Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 14. kapitola

02.12.2011 (18:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 3157×

14. kapitola

„Bella,“ šepol som jej do ucha, keď som zbadal vo dverách jej brata. „Pozri sa k dverám.“

Najskôr ku mne zmätene otočila hlavu a až potom sa pozrela k dverám. „John!“ vykríkla šťastne a vybehla z môjho objatia. Skočila mu okolo krku a silno ho objala. Začul som, ako najskôr zalapal po dychu, potichu som sa zachechtal a zbožne som na nich pozeral.

„Tiež ťa rád vidím, Bells, ale udusíš ma,“ zachrapčal pobavene. Bella sa od neho odtiahla a vlepila mu rýchly bozk na líce.

„Vidím, že ti je už lepšie,“ povedal jej s úsmevom a nepatrne na mňa mrkol.

„Myslím, že by som mal ísť, aby ste sa mohli porozprávať.“ Postavil som sa zo zeme, Bella sa otočila od Johna a smutne mi pozrela do očí.

„Ehm... najskôr by som vám chcel niekoho predstaviť,“ ozval sa John, čím prerušil náš očný kontakt.

„Koho?“

„No, v New Yorku som sa zaľúbil, tak by som ti ju chcel predstaviť. Navrhol som jej, že by tu mohla bývať s nami. Čo myslíš?“ odpovedal jej priamo, čo nemal robiť.

Bella sa zamračila, nevyzerala, že by ju to potešilo, čo John očakával. „Tak, kde je?“ spýtala sa ho, ale nepozrela mu do očí. So sklopenou hlavou podišla ku mne a z ničoho-nič ma chytila za ruku. Preplietla si so mnou prsty. S úžasom som na ňu pozrel, ale stále hľadela do zeme.

„Dobre, čaká dole.“

Stisol som jej ruku a pomaly sme išli za Johnom. Dole stála malá čiernovláska, ktorá sa príjemne usmievala. No zrazu uvidela Bellu a doslova vypleštila oči. V tom momente sa mi zhnusila, keď som videl, ako sleduje Bellu. Bella to tiež videla, stisla mi ruku a zrazu zastavila.

„Áno, viem, som hnusná a zohavená,“ vyprskla na ňu Bella naštvane.

„Bella,“ upozornil ju John prísnym hlasom.

„Prepáč, ja len... Ja som Mary,“ predstavila sa jej a snažila sa usmiať, ale neustále hľadela na jazvu na jej tvári. Aj kvôli tomuto som sa strašne bál zajtrajška, keď pôjdeme do školy. Môžem len dúfať, že budú ostatní ohľaduplní.

„Bella,“ odvrkla jej a začala ma ťahať k dverám. Silno udrela dverami a pred mojím autom sa mi natisla na hruď. Rukami ma zvierala okolo pásu a ja som začul tichý vzlyk. Bol to ten najbolestivejší zvuk, ktorý som mohol počul.

„Belli, ona to tak nemyslela. Vieš, akí sú ľudia. Nevšímaj si to, pre mňa si tou najkrajšou bytosťou na svete a ostatných si nevšímaj, dobre?“

Posmrkla a zdvihla ku mne tvár. Ukazovákom som jej jemne prešiel po jazve na ľavej strane tváre a pobozkal ju na ňu.

„Nechoď,“ šepla mi do hrude smutným hláskom. „Nechcem tam byť s nimi. Nechcem žiť v dome s úplne cudzou ženou.“

„Ale pre tvojho brata je rovnako dôležitá ako ty si pre mňa, chce byť s ňou, tak si na to musíš zvyknúť, že nie si preňho teraz jediná po smrti vašich rodičov. Potrebuje tiež človeka, o ktorého sa môže oprieť a on sa kvôli tebe radšej nesnažil zaľúbiť, ale asi to prišlo samo.“

Bella zamrzla v mojom objatí a ja som si v tej chvíli uvedomil, čo som povedal.

„Kvôli mne?“ šepla so vzlykom a zlyhal jej hlas. Odtiahla sa odo mňa a rozbehla sa naspäť do domu, treskla dvermi a ja som počul, ako uteká hore schodmi.

„Do riti!“ skríkol som na celú ulicu. Už ma to nebavilo, neustále si musím dávať pozor na každé slovo, čo poviem, aby som jej neublížil, ale už to nejde. Zúfalo som sa posadil na schody pred domom a chytil si tvár do dlaní. Nedokázal som sa postaviť a ísť za ňou.

„Ak chceš byť s ňou, musíš si zvyknúť na toto,“ ozval sa vo dverách jej brat. Otočil som sa k nemu...

„Nemyslel som to tak, ale nenechá si to vysvetliť, ak by som za ňou šiel.“

„To, čo jej povieš, už nezoberieš naspäť, to je proste Bella. Nebude ťa počúvať, musíš len počkať, než sa sama potrápi,“ radil mi.

„Nedokážem ju nechať trápiť sa, ja ju milujem, John. Neviem, čo mám robiť. Bojím sa urobiť akýkoľvek krok, aby som ju nevystrašil, aby sa ma nebála, aby som jej nepripomenul nič z minulosti a nijako ju netrápil. Dnes sa konečne smiala, ale bojím sa zajtrajšku. Bojím sa, že na ňu v škole budú všetci čumieť a všetko, o čo som sa snažil, bude v riti. Nikdy by som neveril, že sa mi to stane, ale prvýkrát v živote sa bojím,“ zveril som sa mu a cítil sa ako najväčší slaboch na svete. Mal by som o ňu bojovať...

„Mary to tak nemyslela. Bella sa jej nezdá ohavná ani nič podobné,“ začal sa rýchlo ospravedlňovať.

„Ja to viem, John, ale Bella nie.“

„Keď si niečo vtlčie do hlavy, už to odtiaľ nedostane, ale ty si jej pomohol. Za posledné tri mesiace sa ani raz nezasmiala, vyzerala ako uzdravená. Choď za ňou, neospravedlňuj sa jej, lebo ťa nebude počúvať...“

„Nie, nie... ja nemôžem. Možno by som jej mal dať čas, stále vidím v jej očiach nejaké pochybnosti a bojím sa, že znamenajú niečo viac, než si myslím.“

„Si jej jediná nádej, Edward.“ Priateľsky ma udrel do ramena a vrátil sa dnu. Sedel som schodoch pred ich domom ďalšiu polhodinu a premýšľal, čo mám robiť. Nakoniec som nasadol do auta, ale nevyšiel som. Uvidel som, ako sa v jej izbe hore rozsvietilo a uvidel len jej tieň. Smutne som si povzdychol a vybral sa domov.

V garáži som ostal znovu sedieť hodnú chvíľu, keď mi zazvonil telefón. Roztraseným rukami som to zdvihol, keď som uvidel Belline číslo.

„Edward?“ spýtala sa neisto a posmrkla. Ach, stále plakala...

„Bella, prepáč mi, ja som to tak nemyslel. Viem, že za to nemôžeš. Myslel som to tak, že tvoj brat sa bál niekoho priviesť do domu a predstaviť ti... ju, bál sa tvojej reakcie, lebo nie si zvyknutá na cudzích ľudí a on ťa nechcel vystrašiť,“ chŕlil som zo seba, ale ani jedna z tých viet nedávala zmysel. Nevedel som, ako jej to vysvetliť a neublížiť jej.

„Nechcem, aby sme sa už stretávali,“ šepla zrazu a mne sa zatajil dych. Však to nepovedala naozaj?

„Bella? Prečo? Je to len kvôli tomu, čo som povedal?“

„Nie, uvedomila som si, že nemôžem byť s nikým. Nie je mi súdené byť šťastná. Nájdi si inú... kamarátku, o ktorú sa postaráš. Ja nikoho nepotrebujem, už ťa nechcem nikdy vidieť.“

„Bella?“ šepol som do mobilu, ale už sa neozvala. Do očí sa mi drali slzy, až prekonali tú bariéru a rozplakal som sa ako malé decko. Veď pred polhodinou bolo všetko v poriadku, sedeli sme spolu v izbe na zemi, objímali sa ako ten najzaľúbenejší pár. Smiala sa, bola šťastná a teraz... Možno som mal čakať, že neudrží v sebe niečo kladné a hneď to všetko zatieni smútok, ktorý bude jej súčasťou už navždy. Cítil som sa tak slabý, možno by som mal na čas odísť, aby si Bella vyrovnala myšlienky a potom by mi možno dala aspoň malú šancu. Pre mňa to bol boj s veternými mlynmi, pokiaľ sa sama nerozhodne, či chce žiť v utápaní sa smútkom alebo dá svojmu životu nejakú nádej.

13. kapitola - 15. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 14. kapitola: