Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 1. kapitola

01.11.2011 (16:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 51× • zobrazeno 6602×

1. kapitola

„Bells, poď sa najesť!“ zakričal John na svoju sestru, ktorá mala ísť už do školy a stále nevyšla zo svojej izby. Povzdychol si a posadil sa na stoličku. Takto to už nešlo, ale nevedel, čo má robiť. Bella tu nenávidela všetko a všetkých.

O chvíľu sa ozval dupot naštvaných nôh, ako zbehla dole. Znova bola v čiernej mikine a rifliach. Vlasy mala zopnuté, kruhy pod očami kričali na metre a znechutený výraz mala ako vždy. Prudko odsunula stoličku a posadil sa k ovseným vločkám.

„Mohla by si vstávať aj skôr, potom nestíhaš školu,“ pripomenul jej John. Bella sa naňho pozrela s nadvihnutým obočím.

„V New Yorku som vstávala o ôsmej, tu musím byť o toľkej v škole, ja za to nemôžem, že tu je taký blbý školský systém,“ odvrkla mu.

„Nie je blbý, je úplne normálny, len tu nechodíš na súkromnú školu. Bella, už nie si v New Yorku. Za ten mesiac, čo si tu, by si si mohla konečne zvyknúť.“

Ironicky si odfrkla. „Vážne? Na to by som vážne neprišla, to len ja môžem bývať v takomto hnusnom zapadákove. Vážne nechápem, ako si sa sem mohol presťahovať.“

Povzdychol si a nepovedal jej už nič. Nadovšetko miloval svoju sestru a musel ju z tohto dostať, ale rozumel jej príliš dobre. Bella nikdy neplače, namiesto toho všetko nenávidí, čím potláča svoje pocity. Poznal to na nej. Vždy bola vysmiate dievčatko s bláznivými nápadmi, ale po vražde ich rodičov sa z nej stala dobrovoľná troska. Veľmi sa bál, aby si nechcela ublížiť, ale veril, že by mu to nikdy neurobila.

Keď dojedla, hodila misku do dresu, prehodila si tašku cez rameno a bez pozdravu odišla. Nasadla do svojej milovanej Audiny, ktorú zdelila po svojom ockovi, a vybrala sa do školy. Mala päť minút na to, aby stihla školu, tak letela po ceste a ani nezastavovala chodcom. Keď prišla do školy, bolo už päť minút po zvonení. Ani sa neobťažovala ponáhľať a pomaly kráčala do budovy. Bez klopania otvorila dvere a išla si sadnúť na svoje miesto, keď ju zastavil učiteľ.

„Slečna Swanová?“

„Áno?“ Otočila sa k nemu a čakala, čo z neho výjde.

„Nechceli by ste sa ospravedlniť, že meškáte a povedať nám svoj dôvod? Alebo vám znova nefungoval budík?“ spýtal sa jej ironicky, vrelo to v ňom.

„Nie, nechcela by som. Už si môžem sadnúť?“ odvrkla mu s hlasitým povzdychom.

„Nie, idete k tabuli, slečna Swanová. Dúfam, že ste sa pripravovali.“

Prevrátial očami. „Nie, nepripravovala. Pokojne mi dajte päťku.“ Otočila sa od neho a posadila sa do zadnej lavice, kde sedela sama. Všetky dievčatá na ňu pozerali, tak im ukázala prostredník. Urazene sa otočili naspäť, Bella si dala slúchaldá do uší a pokojne ignorovala učiteľa. Týchto sedem hodín bolo pre ňu utrpením, bola tu zbytočná, načo jej bola škola, keď ju nečakala žiadna svetlá budúcnosť. Najlepšia by bola pre ňu smrť, išla by za svojimi rodičmi a nikomu by nemusela kaziť život.

Keď jej rodičia žili, mala dokonalý život. Jej ocko s mamkou mali právnickú firmu, boli bohatí, v New Yorku mala stovky priateľov, perfektný život, ale po ich smrti to bolo len trápenie. Boli pre ňu všetkým a tým prišla o všetko. Jedinou oporou je pre ňu teraz John, svojho brata zbožňuje, aj keď mu to nedáva príliš najavo, ale je jej jedinou spomienkou na ich milovaných rodičov.

Na obede sa posadila k prázdnemu stolu na konci jedálne, kde na ňu nebolo príliš vidieť. Jedlo od seba znechutene odtiahla a pozerala sa von oknom na dážď, až sa pri nej ozval hlas.

„Toto je náš stôl,“ povedalo panovačne nejaké dievča. Bella sa s povzdychom otočila a uvidela namyslenú blondínku a vedľa nej ďalší štyria s bielymi ksichtami, teda až na jedného, ten sa na nich príliš nepodobal.

„Máš nejaký papier o kúpení tohto stola?“ spýtala sa jej Bella sucho.

Blondínka na ňu takmer vytreštila oči a rozzúrene vytrčila zuby. Svalovec za ňou sa zachechtal, ale ona po ňom hodila naštvaný pohľad, tak sa upokojil.

„Čo nechápeš pod pojmom, že toto je náš stôl? Sedávame tu už tri roky, tak vypadni,“ vrčala na ňu.

„Rosalie, upokoj sa,“ upozornil ju chalan s broznovými vlasmi.

„Choď do riti, ty krava. Pokojne si zožerte aj tento stôl, prečo by som tu mala vlastne sedieť? Pod zemou by mi bolo lepšie,“ vrčala tentoraz Bella, schmatla tašku, po blonďatej krave hodila zhnusený pohľad a vyšla z jedálne.

Nešla už na posledné dve hodiny, ale nasadla do auta a rútila sa smerom k lesu. Pršanie sa stupňovalo, na zemi sa vytvárali veľké bublinky, prietrž mračien sa zväčšovala a stromy sa prehýbali pod náporom silného vetra. Bella bola rozzúrená na všetko okolo seba a hlavne na seba. Pri krajnici zastavila a rozbehla sa v daždi do lesa. Utekala, vlasy mala zmáčané od hustého dažďa, ale bežala ďalej. Bola hlbšie a hlbšie, kde bola ešte tmavšia obloha. No beh ju začal unavovať, zastavila sa a snažila sa rozdýchať adrenalín, ktorý jej koloval v tele. Nakoniec sa posadila pod mohutný strom, kde na ňu aj tak pršalo, pritiahla si kolená k sebe a rozplakala sa. Vzlykala celé hodiny, všetko oblečenie mala premočené, dostala zimnicu a nedokázala sa postaviť. Dážď stále neustal, no začalo sa blýskať. Nenávidela búrky, bála sa ich.

A vtom sa neďaleko nej ozval slabý zvuk, bolo to ako vytie... Zdvihla zmätene hlavu a prinútila svoje rozstrasené telo postaviť sa. Medzi stromami sa mihlo niečo svetlé. Žmúrila oči do hmly, až uvidela svetlého... vlka. Prudko sa otočila a začala utekať ako o život. Vrešťala na celý les, každú chvíľu sa potkla o haluz alebo kameň, ale bežala ďalej. Srdce cítila až v krku, krv jej prúdila neuveriteľnou rýchlosť. Nemala silu, ale strach ju hnal dopredu. No znova sa potkla a rozpleštila do mokrého lístia. Otrela si tvár a zdvihla sa, ale dostala kŕč do nohy a znova spadla na zem. Brnelo jej v členku, ublížila si. Nahlas si povzdychla a poobzerala sa dookola, až uvidela za stromami menšiu jaskynku alebo sa to na ňu trochu podobalo. Ťahala sa po zemi, pršalo na ňu, nad hlavou sa jej blýskalo. Konečne sa dostala do menšej jaskyne, kde sa mohla skryť. Unavene sa oprela o kamennú stenu a prudko vydýchla od úľavy. Bola tam tma, ale nebála sa jej. No pri spomienke na veľkého vlka sa striasla, snáď ju nepôjde hľadať a radšej sám utečie pred búrkou.

Vyzliekla si totálne premočenú bundu a znova si k sebe pritiahla kolená. Triasli sa jej telo od zimy, auto bolo od nej ďalej a ani sama nevedela, ako sa odtiaľto dostane. Nemala pri sebe mobil, nič. Ani nevedela koľko je hodín, ale tipovala, že škola sa už dávno skončila. Sledovala padajúce kvapky, počula snáď všetky zvuky, niektoré si od strachu aj domýšľala.

A vtom začula znova ten zvuk, začala sa triasť ešte viac, znova uvidela medzi stromami toho vlka. Stiahla sa ešte viac dovnútra, ale ten vlk sa blížil. Oči mu doslova svietili, ako na ňu pozeral. Hypnotizoval ju tmavými očami, až bol u nej.

Rozplakala sa a silno privrela viečka. Čakala, až po nej skočí, krčila sa, ale nič sa nedialo. Zrazu sa jej nohy dotklo niečo teplé. Opatrne zdvihla hlavu a pozrela sa vedľa seba. Svetlý vlk stál pri nej a otieral sa jej kožuchom o nohu. Bol obrovský a Bella sa náhle cítila bezpečne. Natiahla k nemu rozstrasenú ruku a opatrne sa dotkla jeho teplého kožuchu. Natlačil sa k nej ešte bližšie, akoby chcel, aby sa zohriala. Oprela sa oňho celý telom a tvár si zaborila do jeho kožuchu. Pomaly sa zohrievala a vlka hladila.

„Ďakujem...“ šepla. Vlk zakňučal a zavrtel chvostom. Boli na sebe čo najviac nalepení, telo sa jej prestalo triasť. Neustále ho hladila, vlk si spokojne vrtel. Mal úžasnú farbu kožuchu, zblízka vyzerala ako zlatá. Celý bol nádherný, asi to bol nejaký chránený druh alebo čo.

Vlk sa k nej otočil a jazykom jej oblizol tvár od čela až po bradu. Zvraštila tvár a rozosmiala sa. To bolo prvýkrát po troch mesiacoch.

„Toto sa nerobí, vieš?“ upozornila ho a vlk prikývol. Bella zarmzla na mieste a vystrašene vypleštila oči.

„Ty... ty mi rozumieš?“ koktala prekvapene.

Vlk znova prikývol.

„Ja neverím vlastný očiam,“ zasmiala sa. „Snívam?“

A vlk kývol záporne hlavou.

„No pozrime sa a ešte si aj ironický.“ Vlk vydal zo seba zvláštny zvuk, akoby sa smial a znova ju oblizol cez celú tvár. Rozosmiala sa a utrela si tvár.

„Už by aj stačilo. Aspoň mám nejakého spoločníka na pár hodín, než prestane pršať.“ Vlk sa k nej pritúlil a znova jej zahrieval telo.

2. kapitola

Viem, trochu nudný začiatok, ale snáď sa vám aspoň z časti páčil. A tým sa vás chcem spýtať, či by ste chceli pokračovanie? :)

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 1. kapitola: