Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 15. kapitola

10.12.2011 (14:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 3417×

15. kapitola

Bella už o šiestej ráno stála pred zrkadlom a česala si vlasy. Nerobila to preto, aby vyzerala perfektne v škole, ale snažila sa zakryť tú hnusnú jazvu na tvári. Nedarilo sa jej to, už si naniesla snáď kilo make-upu, ale stále bola vidieť. Ani slzy, ktoré prúdom tiekli po jej lícach tomu nepomáhali. Nedokázala ich zastaviť, ale tešila ju aspoň myšlienka, že toto dlho trvať nebude. Možno týždeň, dva a so všetkým môže skoncovať. Už nebude zavadzať na tomto svete.

Samej sebe nerozumela, ale zrazu si uvedomila celú skutočnosť. Edward bol jej pár dňovným rajom v biednom živote, spoznala lásku, už môže pokojne odísť z tohto sveta. Edward si určite nájde ešte mnoho dievča a určite aj dievča, ktoré bude milovať. Ani sa nesnažila odmietať ten pocit, žiarlila na tú, ktorú bude milovať.

Poslednýkrát sa pozrela do zrkadla a so sklopenou hlavou išla dolu. John sedel s tou Mary za stolom a o niečom sa živo rozprávali. Keď zišla posledný schod, obaja sa na ňu pozreli a úsmevy im hneď zišli z tváre.

„Nenechajte sa rušiť,“ odvrkla im a z chladničky si vybrala jogurt.

„Bella, prečo mu to robíš? Miluje ťa. Nemôžeš stále myslieť na smrť našich rodičov, život ide ďalej a oni by chceli, aby si bola aj naďalej šťastná,“ prihováral sa k nej John.

„Mieniš to tu preberať pred ňou? Vidím, že už si šťastný, ja to nepotrebujem. Nechcem nikoho, kto ma bude ľutovať. A ako môžeš vedieť, že to chcú? Sú mŕtvi, John! Už tu nikdy nebudú!“ skríkla po ňom.

„Ja... ja idem radšej hore,“ ozvala sa Mary vyhýbavo a rýchlo sa postavila.

„Pokojne si tu ostaň, mňa absolútne nezaujíma, že tu si. Ak by ste chceli náhodou dieťa, pokojne mu dajte moju izbu,“ šepla unavene. Jogurt znechutene hodila do koša, zobrala si tašku a išla preč. Opäť to pocítila, nerozumela tomu, pocity sa jej menili každou sekundou. Akoby sa držala posledného vlásku, ktorý ju držal pri živote. Vybehla z dverí, no zatočila sa jej hlava, otáčala sa na všetky strany, všade videla svojich rodičov, rozprávali na ňu.

„Dosť!“ skríkla na ulicu a chytila si tvár do dlaní. S plačom skĺzla na chodník a vzlykala na celú ulicu.

„Bella!“ John vyletel z dverí a padol k nej na kolená.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa jej naliehavo.

„Sú tu ešte?“

„Kto? Koho si videla, Bella? Rodičov?“

Zdvihla hlavu a pomaly otvorila oči, už tam neboli, už ich nevidela. „Áno, boli tu. Všade okolo stáli a niečo rozprávali.“

„Bella, predtým som odhováral lekárov, aby si išla k psychiatrovi, ale teraz to potrebuješ. Toto už nie je normálne,“ šepol jej John. Oči jeho sestry sa naňho zúfalo pozreli.

„Nerob to, John. Nepotrebujem psychiatra, nič mi nie je...“

„Dnes nejdeš do školy, skočíme do Seattlu,“ oznámil jej dutým hlasom.

„Nikdy!“ Prudko sa postavila a začala zrazu utekať úzkym chodníkom na opačnú stranu mesta, kde bol les. John už nemal síl, potrebovala odbornú pomoc, veď ona sa vráti.

Bella bežala hlboko do lesa už po niekoľkýkrát. Nesústredila sa na nič len na nohy bežiace po vlhkej zemi. Ľadový vietor ju šľahal do tváre, nohy sa jej začali motať, čo ju upozorňovalo, aby zastavila. Ale nepočúvala svoje telo a bežala ďalej, túto cestičku poznala veľmi dobre. O chvíľu už stála na známom útese, len málokto vedel o tomto mieste, ktoré je chránenou oblasťou, ale ona to tu milovala. Vždy si sadla na samý kraj a sledovala rozbúrené more.

No teraz sa zastavila pri kraji, nohy sa jej stále triasli od behu. V diaľke videla len hustú hmlu, ľadový vzduch, ktorý sa niesol od mora, ju štípal na tvári, al bolo jej horúco. Stála na samom kraji, v tej chvíli natiahla nohu do vzduchu, stačil jeden odraz a bolo by po trápení.

Ale zrazu sa za ňou ozvalo kňučanie, veľmi dobre poznala ten zvuk. Opatrne stiahla nohu naspäť a otočila sa k vlkovi. Preopatrne sa k nej približoval, aby ju nevystrašil a neurobila niečo, čo nemôže dovoliť. Opäť bolestivo zakňučal, sadol si oproti nej a hlavu si oprel o labky na zemi.

„Choď preč, Edward. Máš byť v škole.“

Vlk pokrútil veľkou hlavou, hľadel jej presne do očí ako ona jemu. Lákal ju k sebe, aby bola čo najďalej do kraja. Veľmi sa o ňu bál, ale dúfal, že nie je taká hlúpa, aby skočila dole.

„Nemusíš sa báť, nechcela som skočiť... na to je ešte času dosť.“ Posledné slová šepla, vlk nahlas zakňučal, toľko bolesti nikdy nepočula. Nohy sa jej dali samé do kroku, až stála pri ňom. Sadla si k nemu do tureckého sedu, nevnímala, že to je ten chlapec, do ktorého sa zaľúbila a cítila sa s ním lepšie, čo si odmietala priznať, ale vnímala prítomnosť vlka, ktorý sa k nej prisunul a veľkú hlavu jej strčil do lona.

Nedokázala sa ani len pohnúť, no nakoniec k nemu natiahla ruku a pohladila ho po hustom kožuchu.

„Čo mám robiť, Edward? Neviem, čo sa to so mnou deje. Je to stále horšie a horšie, nezvládam to. Neviem, prečo som ti to včera povedala. Nálady sa mi menia každou sekundou a ja som z toho mimo, hovorím to, čo nechcem a nemyslím to tak.“

Zamrnčal a zdvihol svoje obrovské telo, pozrel sa jej do očí a rýchlo odbehol za stromy. Bella ho zmätene sledovala, až potom si uvedomila, že sa išiel premeniť. O chvíľu k nej kráčal Edward v kraťasoch s nečitateľným výrazom. Posadil sa k nej, chytil ju za pás a posadil si ju do lona. Všetko robil bez slova, svalnatými rukami si ju pritisol na svoju hruď a držal ju ako o život.

„Rozumiem ti, Bella. Stačí mi, ak budeš so mnou. Chcem byť s tebou a aj s tvojimi náladami, plačom, nadávkami a všetkým, čo k tebe patrí. Je to moje jediné želanie a môžeš mi ho splniť len ty.“

„Ach, Edward,“ rozvzlykala sa mu do hrude, horúce slzy ucítil na svojej pokožke. „Sľubujem...“

Šťastne sa zasmial a pobozkal ju do vlasov. Nemal záruku, či znovu niečo nevyvedie, ale bude ju strážiť na každom jednom kroku a nikdy ju neopustí.

„Mali by sme ísť ešte do školy, zostáva nám pár hodín.“

„Nechcem tam ísť, všetci na mňa budú pozerať ako na to najhnusnejšie, čo kedy videli.“

Edward zakrútil hlavou. „Nie, Bella. Si krásna a názor ostatných ťa nemusí zaujímať, budem tam s tebou, ale ísť tam musíš. Požiadam riaditeľa, či by som nemohol znovu opakovať tretí ročník, aby som bol s tebou, dobre?“

„Nemusíš to robiť kvôli mne,“ šepla.

„Nerobím to kvôli tebe, ale kvôli nám. Milujem ťa a na ničom inom nezáleží.“

Bella otvorila ohúrene ústa.

„Nemusíš mi na to nič hovoriť...“ uistil ju s úsmevom a pobozkal ju na špičku nosa.

14. kapitola - 16. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 15. kapitola: