Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 11. kapitola

24.11.2011 (14:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 3228×

11. kapitola

Už dve hodiny som bol hore a celú dobu na ňu pozeral. Stále mi spala na hrudi, jej dych som cítil v priehlbinke na krku a neustále držala moju ruku vo svojich dlaniach. Atmosféra v tmavej izbe, osvietenej len mesiacom, bola veľmi intímna.

Hrudník ma už prestal bolieť, zahojil som sa. Väčšinou to trvá dlhšie, ale pri nej sa cítim tak uvoľnene a úžasne, až sa hojím rýchlejšie. Som jej strážnym anjelom a ona je mojím.

Zrazu sa pohla a posunula vyššie, jej pery som ucítil na krku. Bella, toto mi nerob. Ale vyhrnul sa jej rukáv na druhej ruke a uvidel som obväz. Zvraštil som obočie a opatrne jej chytil ruku do svojich dlaní.

„To nič nie je, len som spadla a narazila si ju,“ šepla Bella, čím ma trochu vystrašila. Nečakal som, že je už hore.

„Prepáč, nechcel som ťa zobudiť,“ ospravedlnil som sa jej.

„To je v poriadku, nemala by som ťa tu tak tlačiť.“ Chcela zliezť z postele, ale zastavil som ju a pritiahol naspäť k sebe.

„Neodchádzaj, je mi takto dobre,“ priznal som a vykúzlil široký úsmev. Jemne sa začervenala a dokonca sa pousmiala. „Ako sa ti to stalo?“

Sklopila oči k našim spojeným rukám. „Utekala som na pomoc vtedy, keď som ťa našla a pred domom som spadla na ruku. Našťastie nie je zlomená, ako som si myslela, a nebolí to. Som zvyknutá na bolesť.“

Pri tej vete som zatajil dych, opatrne som natiahol ruku k jej tvári a pohladil ju po líci. Privrela viečka a pritúlila sa k mojej ruke.

„Ďakujem, že si tu bola so mnou,“ vyznal som sa jej.

„V poriadku, bála som sa o teba. Vidím, že ti je už lepšie, tak ja radšej idem do svojej izby.“ Zoskočila z postele, ale ja som sa s ňou ešte potreboval porozprávať. Nevyzerala nijako vystrašene, aj keď vedela, kto vlastne som. No znova bola ako na začiatku, odmietala ma ako všetkých, chcela trpieť sama.

„Bella, prepáč mi, že som ti nepovedal o sebe, mala si to vedieť. Ak sa ti môžem priznať, tých párkrát som bol s tebou rád, lebo si ma k sebe pustila, nemala si tú svoju tvrdú masku a ukázala si mi svoje emócie. Chcem, aby si mi dôverovala, chcem sa o teba postarať,“ šepkal som, keď odchádzala. Chytila kľučku a zastavila sa.

„Nepotrebujem nikoho pomoc,“ zašepkala a odišla.

Nie, Edward, ty to nevzdáš, nemôžeš! Nikdy si sa nevzdal...

xxx

Do večera som bol celkom uzdravený, tak mi Carlisle dovolil vstať. Bol to božský pocit. Keď som sa postavil, telo som mal celé preležané. Hneď prvú cestu som mal do sprchy, vyšiel som z Carlisleovej pracovne do svojej izby.

Pustil som na seba poriadne ľadovú vodu, aby som pripravil na to, čo ma čaká. Ja sa len tak ľahko nevzdám, možno by som ju mohol zobrať von alebo by sa na mne odviezla ako minule, prebehli by sme sa a možno by prišla na lepšie myšlienky, ak to vôbec dokáže. Mal som pocit, že mi začína veriť, ale teraz?

Išiel som sa radšej prezliecť, lebo ma tie pochmúrne myšlienky o chvíľu prizabijú.

Zbehol som z izby len v teplákoch a šiel do kuchyne. Už sa odtiaľ niesla božská vôňa Esminej večere. Bella už sedela za stolom a jedla so sklopenou hlavou. Esme sa na mňa pozrela so smutným výrazom. Položila predo mňa tanier a odišla.

„Je to výborné,“ zamrmlal som pre seba a čakal, či mi niečo povie, ale bola ticho.

„Nerozprávaš sa so mnou?“

Zdvihla hlavu a uprela na mňa svoje uslzené oči. Panebože, čo sa jej stalo? Zoskočil som zo stoličky, ktorá pod prudkým pohybom spadla a padol pre ňu na kolená.

„Čo sa ti stalo?“ pýtal som sa jej vystrašene.

„Chýbajú mi, strašne mi chýbajú, ja nechcem byť sama,“ vzlykla pravdu, ale do očí sa mi nepozrela. Naliehavo som chytil jej ruky do svojich horúcich dlaní.

„Nie si sama, Bella. Máš brata, ktorý ťa miluje a vlka, ktorý bude na teba vždy dávať pozor, aby si nevyviedla žiadnu hlúposť, a bude ťa chrániť.“

Pousmiala sa a posmrkla. Zo stola som zobral obrúsok a jemne jej utrel uslzené oči. Vyzerala tak zúfalo a nešťastne.

„Prečo vlastne žijem? Na čo som sa narodila, keď ma tu už nič a nikto nečaká? Nenávidím tento svet! Načo sme sa vlastne narodili, keď aj tak nakoniec zomrieme?“

Nemo som na ňu hľadel, takto to naozaj videla?

„Ideme von!“ Chytil som ju za ruku a ťahal na chodbu.

„Čo to robíš?“ Bránila sa, keď som ju začal obliekať, ale nemala proti mne šancu. Sklonil som sa obul ju, neustále sa mi bránila, ale nedal som sa. Poslednýkrát som si ju prezrel, či je dobre zababušená, a vybehol som s ňou von.

„Veď zmrzneš!“ skríkla po mne v lese, keď videla, že mám len tepláky.

„Vlkolakom je horúco stále, ale to je teraz jedno. Pekne tu počkaj, ja sa premením, sadneš si na mňa a pôjdeme na jedno miesto,“ oznámil som jej nekompromisne. Ostala stáť na mieste a ja som sa rozbehol za stromy. Vyzliekol som si tepláky a omotal ich pevne okolo nohy, môžem len dúfať, že to prežijú. Rýchlo som sa premenil, aby mi neutiekla, a rozbehol sa za ňou. Bola krásna ako tam stála medzi hustou trávou a zmätene na mňa pozerala.

„Si to naozaj ty alebo si idem práve sadnúť na nejakého vlka, ktorý ma cestou zožerie?“ spýtala sa ma a ja som sa rozchechtal, aj keď to muselo vyzerať z jej strany divne, keď som sa ako vlk rehotal.

Zamrnčal som a otrel sa jej o nohu, aby vedela, že som to ja. Sklonil som sa a Bella mi vyliezla na chrbát. Niečo si mrmlala popod nos, ale bol som na to príliš nesústredený, keď som ucítil jej horúce telo na tom svojom, aj keď vlčom.

Schmatla ma silno za kožuch, čo mi dalo na znamenie, že môžem ísť, teda skôr utekať. Rozbehol som sa do lesa, do očí mi šľahal ľadový vietor, ale stále mi bolo horúco. Pri uchu som cítil jej ľadový dych, ale mal som pocit, že sa usmieva, akoby som to cítil.

Bežal som pomedzi stromy, pokiaľ sme nenarazili na lúku, ktorú som našiel len prednedávnom. Neboli tam síce žiadne farebné kvety ako cez leto, ale toto miesto bolo stále svetlejšie a krásne. Zastavil som v trochu vyššej tráve, Bella zo mňa zoskočila dole, ale stratila rovnováhu a rozpleštila sa do trávy. Vystrašene som si ju obzeral, či je v poriadku. Nakoniec sa postavila a neisto sa pousmiala. No potom sa rozhliadla okolo a na tvári jej mihol nežný výraz.

„Páni,“ vydýchla a začala sa točiť dookola. „Ako si to tu našiel? Nikdy som nevidela tak jasné miesto.“

Áno, a preto som ťa sem zobral, lebo presne to ti chýba. Keď sa posadila do trávy na studenú zem, starostlivo som si ju obzeral, v nepatrnej chvíľke som odbehol o kúsok ďalej a premenil sa naspäť. Natiahol som na seba len tepláky a vrátil som sa za ňou. Zmätene sa na mňa pozrela a keď ma uvidela, vytreštila tie svoje čokoládové studničky.

„Nie, nie je mi zima,“ namietal som, keď už išla niečo povedať. „Ale vidím, že ty mrzneš poriadne, asi som ťa sem nemal brať.“

Začala krútiť hlavou.  „Nie, to je v poriadku a som rada, že si ma sem priviedol. Je tu krásne.“

Pousmial som sa, ale aj tak som mal starosť, že prechladne. Sadol som si k nej a opatrne jej položil ruku na chrbát, aby som ju aspoň trochu zohrial, ale zľakla sa a odtiahla. Tvárou mi prebehla bolesť. Bella sa prudko nadýchla a opäť sa prisunula ku mne. Snažil som sa nehýbať, ale ona sa mi zrazu posadila na stehná  a opatrne sa mi oprela telom o nahú hruď. Dlaň si položila na moje brucho, akoby si zohrievala ruku.

Chvel som sa, nevedel som, čo mám robiť.

„Povedz mi niečo o sebe, ako si sa vlastne stal vlkolakom? Čo tvoja rodina? Cullenovci si ťa vraj adoptovali...“

10. kapitola - 12. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 11. kapitola: