorá vyšla ako posledná.

„Neviete, kam išla Bella?“

Blondínka pomedzi nich vystúpila. „Aká Bella? Myslíš tú chuderu s hnusným ksichtom? Tú, čo sa chcela zabiť? Ako ťa len môže zaujímať?“

V tej chvíli som sa neudržal, chytil som ju pod krkom a prirazil k stene. Vystrašene mi hľadela do tváre, telesná teplota sa mi razom zdvihla, bol som blízko premeny.

„Nie je to žiadna chudera. Ty si chudera. Obyčajná šľapka. Myslel som si, že si celkom normálna, ale si ako každá pipka na tejto škole. Že ti nie je zo seba zle,“ vrčal som pomedzi zuby. Tvár jej začala blednúť, nemohla dýchať. Pustil som ju a hneď sa zviezla na zem. Jej kamarátky začali pišťať, ale ignoroval som ich a pokračoval v hľadaní.

Rozrazil som dvere od toaliet a vrazil dnu. Z jedného záchodu sa ozval tlmený plač. Pribehol som k nemu a pomaly otvoril dvere. Sedela na zemi, triasla sa a zúfalo plakala. Bez slova som si ju zobral na ruky.

„Pšt, už je dobre. Zoberiem ťa k nám domov, už sa sem nikdy nevrátime,“ sľúbil som jej. Zavŕtala sa mi ešte viac do náručia a tvár mi zaborila do hrude. Prechádzal som s ňou okolo všetkých, čumeli na nás ako na idiotov, bolo mi z nich zle.

Bellu som v aute položil na zadné sedadlo a posadil sa za volant. Oprel som sa o sedačku a poriadne sa nadýchol, potreboval som sa upokojiť. Belline trasúce sa telo sa začalo trochu upokojovať, oči mala zatvorené, ale nespala. Po chvíli som sa upokojil a vyrazil k nám domov. Už ju nikdy od seba nepustím ani na meter, jej bratovi oznámim, že bude bývať u nás a hotovo. Učiť sa môžeme spolu aj doma alebo prestúpime na inú školu. Už nikdy nedovolím, aby jej niekto tak ublížil.

Cestou zaspinkala na sedačke, tak som ju pri dome vytiahol a odniesol do svojej izby. Vyzul som jej topánky, opatrne stiahol z ramien vetrovku a prikryl hrubou dekou. Esme už netrpezlivo pochodovala za dverami, šiel som za ňou a potichu za sebou zatvoril dvere.

„Čo sa znovu stalo?“ spýtala sa ma šepky, keď sme kráčali dolu schodmi.

„Bella mala pravdu... Smiali sa jej kvôli jazve, jedna z nich ju nazvala chuderou. Ach, Esme, mám takú zlosť, že by som najradšej tie kravy zabil. Už nedovolím, aby išla medzi ne. Myslel som si, že dokážu byť... normálnejší. Veď má len jazvu na tvári, ako len môžu byť takí hnusní?“ Už som bol príliš blízko zúfalého plaču, chcel som plakať za ňu, aby ona nemusela.

„Povieš to Johnovi a ostane tu s nami. Vieš, že sa len s tebou cíti dobre,“ šepla Esme s bolestným výrazom.

„Dobre.“

Z nohavíc som si vytiahol telefón a vyhľadal jeho číslo, ktoré mi sám dal, ak by sa stalo niečo s Bellou. Hneď mi to zobral.

„John? To som ja - Edward. Práve sme prišli s Bellou zo školy, nechávam si ju tu a nikdy sa tam s ňou nevrátime,“ vrčal som do mobilu tvrdo, keď som si s nechuťou spomenul na tie kravy.

Chvíľu bolo ticho, až potom sa ozval. „Neprijali ju, však?“ spýtal sa zničeným hlasom.

„Nie, zajtra prídem po jej veci. Možno sa ti to nepáči, ale mne to je jedno, bude tu s nami.“

Možno som to prehnal, ale nikto mi ju nezoberie a nikdy ju neochráni tak ako ja.

„Nemusíš jazdiť, dnes večer ich priveziem.“

„Ďakujem, John, postarám sa ti o ňu.“

„Ja viem, verím ti.“ A zložil to.

Pokojne som vydýchol a hodil mobil na sedačku. Musím jej urobiť niečo na jedenie, určite bude hladná. No Esme už stála pri chladničke a niečo z nej vyťahovala.

„Choď radšej za ňou, ak by sa zobudila a nebola tam sama,“ poradila mi. Len som nemo prikývol a vyšiel znovu po schodoch. Pomaly som otvoril dvere, aby som ju nezobudil.

Ale nebola tam. „Bella?“ Zmätene som vošiel dnu, v posteli nebola, ani v izbe. Vtrhol som do kúpeľne... nič.

„Bella?!“ skríkol som do prázdna, srdce sa mi od strachu rozbehlo, lapal som po dychu. Nič, nebola tu, až som si všimol malý lístok na stole. Schmatol som ho a radšej si sadol, dole nemohla ísť, videli by sme ju... Okno! Otočil som k nemu prudko hlavu, bolo pootvorené. Do riti! Utiekla! Pribehol som k nemu, dole už nebola, ale je to veľmi vysoko, musela si ublížiť.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa ma vystrašene Esme vo dverách a obzerala sa zmätene po izbe.

„Utiekla,“ šepol som a otvoril roztrasenými rukami ten lístok.

Edward,

fakt neviem, čo napísať, ako sa mi teraz trasie ruka. Viem, že mám len pár minút, ale viem, že sa mi to podarí a už ma nenájdete. Je to takto lepšie. Ty a tvoja rodina ste jediní, ktorí mi rozumia, ale to nestačí. Skončím naše trápenie, už nikdy sa o mňa nebudeš musieť starať a obmedzovať sa. Mysli len na seba a svoju budúcnosť. Zabudni na to dievča s hnusným ksichtom, ktoré už nechce žiť. Nehľadaj ma, nechcem, aby si to robil, aj tak už bude neskoro. Mysli na to, že to je takto lepšie. My dvaja by sme nemali nikdy budúcnosť, bolo by to len trápenie, a to nechcem...

Zbohom

S láskou Bella

15. kapitola - 17. kapitola

Kapitola bola dosť o nič, ja viem...

Stále nie som vo svojej koži, ale už som musela niečo napísať. :)

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 16. kapitola: