Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice 29. kapitola

26.01.2013 (13:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1658×

 (Bella)

O 54 hodín sa bolesť náhle zmenila.

Počula som, ako ktosi vedľa mňa dýcha. Počula som, ako vonku poletujú vtáky. Počula som jemný šuchot krídel motýľov. Počula som tichý zvuk vypnutej telky, ktorá vysielala rádioaktivitu. Počula som všetko. 

Bolesť sa skutočne menila.

Dobrá správa pre mňa bola taká, že mi pomaličky začala ustupovať z prstov na rukách a na nohách. Toto je ono. Bolesť pomaly odchádza. 

A zlá správa: oheň, čo ma pálil v hrdle, už nebol taký ako predtým. Nielenže som horela, ale bola som smädná. Úplne vyprahnutá. Strašne, príšerne smädná. Pálivý oheň a pálčivý jed.

Ešte jedna zlá správa: oheň v srdci bol odrazu ešte horší. Ako je to možné? Srdce, ktoré už aj tak šialene bilo, ešte zrýchlilo - oheň ho vyhnal do pekelných otáčok. 

Oheň mi ustúpil z dlaní, ostali nádherne bezbolestné a studené. Lenže sťahoval sa do srdca, ktoré planulo ako slnko a bilo príšerne rýchlo. Teraz už bilo v jednom rytme s plameňmi.

No zápästia a členky som už mala voľné, z nich už oheň vymizol úplne. Cítila som sťahovanie ku lakťom, nádherný studený vánok prenikal do kolien.

A vtom - Ach!

Srdce sa mi rozbehlo ako vrtuľa helikoptéry, jeho tlkot sa zlieval do jedného nepretržitého zvuku: mala som pocit, že ho mučivá bolesť pomalý vytlačí von z hrude. Oheň sa v strede hrudníka rozhorel ešte viac, vycicial plamene zo zvyšku tela, aby priložil na najhoršiu páľavu, akú som doteraz zažila. Prehol sa mi chrbát, vyklenula som sa, akoby ma oheň za srdce dvíhal nahor. 

Srdce cválalo naprieč svojmu poslednému úderu. Ešte dva razy preskočilo, potom ešte raz potichu udrelo.

Bolesť utíchla. 

Chvíľu som dokázala vnímať iba neprítomnosť ohňa.

Potom som otvorila oči a v údive sa pozrela hore.

Všetko bolo tak neuveriteľne jasné. Ostré. Zreteľné. Detailné.

Strop predo mnou bol rovnako biely, ale kedy tam pribudli tie mikroskopické škrabance a prasklinky? Povedľa nich som rozpoznala jednotlivé vlákna vápna. A pred ním som vo vzduchu videla prachové čiastočky, strany, na ktoré dopadalo svetlo, zreteľné a jasne ohraničené. Točili sa ako malé planétky, obiehali jedna okolo druhej v nebeskom tanci.

Ten prach bol taký krásny, až som sa šokovane nadýchla. Vzduch zapískal a vytvoril chumáčiky. Došlo mi, v čom je problém. Moje pľúca vzduch nepotrebujú. Reagujú naň úplne ľahostajne. Nepotrebujem vzduch, ale chcem ho.

Páči sa mi tá rozkošná príchuť jemného prachu, nádherná vôňa bukvice a škrtivé výpary okolitých áut, jemná nasladká vôňa, čosi ako vanilka, možno trochu broskyňe... Jahody? Netuším. Otočila som hlavu tým smerom. Vicky.

A v tejto chvíli som ju prvý raz skutočne uviela.

Koľkokrát som hľadela do jej tváre a šokovane vzhliadala jej temnej kráse? Koľko hodín, dní, mesiacov svojho života som pozerala na niečo, čomu by sa sám Miechelangelo poklonil ako gréckej bohyni? Mala som pocit, že jej tvár poznám takmer tak ako svoju. Mala som pocit, že toto jediné je reálne a nemenné: krása upírej tváre.

Rovnako dobre som mohla byť slepá.

Teraz som prvý raz videla jej tvár bez matných tieňov a obmedzujúceho, nedokonalého zraku. Nedokázala som nájsť slová, chvíľu by mi určite trvalo na nájdenie tých správnych.

Akoby na povel, ktorý som mu dala, sa moje telo ladne vyšvihlo do sedu. Chýbali len zlomky, osminy sekundy, medzi tým, keď som si to povedala a tým, že som to spravila.

Ďalej som nehybne hľadela do Victoriinej bezchybnej tváre.

Akoby ubehli hodiny od jej posledného pohybu, s fascinovaným údivom na mňa pozerala, kútiky úst sa jej o niekoľko stotín milimetrov pozdvihli hore. Fascinujúci pohľad bol na jej vlasy, odtiene desiatok farieb červenej, maková, jahodová, tehlová, karmínová, kardinálska a niekoľko vlásočkov burgunskej a malinovej. V obrovských očiach, karmínonových zreničkách, sa zračilo už niekoľko vysmädnutých vlásočníc čiernej farby, stiahnutej ku ich kútikom, jemná linka ich vykukovala spoza dlhej markízy temných rias, v ktorých sa taktiež miešalo niekoľko burgunských vlásočkov.

„Bella?" opýtala sa naoko pokojným, upokojujúcim hlasom, ale moje meno vyslovila s obavami a tichým napätím podčiarkujúcim jej farbu. Chvíľu som nedokázala reagovať, skúmala som štruktúry toho vysokého zamatu, v ktorom sa odrážali tiché zvončeky a ten najjemnejší soprán.

Potom som sa potichu postavila, kopirujúc jej pohyby. Bez akejkoľvek snahy na ladné pohyby som sa odrazu cítila ľahučká, nohy samé predvádzali ladnú symfóniu pohybov, ktoré by mohol normálny človek vidieť iba u získanej ladnosti dlhoročných baletiek, ktoré bez akejkoľvek námahy predvedú dvadsať piruét za sebou.

Pri Vickinom pohľade by sa dalo očakávanie a mlčanlivé napätie krájať. Sama stála o päť centimetrov nižšie, ako by mala, nohy mala mierne od seba a pokrčené v kolenách, hlavu jemne povystrčenú, než normálne a ruky akoby v kŕčoch natiahnuté a pokrčené pred sebou.

Po všetkých týchto vnemoch mi znovu začalo kričať vyschnuté hrdlo. Predtým drásajúci vyschnutý pocit začal prerastať do neuveriteľnej agónie, vštiepenej do hrtanu ako ostrá vyschnutá tyč. V prekvapení mi ruka vystrelila ku hrdlu, ako oceľovou klietkou sa okolo neho obkrútila a zovrela vyschnuté útroby.

 „Tá bolesť sa nezmierni. Hodinami bude stále horšia a horšia," informovala ma vecne Victoria. 

Znovu som sa nadýchla. Jej vôňa, výfuky a stromy ostali. Pribudlo niečo dokonalé.

Symfónia nádhernej arómy sťa ten najsladší odrast vína pre alkoholika na liečbe, nádherná tekutina sálajúceha z tepajúceho krku. Niečo neuveriteľné, aróma mi vstúpila na jazyk a prenikla hrdlom ako rozžeravená čepeľ. Sto metrov od nás prehrmel nákladiak idúci rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu, ani nie za tri sekundy sa stratila aj vôňa.

 „Tak dobre," vyšlo spoza pier, môjho spevavého hlasu som sa takmer vystrašila. Teraz znel ako rozochvené zvony, ako nádherná uspávanka tými najtenšími oktávami harfy.

 „Poďme na lov," doplnila som v narastajúcom napätí situácie. Victoria sa cinkotavým smiechom zasmiala, oči sa jej na sekundu privreli a jemne sa jej rozochveli nozdry. Potom sa na mňa usmiala a jednym ladným pohybom s vypätou dávkou energie ukázala na sever. 

Do nosa mi opäť udrela tá neuveriteľne sladká vôňa. Telo sa mi prehlo, nohy sa v kolenách pokrčili o tridsať stupňov dolu a na krku mi naskočili prázdne, kamenné šľachy. 

Nemala by som predsa mať potrebu dýchať, alebo? Dych sa mi o niekoľko stupňov zrýchlil, dokázala som vnímať iba tú opojnú vôňu, ktorá ma načisto ovládla.

Nohy sa mi samé od seba rozbehli, v sekunde vyskočili z miesta a vytrielili naprieč izbe na sever.

Za chrbtom som počula doznievajúci pukot črepín z okna, ktoré ešte stále padali na zem. Teraz ma už nič nezastaví...

Tak ja vám strašne pekne ďakujem za komenty k minulej kapitole :-)

Znovu tu budem mať niekoľko poďakovaní pre pár milých osôbok...

bellademetri: Dievča, neuveriteľne ma inšpiruješ svojimi neuveriteľnými hláškami, pri ktorých niekedy padám zo stoličky, samozrejme, to nie je inak ani pri tvojich dokonalých komentárov plných smajlíkov. :-) 

hela1007: tak, pri tebe ma fascinuje to, že tam zhrnieš všetko, čo je v kapitole, a ja potom mám čas premýšľať o následujúcom deji a vyberať všemožné alternatívy... S Bellou som mala ešte veľké plány, ale čo už. :-) Chúďa by som ju dostala na psychiatriu.

alicesofiacullen: Deď si divná ty, potom aj ja :-D, ako povedala Michelle, Victoria je postava neuveriteľne zaujímavá a fascinujúca, Volturiovci rovnako, kto by ich nemohol mať rád? :-)

ivusi23: Podpora a chvála, to si snáď ani nemusíme pripomínať, aj tak jedno obrovské ďakujem. :-) Musíme sa ešte dohodnúť na tom pláne, ty aj BellaDemetri viete, na akom. :-D

A nakoniec ( ach jeee :-D) Micheeele: U teba sa, dievča, trochu zdržím :-) Nádherný komentár, nádherná chvála a citová radosť, ktorú si vo mne zanechala ešte dlho potom, čo som komentár dočítala. Týmto by som ťa chcela aj podporiť: neber si nič od tých debilov, čo ťa ohovárajú, vieš, ako som na tom ja, a v podstate to už vôbec neriešim a nevidím dôvod, aby sa niekto vyvyšoval nad takou úžasnou osobou, ako si ty... A, áno, si tiež jeden z najlepších ľudí, akých som mala šancu poznať... A ešte poznámočka: Victoria podobná mne? Fúha, to si teda vystihla. :-D

Budem rada za akýkoľvek komentár, ktorý mi bude niektorá z vás ochotná zanechať. :-)

Vaša VictoriaJamesLaurent aneb Michelle alias klon :-)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice 29. kapitola: